- Ženské svätenie je vylúčené, ale otázka zostáva otvorená a nejasná.
- Cirkevné učenie o diakonáte je nadčasové a neomylné, chráni ekleziologické súvislosti.
- Historické modely diakonátu nemajú sviatostný charakter, čo potvrdzuje aj súčasná komisia.
- Možnosť diakoniek bez vysviacky vedie k nebezpečnej sviatostnej dystopii v Cirkvi.
Štúdijná komisia k otázke ženského svätenia na jednej strane konštatuje, že možnosť prijatia žien do diakonátu (v rámci sviatosti vysvätenia) treba vylúčiť, ale zároveň, že nie je možné “urobiť definitívny rozsudok, ako v prípade kňazského svätenia.”[1]
To nedáva zmysel. Je až príliš zrejmé, že napriek historickým zisteniam ide o to, aby táto otázka zostala živá a otvorená. Cirkevné feministky, ktoré túžia po kňazstve a už nosia pomyselné stoličky, sú napriek tomu nespokojné.
Čítajte: Vatikán odmieta sformulovať ‘definitívny rozsudok’ o diakonkách
Odvtedy, čo Ján Pavol II. túto plechovku navždy uzavrel svojím Ordinatio sacerdotalis (1994), sa ju snažia opäť otvoriť. Hoci sa na mnohých miestach tvrdilo, že historické modely v cirkevnej’minulosti nemôžu byť normatívne pre prax Cirkvi v súčasnosti, študijné komisie zatiaľ len znovu a znovu skúmali dejiny a nakoniec dospeli k tým istým záverom, ktoré sú k dispozícii už desaťročia. Tragédia alebo komédia? Pravdepodobne oboje! Vtedajšie diakonky sa líšili od diakonov svojej doby a v skutočnosti boli kultúrne podmienené.[2]
Na rozdiel od sr. Lindy Pochovej, ktorá je prezentovaná ako pápežova poradkyňa, odmietnutie ženského svätenia (a teda aj ženského diakonátu) nie je kultúrne podmienené, ale neomylné, nadčasové učenie. Tá chráni hlbšie ekleziologické súvislosti v tejto otázke (Kristus - muž - ženích; Cirkev - žena - nevesta), ktoré sú pravdivé a nemenné pre všetky časy a kultúry. Dokonca aj pápež František, ktorý nie bez úmyslu zriadil posledné študijné komisie na túto tému, uznal tieto súvislosti (porov. jeho odkazy na mariánsky a petrovský princíp; porov. Hans Urs von Balthasar). Komisia zložená z piatich mužov a piatich žien mala teda už v roku 2021 jasno v tom, že z tohto dôvodu historický diakonát nebol jednoduchým ženským ekvivalentom mužského diakonátu a zrejme nemal sviatostný charakter.[3]
Teda aj keď história neposkytuje žiadny základ pre sviatostný diakonát pre ženy, táto otázka je napriek tomu vyhlásená za otvorenú pre teologických dôvodov. Musí ju objasniť Magistérium. “To však bude pravdepodobne ťažký podnik vzhľadom na teologické rozdiely a nedostatok konsenzu,” komentuje Mario Trifunovič.[4]
Ako ukázali reakcie na Magistérium z roku 1994 (Ordinatio sacerdotalis), odvolávanie sa na Magistérium odporúčané študijnou komisiou je preto dvojsečné. Nepoučiteľní zostávajú nepoučiteľnými napriek rozhodnutiu Magistéria’. Prečo študijná komisia napriek jasným dôkazom zahrnula do svojich záverov tento zvrat? Aby sa zabezpečilo, že do ďalšieho kola o tejto otázke vstúpime za iných okolností.
Trošku mi to pripomína rozprávku o ježkovi a zajacovi na dostihovej dráhe. Ukazuje absurdné preteky kvôli ježkovej ľsti a na konci vyčerpaného zajaca. Je ďalším míľnikom sui generis ženský diakonát: diakonka bez vysviacky, ale s liturgickým požehnaním? Možno bude takáto “diakonia” povolená a vnímaná ako pokrok v synodálnej spolupráci. Ak muži a ženy, vysvätení a nevysvätení, nakoniec (vtedy; už teraz) robia v praxi to isté, prví kvôli svojmu vysväteniu, druhí kvôli požehnaniam a špeciálnym výnimkám (napr. krsty; kázanie; vedenie), potom sme dospeli k sviatostnej dystopii.
Niekto to vidí ako prekonanie klerikalizmu, iný ako novú synodalitu, spoločenstvo. Ani jeden z nich nechápe, čo sviatosť znamená. Vo Švajčiarsku to máme už dlho. Nazvite to, ako chcete!