Kardinál Müller odsudzuje prohomosexuálnu správu zo synody a „kacírsku“ ideológiu LGBT

Kardinál Gerhard Ludwig Müller, bývalý prefekt Kongregácie (teraz Dikastéria) pre náuku viery (DDF), napísal ostré odsúdenie (úplné znenie vyhlásenia je uvedené nižšie) súčasných snáh cirkevnýchsynodálnych skupín a diskusií, ktoré vychádzajú z Ríma, ako aj od nemeckých biskupov, a ktoré presadzujú agendu LGBT. Požehnanie homosexuálnych zväzkov nazýva „falošným požehnaním“ a takéto požehnania opisuje ako „klamlivé a rúhavé“.

5. mája zverejnila skupina č. 9 Synody o synodalite svoju záverečnú správu a otvorene podporila homosexuálne vzťahy. Ako informoval portál LifeSite, študijná skupina tvrdí, že „je potrebné s parrhéziou riešiť v súčasnosti sa opakujúcu otázku, či možno hovoriť o ‚manželstve‘ v súvislosti s osobami s homosexuálnou orientáciou.“ Následne pridáva otázku, či sa homosexuálne „vzťahy“ dajú považovať za rovnocenné „s heterosexuálnym manželským zväzkom“, napriek „zrejmej nemožnosti plodenia detí“.

Minulý rok nemeckí biskupi zverejnili liturgické „požehnanie“ pre homosexuálne „páry“ a iné nemanželské, neštandardné „páry“.

„Nikde v Svätom písme ani v celej tradícii Cirkvi,“ píše teraz nemecký kardinál v reakcii na tieto nové publikácie, „nie je nič, čo by sa dalo vidieť alebo počuť o požehnaní ľudí v cudzoložných vzťahoch, a už vôbec nie o oprávnení biskupov nariaďovať alebo povoľovať klamlivé a rúhavé požehnania.“

Kardinál Müller vyzýva katolícku cirkev, aby sa vzdala takýchto prispôsobení duchu doby a jej materializmu a vrátila sa k skutočnému obráteniu k Ježišovi Kristovi ako Dobrému pastierovi. Pre neho je jasné, že v súčasnosti máme v rámci Cirkvi do činenia s heretickými tendenciami. Píše:

„V reakciách homosexuálnej lobby v rámci Cirkvi na zverejnenie správy synodálnej pracovnej skupiny zaoberajúcej sa touto otázkou a na požehnania nemanželských sexuálnych zväzkov, ktoré dokonca nariaďujú biskupi, sa otvorene víta heretická relativizácia prirodzeného a sviatostného manželstva.“

Tu sa odvoláva na nedávno zverejnenú správu synodálnej pracovnej skupiny, ktorá otvorene propaguje homosexualitu, ako aj na nemecké biskupské liturgické „požehnanie“ homosexuálnych „párov“.

V nedávnom predslove napísanom pre The Trojan Horse otec Enoch ostro kritizoval prebiehajúcu synodu o synodalite, kardinál Müller, ktorý sa zúčastnil biskupských synodov o synodalite v Ríme v rokoch 2023 a 2024, poznamenal k synodálnym diskusiám: „Jedným z hlavných cieľov bolo ďalej presadzovať normalizáciu homosexuality.“

Celé vyhlásenie kardinála Müllera nájdete tu. Ďakujeme mu, že nám ho poskytol.

