"Prečo" katolicizmu, za ktoré bojujeme, je posvätené zhora, z výsosti; a preto zvíťazíme

416
Zuzana Smatanová
Kultúra života

 

 

Počas svojej raňajšej prechádzky som počúval audioknihu Simona Sineka ´Vždy sa najprv opýtajme prečo´. Základnou premisou tejto knihy je, že čo v danej organizácii robíš je oveľa menej dôležitejšie, než prečo to robíš. Tvoje ´prečo´, čiže dôvod tvojho konania, je tvojím zásadným presvedčením, ideou a chápaním, ktoré inšpirujú a formujú všetko čo robíš. Sinek tvrdí, že v biznise majú najúspešnejšie spoločnosti vždy jasne stanovené svoje ´prečo´, a práve toto priťahuje rovnako zmýšľajúcich ľudí. Na ilustráciu použijem jeden z jeho príkladov: ľudia nekupujú Apple počítače preto, že by boli v akomkoľvek smere lepšie než konkurencia, ale preto, lebo Apple pre nich niečo znamená; niečo im hovorí o nich samých. Ľudia, ktorí si kupujú Apple produkty sa nimi radi chvália, vystavujú ich na obdiv. Hovorí im to niečo o tom, kým sú. 

Sinek uvádza, že štandardnou reklamou počítačovej spoločnosti býva: „Vyrábame skvelé počítače. Krásny dizajn, jednoduché používanie, dostupné pre každého užívateľa. Nechceš taký?“ Apple však prichádza s týmto: „Vo všetkom čo robíme odmietame status quo. Zmýšľame inak. Existujúcemu status quo vzdorujeme výrobou produktov, ktoré sú krásne, jednoducho sa používajú a sú dostupné pre každého. A tak sa nám darí vyrábať skvelé počítače. Nechceš taký?“ Produktom Apple nie je len počítač, telefón, či MP3 prehrávač; produkt Apple je étosom.


Pýtate sa čo to má spoločné s katolicizmom?

Katolicizmus v každom prípade predstavuje oveľa viac, než len obyčajnú spoločnosť, obchodnú značku, či organizáciu. Má však s nimi niečo spoločné. Má unikátnu, jedinečnú identitu. Má odlíšiteľný charakter. Má poslanie. A veľmi dobre pozná ´prečo´ svojej existencie. Ak by som mal z toho urobiť krátku ´upútavku´, podobnú tej predchádzajúcej, vyzerala by asi takto:

„Existujeme vďaka Ježišovi Kristovi, Jednorodenému Božiemu Synovi, ktorý sa stal človekom a narodil sa z Márie Panny aby zomrel za naše hriechy, porazil smrť a ustanovil prostriedky spásy na tomto svete tak, aby sme mohli poznávať Boha, milovať Ho a slúžiť Mu na tomto svete a potom sa s ním veseliť a radovať aj v tom budúcom. Veríme, že Boh miluje každého jedného človeka a želá si a túži po tom, aby sa všetci stali svätými. Veríme, že nám zveril poslanie privádzať duše týchto ľudí k Nemu a práve to je dôvod, prečo každá katedrála ktorú postavíme, každé umelecké dielo ktoré vytvoríme, každá sakrálna hudba ktorú zložíme, každé teologické vysvetlenie ktoré napíšeme, každá liturgia, ktorú slúžime a každá sviatosť ktorú udelíme, slúži iba jednému jedinému účelu: uznať majestát nášho Stvoriteľa a žiť tak, aby sme mohli byť s Ním v nebi. Neustaneme, kým neprinesieme Dobrú novinu do každého kúta sveta, pretože vieme, že mimo tejto inštitúcie, ktorú založil a zjednotil On, nebude nikto spasený. Nechceš sa k nám pripojiť?“

Trošku to samozrejme priťahujem za vlasy, no ako pracovná hypotéza je to viac než postačujúce. A hovorím vám, že každý jeden problém, s ktorým sa dnes Cirkev potýka, súvisí s týmto ´prečo´. Či už je to kvôli strachu, rozpakom, nezhodám, pocitu márnosti a zbytočnosti, alebo to súvisí priamo s pohŕdaním pravdami, vyjadrenými vyššie, „výkonné orgány“ našej „spoločnosti“ už viac neveria v to, čo predávajú, a preto následne, čo je zákonité, nedokážu inšpirovať druhých aby sa k nim pridali. Ak by som mal pokračovať v biznis metaforách, môžem povedať, že existuje zdravé jadro „zamestnancov“ a dokonca aj pár ľudí vo „vedení“, ktorí nikdy nestratili zanietenie pre ´prečo´ katolicizmu. Oni ho totiž žijú. Dýchajú ho. Milujú ho. A títo ľudia vedia, že jedinou cestou späť na vrchol je opäť prijať toto ´prečo´ za svoje a snažiť sa preň získať svet. Musia to však chcieť všetci členovia „spoločnosti“.