O Božom požehnaní a falošnom požehnaní sveta
Autor: kardinál Gerhard Müller, Rím

Študijné skupiny vymenované pápežom Františkom počas Synody o synodalite v roku 2024 teraz postupne zverejňujú svoje – hoci veľmi sporné – výsledky konzultácií. V dvoch bodoch sa fatálne podobajú: 1. Svojou nedôverou voči kľúčovým obsahom katolíckej náuky, ktorú zamieňajú za historicky podmienený systém myslenia, namiesto toho, aby ju uznali za neoslabené a úplné odovzdávanie Božieho zjavenia súčasným a budúcim generáciám; a 2. v snahe o takzvanú „zmenu paradigmy od rigidnej dogmatiky k ľudskému pastoračnému prístupu“, nadviazať na prevládajúce ideológie s cieľom získať uznanie medzi ich protagonistami. Otvorene nepopierajú zjavené pravdy. Nechávajú ich však bokom a vedľa nich budujú vlastnú stavbu pohodlného kresťanstva, ktoré sa prispôsobuje svetu. Aby zmýlili naivných spoluveriacich, zdobia túto stavbu frázami, ktoré znejú biblicky a duchovne, ale sú prázdne: „čo Duch hovorí cirkvám“, rozlišovanie namiesto odsúdenia, milosrdný a všetko schvaľujúci Ježiš proti rigoristickým učiteľom zákona a konzervatívnym profesorom teológie uväzneným vo svojich systémoch, ktorí sa údajne viac starajú o vernosť písmenu a prísnej doktríne než o ľudí v ich slabosti a zraniteľnosti. Z pohŕdania alebo z nevedomosti o katolíckej tradícii to vedie k sofisticky vymyslenému tvrdeniu, že hriech nespočíva vo vedomom a slobodne vykonanom čine proti Božím prikázaniam, ale skôr v odmietnutí prejaviť všezahrňujúce milosrdenstvo voči tým, ktorí ich nemôžu alebo nechcú plniť.

V skutočnosti Cirkev učí, že Kristus zomrel na kríži za hriechy všetkých ľudí a že Duch Svätý neodopiera Božiu milosť nikomu, kto sa obráti k evanjeliu, aby mohli viesť nový a svätý život v nasledovaní Krista. Len z tohto dôvodu môže apoštol povedať pokrsteným: „Nežite už tak, ako žijú pohania v márnosti svojho myslenia...“ Boli ste poučení, aby ste odložili svoj predchádzajúci spôsob života, svojho starého človeka, skazeného a oklamaného svojimi žiadostivosťami, a aby ste sa obnovili v duchu svojej mysle a obliekli si nového človeka, stvoreného podľa Božej podoby v pravej spravodlivosti a svätosti.“ (Ef 4, 17; 22–24)

V kontexte biskupských synodov a národných synodálnych ciest v miestnych cirkvách sa stále vynára obľúbená téma niektorých biskupov, teológov a laikov ovplyvnených duchom doby. Namiesto toho, aby viedli ľudí k Bohu-človeku Ježišovi Kristovi, jedinému a pravému Prostredníkovi medzi Bohom a ľuďmi, vidia – monotematickým a intelektuálne obmedzeným spôsobom – budúcnosť Cirkvi v prijatí rodovej a dúhovej ideológie. Preto dokonca ohrozujú viditeľnú jednotu Cirkvi v Kristovej pravde, ako ju sám Pán zveril celému kolégiu biskupov spolu s pápežom a pod jeho vedením ako osobným nástupcom Petra na rímskom stolci. Súkromné či dokonca paraliturgické požehnanie „párov“ rovnakého aj opačného pohlavia v neštandardných vzťahoch je založené na heretickom popieraní zjaveného pravdu, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu. A Ježiš, ktorý je vo svojej osobe Cestou, Pravdou a Životom, svojím postojom proti farizejskému kasuistiku vo veci rozvodu potvrdil pôvodnú vôľu Stvoriteľa a definitívne zjavil, že muž a žena sa stávajú jedným telom iba prostredníctvom manželského „áno“ (porov. Mt 19, 3–9). V manželstve teda muž a žena vytvárajú osobnú a sexuálnu jednotu „dvoch v jednom“ vo vzájomnej láske, v spoločnom živote a v otvorenosti voči deťom, ktoré im chce Boh dať. A iba muž a žena v manželskom zväzku sú požehnaní Bohom, aby boli plodní, rozmnožovali sa, osídľovali zem a (múdro) vládli nad všetkými ostatnými stvoreniami na zemi (porov. Gn 1, 28). Nikde v Svätom písme ani v celej tradícii Cirkvi nie je nič vidieť ani počuť o požehnaní ľudí v cudzoložných vzťahoch a už vôbec nie o oprávnení biskupov nariaďovať alebo povoľovať klamlivé a rúhavé požehnania. Liturgické alebo súkromné požehnanie (benedictio = schválenie), ktorým sme požehnaní v Kristovi, je modlitbou Cirkvi založenou na dôvere v Božiupomoc a podporu pre ľudí, aby boli posilnení vo všetkom dobrom, a v žiadnom prípade nie je potvrdením života v hriechu, ktorý je v rozpore s Bohom. Ľudská slabosť nemôže byť výhovorkou, lebo Duch Svätý nám pomáha svojou milosťou, ktorú Boh neodoprie nikomu, kto Ho o ňu vážne prosí (porov. Rim 8, 26). Ale o tých, ktorí „vymenili Božiu pravdu za lož“ a nahrádzajú Boží poriadok svojimi vlastnými ideológiami a vlastnoručne vytvorenými pseudoteológiami zmiešanými so sociológiou a psychológiou, apostol hovorí, že myslia nesprávne a žijú v hriechu, čo znamená smrť života z milosti, a napriek tomu, že si uvedomujú svoje falošné konanie, schvaľujú aj tých, ktorí konajú v rozpore s Bohom (porov. Rim 1, 25–32).