Týmito ľuďmi sme, drahí priatelia, my. Ty. Ja. Štyria dubia kardináli. Silné, avšak osamelé hlasy v katolíckych médiách a blogoch, kričiace, varujúce a poukazujúce na to, čo sa deje v Cirkvi. 45 teológov. Nespočetné množstvo kňazov, ktorí denne „bojujú“ v spovedniciach a za ambónou, len aby sa zastali právd našej viery a aby vysvetlili, prečo si ich máme ctiť a podľa nich žiť. Rodiny, ktoré majú deti a ponúknu ich Bohu ak bude Jeho vôľa aby sa z nich stali kňazi alebo rehoľníci. Manžel/ka, polapení v osídlach rozvodu proti svojej vôli, pretože napriek všetkému majú v úcte svoj raz a navždy daný sľub a 6. prikázanie a obetujú svoje zápasy a utrpenie nášmu Pánovi bez ohľadu na to, že im okolie hovorí, že to nemusia. 

Jednoznačne nás prečíslujú, no my máme niečo, čo oni nie – my totiž to čo robíme, robíme s horlivosťou človeka, ktorého cieľ je ustanovený a posvätený zhora, z výsosti. My už máme istotu o víťazstve. Len si ho musíme udržať a vytrvať až do konca. Čo ma privádza k ďalšej veci.

 

Každý kto hrá, chce vyhrať

Vrátim sa naspäť k Sinekovi, ktorý ďalej píše: „Môj spolubývajúci na internáte sa volal Howard Jeruchimowitz. Teraz je právnikom v Chicagu a už v mladosti pochopil, čo je najzákladnejšou ľudskou túžbou. Vyrastal na predmestí New York City a hrával zadáka v najhoršom tíme miestnej ligy. Prehrali takmer každý zápas a nie s malým rozdielom; v lige ich systematicky likvidovali. Ich tréner bol dobrý človek a chcel mladým športovcom aj napriek neúspechu vštepiť pozitívny postoj. Po jednej z obzvlášť zničujúcich prehier si ich zavolal a povedal im ´Nezáleží na tom kto vyhrá alebo prehrá, dôležité je ako hráte.´ Nato sa prihlásil Howard a spýtal sa ´Načo potom udržiavame skóre?´ Howard skrátka už vtedy pochopil, že najzákladnejšou túžbou človeka je vyhrať, pretože nerád prehráva a väčšina zdravých ľudí žije tak, aby vyhrali.“

Ako často uvažuješ takto aj ty? Keď čítaš, ako dubia kardináli v podstate žobrú o odrobinky z pápežovho stola a aj napriek tomu, že mlčal, ignoroval ich otázky a nechcel im venovať ani pár minút zo svojho času, títo kardináli píšu o svojej „absolútnej oddanosti a bezpodmienečnej láske k stolcu sv. Petra, ako aj k vznešenej osobe pápeža, v ktorom uznávajú nástupcu sv. Petra a Ježišovho námestníka“, a keď vás ľudia karhajú za to, že ste príliš kritickí voči problému o ktorom síce každý vie že existuje, no vy ste naň poukázali, nemáš niekedy pocit, že ti hovoria, že jediné na čom záleží je, ako hráš?!

Na rozdiel od oblasti biznisu alebo športu nás katolicizmus napomína spôsobom, ktorý sa prieči našej súťaživej povahe; „Poslední budú prvými a prví poslednými“, alebo „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ ´Litánie pokory´, ktoré som písal vyššie, nám zrejme búšia do hlavy ako kladivo. Riadok po riadku si začínaš uvedomovať plíživý pocit pochybnosti: ´Naozaj to tak myslím? Naozaj chcem prísť o túžbu byť vážený a milovaný? Naozaj chcem aby druhých uprednostnili predo mnou? Naozaj chcem aby sa druhí stali svätejšími než ja?´ Pre naše ego je veľkým pokušením takto zmýšľať, alebo možno ešte nerozumnejšie, ako hviezda NBA Charles Barkley, keď povedal: „Pokorní síce možno zdedia zem, ale mne loptu nezoberú.“

Máme skrátka v povahe bojovať. Namáhať sa. Vyhrať. Postojom pokory sa však zbavujeme všetkých chýb, ktoré nám bránia už tu prežívať víťazstvo. Na rozdiel od získania postavenia, výhry v šachovom turnaji alebo zisku Super Bowl nie je spása niečím, na čom sa dá tvrdo pracovať, až kým ju nedosiahneš. Na jej získanie sa nedá trénovať ako na maratón. Nebeskú bránu nám neodomkne žiadny titul. Nedostane nás tam žiadny proces sebarealizácie, žiadne prepotené tričká, ani potoky sĺz. Jedinou cestou do neba je cesta kríža s pomocou Božej milosti. Musíme zvládnuť svoj podiel, no nedokážeme to bez Boha. Víťazný postoj šampióna v duchovnom živote teda je „On musí vzrastať a mňa musí ubúdať.“ To však neznamená, že máme vo svojom srdci uhasiť plameň súťaživosti. Len si musíme uvedomiť, ako fungujú správne ambície. V Liste Efezanom 6, 12 sa píše o drsnom boji, nie o akomsi apatickom podriadení sa, pri ktorom budeme uchvátení do nebeských sfér:

„Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach.“ A pravidlá tohto zápasu? Obsažnejší je v tomto smere opäť List Efezanom (6, 10-20):

„Napokon upevňujte sa v Pánovi a v sile jeho moci. Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla. Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach. Preto si vezmite Božiu výzbroj, aby ste mohli v deň zla odolať, všetko prekonať a obstáť! Stojte teda: bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja! Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha! A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo! Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých! Aj za mňa, aby mi bola daná reč, keď otvorím ústa, a aby som smelo zvestoval tajomstvo evanjelia, ktorého vyslancom som aj v okovách, aby som mal v ňom odvahu hovoriť, ako som povinný.“

Takto vyzerá skutočný, reálny boj. A bitky sú na to, aby sa vyhrávali.

 

´Hľadajú sa muži, ktorí sa neboja nebezpečenstva´

V šiestej kapitole svojej knihy opisuje Sinek príbeh Ernesta Shackletona, anglického polárneho prieskumníka a bádateľa zo začiatku 20. storočia, ktorý sa vydal na cestu krížom cez Antarktídu; zhruba 2700 kilometrov cez najjužnejší bod zemegule. Uvedomoval si, že to bude krkolomné dobrodružstvo, plné vierolomnosti, zrady a úskokov. Realita však, ako sa ukázalo, bola oveľa horšia, než akékoľvek jeho predstavy:
„5. decembra 1914 sa Shackleton a 27 členov posádky vydali smerom k Weddellovmu moru na lodi Endurance, s výtlakom 350 ton, ktorá bola vyrobená z príspevkov súkromných darcov, Britskej vlády a Kráľovskej geografickej spoločnosti. Potom, ako začala v Európe vyčíňať Prvá svetová vojna, prameň peňazí sa stenčil. Z darov anglických školákov sa zaplatil psí záprah. Posádka lode Endurance však Antarktický kontinent nikdy nedosiahla. Niekoľko dní po oboplávaní ostrova Južná Georgia v južnom Atlantiku sa Endurance čoraz častejšie stretávala s kusmi ľadu a čoskoro medzi nimi uviazla, pretože v tom roku prišla zima skôr a bola oveľa surovšia než kedykoľvek predtým. „Ľad obalil loď, že vyzerala ako mandľa v toffifee“, napísal člen posádky. Uviazli v antarktickom ľade na desať mesiacov, pričom Endurance sa pomaly posúvala na sever, až kým ju tlak okolitého ľadu definitívne nerozdrvil. 21. novembra 1915 sa pred očami posádky potopila do studených vôd Weddellovho mora. Posádka Endurance sa nalodila na tri záchranné člny a pristála na malom Sloňom ostrove. Tam Shackleton nechal posádku a s piatimi mužmi sa vybral na 1200 kilometrovú cestu po rozbúrenom mori aby vyhľadal pomoc, čo sa mu napokon aj podarilo. Príbeh o Endurance nie je výnimočný pre svoj expedičný cieľ, ale tým, že napriek krutým podmienkam nikto nezomrel. Nikto nikoho nezjedol, ani sa nikto proti nikomu nevzbúril. A nebolo to o šťastí. Shackleton si jednoducho najal skvelých ľudí. Našiel tých správnych chlapov na prácu ako stvorenú pre nich.“