V reakciách homosexuálnej lobby v rámci Cirkvi na zverejnenie správy synodálnej pracovnej skupiny zaoberajúcej sa touto otázkou a na požehnania nemanželských sexuálnych zväzkov, ktoré dokonca nariaďujú biskupi, sa otvorene víta heretická relativizácia prirodzeného a sviatostného manželstva. Prezentuje sa to ako prvý krok k uznaniu LGBT ideológie, ktorá nepredstavuje nič iné ako materialistický obraz človeka bez Boha, Stvoriteľa, Vykupiteľa a Dokončiteľa človeka. Ktokoľvek, kto ako učiteľ viery a pastier veriacich ustanovený Kristom má skutočný záujem o vnútorný pokoj duší a večnú spásu veriacich, ktorí mu boli zverení, nerobí z ľudí v ťažkých situáciách hračky bezbožnej ideológie ani nástroje svojej vlastnej potreby sebapropagácie v „woke“ prostredí, ale osobne ich nasmeruje k Ježišovi Kristovi, Synovi Božiemu. „Lebo nemáme veľkňaza, ktorý by nedokázal súcitiť s našimi slabosťami, ale takého, ktorý bol vo všetkom skúšaný tak ako my, avšak bez hriechu. Pristupujme teda smelo k trónu milosti, aby sme dostali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v čase potreby.“ (Hebr 4, 15f). Lebo len On je pravý Mesiáš a len On môže bez výnimky pomôcť každému človeku z každej duchovnej úzkosti a všetkých napätí duše, na rozdiel od svetských spasiteľov, ktorí svojimi doktrínami o sebaoslobodení tak často priniesli ľudstvu nešťastie. Ideológia rodovej rovnosti priamo odporuje kresťanskej antropológii. A so svojimi svojvoľne vymyslenými 60 až 80 rôznymi rodmi je v priamom rozpore s biologickou vedou. Porušuje zdravý rozum, ktorý vie, že každý jednotlivý človek pochádza zo zjednotenia svojho vlastného otca so svojou vlastnou matkou. S pôvodne ateisticko-materialistickou ideológiou „woke“ prenikla do katolíckej cirkvi deštruktívna heréza a schizmatický zdroj rozdelenia, ktorý vo svojej miere rozporu s Božou zjavenou pravdou zodpovedá manicheizmu alebo pelagianizmu. A štúdium cirkevných dejín nás učí: Iba vďaka neustálemu odporu magistéria pápežov a koncilov, intelektuálnej sile veľkých cirkevných otcov od Augustína po Tomáša Akvinského a Johna Henryho Newmana sa podarilo odvrátiť tieto a ďalšie existenciálne nebezpečenstvá pre Cirkev. Všetky ľudské svetové ríše a ateistické myšlienkové pevnosti musia skôr či neskôr padnúť. Brány pekla však Cirkev nepremôžu, lebo Ježiš, Syn živého Boha, ju postavil na skale svätého Petra.

Nie je to premena Cirkvi na filantropické hnutie s nábožensko-sociálnym nádychom, čo vedie sekularizovaných ľudí dechristianizovaného Západu späť do otvorenej náruče Dobrého pastiera Ježiša Krista, ktorý je „Svetlom národov“. Možno len zopakovať slová otcov Druhého vatikánskeho koncilu: „Túžbou je osvietiť všetkých ľudí Jeho slávou, ktorá žiari na tvári Cirkvi, keď zvestuje evanjelium každému stvoreniu.“ (Lumen gentium 1)

Skutoční Ježišovi učeníci nehľadajú uznanie od ľudí ani falošné požehnanie od „mocných, prominentných a vplyvných osobností tohto sveta“ (porov. 1 Kor 2, 6). Lebo v láske a pravde „Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista nás požehnal všetkým duchovným požehnaním v nebesiach v našom spoločenstve s Kristom.“ (Ef 1, 3)