A ako ich Shackleton našiel? Dal si inzerát do londýnskych novín Times. Na rozdiel od typických pracovných inzerátov, požadujúcich určité zručnosti a skúsenosti, Shackleton presne vedel, čo chce a ´mieril priamo na srdce´: „Hľadajú sa muži, ktorí sa neboja nebezpečenstva. Malý plat, krutá zima, dlhé mesiace v absolútnej tme, trvalé nebezpečenstvo, bezpečný návrat nezaručený. V prípade úspechu pocta a uznanie.“ Sinek pokračuje: „Jediní ľudia, čo sa prihlásili na túto prácu boli tí, čo si prečítali inzerát a pomysleli si, že znie dobre. Milovali neprekonateľné výzvy. Boli to tí, čo prežili. Shackleton si najal iba takých ľudí, ktorí verili v to, v čo veril aj on.“

 

Prežívanie neprekonateľných výziev

Keď čítaš tieto slová, si tu, si ako Shackletonovi muži, si z tých, ktorí prežívajú. Nie si na tejto ceste, keď Petrova bárka kĺže nebezpečne blízko zradným plytčinám, keď je zmietaná búrkami, či viazne v ľadovom zovretí preto, lebo by si bol slepý voči nebezpečenstvám. Nesedíš v kajute a nepodliehaš radostnej ilúzii, že sa hladko plavíš pod slnečnou oblohou. Neutekáš na palubu a neskáčeš do mora len preto, lebo neznesieš pomyslenie, že tvoj kapitán, ktorému dôveruješ, ťa vedie do nebezpečných vôd. Vieš, že okolnosti sú takmer beznádejné, ty však veríš v úspech výpravy. A pretože veríš, napokon nájdeš cestu ako to prekonať. Boh nedáva inzerát do žiadnych novín aby ťa našiel. Dal ti život práve v tomto neuveriteľnom okamihu dejín. Povolal ťa ku katolíckej viere. Vštepil ti inštinkt pre pravdu a schopnosť odlíšiť ju od populárnejších a pohodlnejších fikcií. Vyšiel nám v ústrety a vybral mužov a ženy, ktorí majú oči na pozeranie a uši na počúvanie, a otvoril im ich. A ty si na Jeho volanie odpovedal, bez ohľadu na riziko, pretože veríš. A hoci to Sinek nespomína, Shackleton s výpravami neprestal. Po návrate domov z neúspešnej expedície v roku 1914 sa v roku 1921 opäť pokúsil vydať na cestu, no počas nej zomrel na infarkt.

Niektorí z nás možno neuvidia ako sa Cirkev obnovuje a uzdravuje; je dokonca pravdepodobné, že to neuvidí nikto z nás. Znamená to však že by sme sa mali vzdať, ísť domov, nájsť si nejaké tiché miestečko a tam v pokoji tráviť zvyšok svojho života? Môže vôbec niekto žiť tak, ako by podľa svojich predstáv chcel? Dokázali by sme v takom prípade žiť sami so sebou? Vedel by si sa vrátiť akoby sa nič nedialo k tomu ako si žil predtým, ľahkovážne ignorujúc to, čo by mohlo byť najdôležitejším zápasom v dejinách? Zápas o samotné srdce Cirkvi a o duše, ktoré má chrániť? Podľa ľudskej logiky v tomto zápase nemôžeme zvíťaziť. My však nebojujeme za inštitúciu, ktorú založil človek!

 

My staviame katedrálu!

Zo Sinekovej knihy som si požičal úsmevný, avšak pravdivý príbeh o dvoch kamenároch: „Spýtaš sa prvého ´Máte rád svoju prácu?´ Pozrie na teba a odpovie ´Staviam tento múr už nekonečne dlho. Je to monotónna práca a to nehovorím o slnku, ktoré na mňa praží od rána do večera. Kamene sú ťažké a od ich každodenného dvíhania a nosenia mám už celkom zničený chrbát. Podľa mňa sa to nedostavia ani do konca môjho života. Ale čo, je to práca a zarábam ňou na účty.´ Poďakuješ mu za to, že ti venoval čas a odídeš. O desať metrov ďalej pracuje druhý kamenár, ktorý na tú istú otázku odpovie takto ´Svoju prácu mám veľmi rád. Staviam katedrálu. Je síce pravda, že tento múr staviam už zrejme celú večnosť a že je to niekedy monotónna práca; aj to, že býva horúco a kamene sú ťažké, že si niekedy necítim chrbát. A neviem ani to, či to dostaviame do konca môjho života. Ale staviam katedrálu!´

Títo dvaja kamenári robia presne tú istú prácu; rozdiel je v tom, že jeden z nich vidí jasne jej zmysel. Cíti, že patrí k tomuto veľkolepému dielu, že chodí do práce aby bol súčasťou niečoho väčšieho ako je len práca, ktorú robí. Poznať zmysel, poznať ´PREČO´, mení celý jeho názor na prácu. Je ešte výkonnejší a určite aj lojálnejší. Tam, kde by prvý kamenár možno kvôli peniazom zmenil túto prácu, druhý kamenár práve naopak, snaží sa ešte viac, robí nadčasy a možno odriekne aj lepšiu ponuku práce len preto, lebo ako súčasť tohto tímu pracuje pre vyšší princíp. Druhý kamenár nevníma svoju prácu ako viac, či menej dôležitú, než je práca vitrážistu, či dokonca architekta. Všetci spolu totiž pracujú na stavbe katedrály. Takéto puto vytvára kamarádstvo. A kamarádstvo a dôvera prinášajú úspech. Ľudia, ktorí pracujú spolu a majú spoločný cieľ.“

Bez mučenia priznávam, že veľakrát bývam ako ten prvý kamenár, pričom moja verzia by znela asi takto ´Bojujem za toto už odjakživa. Je to monotónne a nič sa nikdy nelepší. Každý deň čítam otrasné príbehy a musím nájsť energiu písať o tom, čo sa deje, aj keby som radšej robil hocičo iné. Ľudia na mňa útočia, pretože sa snažím o dobrú a správnu vec. Alebo chodia za mnou a hovoria, že asi odídu z Cirkvi a chcú vedieť, čo majú robiť keď sa veci reálne zhoršujú a ja im neviem odpovedať, pretože neviem čo mám robiť ani ja sám. Stále si myslím, že niekde sa niečo musí poddať, ale možno ani nemusí. Možno to Boh bude naťahovať po celý môj život a ja ani neuvidím žiadne zlepšenie. Temnota tohto všetkého býva niekedy zdrvujúca, no ja sa celý svoj život venujem tejto práci. Vďaka nej platím účty a živím rodinu. V danom okamihu neviem čo iné by som mohol robiť.“

Teraz je podstatné aby si každý z nás uvedomil, že tým, čo robí, stavia katedrálu. A to niečo znamená. Keď sa budú písať dejiny našej éry, ľudia sa obzrú späť a zistia, že tu boli takí, čo si pevne stáli za svojím; ktorí pracovali a dennodenne dokazovali a bojovali proti aktivitám nepriateľov, ktorí rozožierali Kristovo mystické telo, ktorým je Cirkev, ako rakovina. Tí, čo pokračovali v učení pravej viery, čo sa pridŕžali lásky k Bohu a Jeho Cirkvi, čo pomohli bezpočtu dušiam aby nezišli zo správnej cesty, a ktorí aj napriek pokušeniu zúfať si a množstvu vlastných hriechov, urgovali potrebné veci a chceli nimi pohnúť. 

Tvoje modlitby, tvoje obety, tvoje sv. omše, tvoje ružence, tvoja snaha žiť podľa viery kamkoľvek prídeš a „odvaha hovoriť tak ako máš hovoriť“ – to sú tie kamene z ktorých sa buduje spomínaná katedrála. Toto je dielo obnovy, ktoré jedného dňa bude určite dokončené, aj keby to nemalo byť za tvojho života. To je asi tak všetko čo ty a ja môžeme urobiť. Nedokážeme opraviť čo sa v našej milovanej viere rozbilo a pokazilo. Nemáme na to totiž moc, silu, ani prostriedky. Dovolím si povedať, že práve toto je ten bod, o ktorom som hovoril ako o bezvýchodiskovom z hľadiska ľudského riešenia.

Boha však neobmedzujú ľudské prostriedky. Je to Jeho viera, Jeho Cirkev, Jeho nevesta. Dovolil, aby prešla obrovským súžením, aby mala podiel na Jeho utrpení a umučení, no nikdy nedovolí, aby zahynula rukami nepriateľov. Prisľúbil, že brány pekelné ju nepremôžu, a hoci sa javí, akoby zomierala, Kristus ju vzkriesi, ako to urobil aj On sám v to prvé slávne Veľkonočné ráno.

Ak ste moja krvná skupina, ľahko zabudnete, že vy za to všetko nenesiete zodpovednosť, že to nie je na vás. Ale je to tak, preto buďte pokojní, lebo náš Pán, Ježiš Kristus, nám raz navždy povedal, aký postoj máme v tejto veci zaujať: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14, 1-3).

 

DISKUSIA k článku