Biskup Eleganti: Stretnutia s ľavicovými osobnosťami znevažujú úrad pápeža

31. júla 2026 sa pápež Lev XIV. stretol s americkou rockovou hudobníčkou, poetkou a umelkyňou Patti Smithovou, známou ako „krstná mama punku“, počas 40-minútovej súkromnej audiencie v Apoštolskom paláci vo Vatikáne. Obaja pochádzajú z Chicaga. Na stretnutí bol prítomný otec Antonio Spadaro. Z tohto stretnutia existuje niekoľko oficiálnych fotografií a videozáznam.

Toto neškodné stretnutie – predpokladám, že išlo hlavne o výmenu zdvorilostí, ktorá pre Cirkev nemala takmer žiadny väčší význam – vo mne vyvoláva otázky.

Už dlhú dobu ma osobne trápi skutočnosť, že od čias Jána Pavla II. pápeži čoraz častejšie hovoria čisto neformálnym spôsobom pri najrôznejších príležitostiach (napr. v lietadle alebo pri ceste, ako to nedávno urobil pápež Lev XIV. v Castel Gandolfo). Poskytujú spontánne rozhovory a vyjadrujú osobné názory. Sú prístupní všetkým druhom ľudí, ktorí sa s nimi chcú odfotiť. Má pápež vzhľadom na svoje pracovné zaťaženie a zodpovednosti naozaj nič dôležitejšie na práci, než poskytovať takéto súkromné audiencie (ktoré sú obzvlášť populárne, keď žiadatelia pochádzajú zo sveta šoubiznisu alebo majú nejaký kultúrny či elitársky význam)? Takéto vystúpenia posilňujú dojem medzi sekulárnou verejnosťou, že pápež je v podstate len ďalším členom medzinárodnej elity. V každom prípade skromný rybár z Galileje nepoznal takýto „lesk“. Ani Pavol nehľadal pozornosť verejnosti; skôr vošiel do Areopagu v Aténach, aby kázal. Nemám na mysli protokolárne povinnosti a významné štátne návštevy.

Medzi tými, ktorým bolo udelené privilégium súkromnej audiencie, môžu byť ľudia ako Emma Bonino, ktorá strávila celý svoj život v rozpore s cirkevnou doktrínou. Pápež František jej dokonca 5. novembra 2024 osobne navštívil v jej byte. Úlohou pápeža však nie je poskytovať individuálnu pastorálnu starostlivosť. Nemal by ani učiť prostredníctvom obrazov, ale prostredníctvom jasných slov.

Nesmieme zabúdať na opakované a zdĺhavé rozhovory a telefonáty tohto pápeža s ateistom Eugenio Scalfarim, zakladateľom ľavicových novín La Repubblica. Na základe nich Scalfari z pamäti zrekonštruoval znepokojujúce rozhovory. Vatikán sa pri viacerých príležitostiach musel dištancovať od údajných výrokov pripisovaných pápežovi. Pre pápeža Františka sa tento prístup – naznačovať veci a zároveň zostať zdržanlivý v otázkach doktríny – stal takmer metódou.

Predovšetkým by som chcel poukázať na to, že keď pápež prijme takýchto ľudí na súkromnej audiencii, nemôže sa z dôvodu zdvorilosti od nich neskôr verejne dištancovať. V dôsledku toho sa takáto audiencia mnohým javí ako bagatelizovanie toho, čo títo jednotlivci zastávajú. Týmto spôsobom pápež sám zahmlieva postoj Cirkvi a – v závislosti od okolností – dokonca uráža veriacich. Tieto audiencie nadobúdajú o to falošnejší význam, čím menej pápež súčasne háji neporušenú doktrínu viery, verejne opravuje nesprávne názory týchto ľudí a kladie zábranu zneužívaniu (porov. využívanie súkromných audiencií u pápeža na vlastnú pro-LGBT agendu zo strany jezuitu Jamesa Martina).

Verím, že v dôsledku toho nedávni pápeži stratili autoritu a duchovný kapitál. Do popredia sa dostávajú ich osobnosti (poradcovia pre imidž potrebujú imidž). Ich súkromné sklony a detaily, ktoré sú pre ich úrad irelevantné, sa stávajú posolstvami pre širokú verejnosť a zaujímajú ústredné miesto. Vidíme pápeža Benedikta za klavírom alebo pápeža Františka, ako navštevuje obchod s hudobnými nosičmi v Ríme vo Fiate, ktorý je na jeho korpulentnosť príliš malý, len aby si vyhovel osobnému rozmaru.

Pápeži majú určite dôležitejšie veci na práci, než si platiť hotelové izby z vlastnej peňaženky, ako to robil František na začiatku svojho pontifikátu. Majú na to vôbec dosť času? Majú dosť času na to, aby v modlitbe premýšľali o veciach, aby trávili dlhé chvíle pred Bohom, aby ich mohol On viesť? Majú dosť času na čítanie, štúdium dokumentov a prípravu vyhlásení, v ktorých skutočne učia – učia autoritatívne a jednoznačne – namiesto toho, aby ponúkali špekulácie, ktoré nám nijako neprospievajú?

Ale nie, musia sa neustále objavovať na audienciách, podávať ruky a prijímať ľudí bez rozmyslu. Na pápežských omšiach sa sami dostávajú do centra pozornosti ako akési „cirkevné celebrity“, čím odsúvajú Krista – „skutočný subjekt“ – do pozadia. Pápežský trón sa týči nad oltárom. Svätá omša na Námestí svätého Petra by mala skutočne slúžiť ako stretnutie s Pánom a nemala by byť šou, v ktorej vystupuje Jeho služobník, pápež – ak to mám vyjadriť trochu polemicky.

Nedokážem to pochopiť. Zbierky rozhovorov, spontánne poznámky rôznej kvality, osobné vystúpenia na najrôznejších podujatiach – ako napríklad požehnanie ľadového bloku na klimatickej konferencii v Ríme – všetky tieto veci úradovi viac škodia, než prospievajú. Slúžia len tým, ktorí radi využívajú pápeža na presadzovanie svojich vlastných zámerov. A pápeži sa v poslednej dobe na takéto veci nechávajú zlákať. Vidíte ich, ako testujú prvé elektrické Ferrari pre médiá a na potešenie podnikateľských lídrov, a mnoho ďalšieho. Aj tu by sa malo venovať pozornosť ambivalencii týchto obrazov!

Podľa mňa tu chýba odstup – v pozitívnom zmysle slova. Nemám na mysli odmeranosť, ale dôstojnosť. Tú často viac zdôrazňuje mlčanie než reč – tým, že sa prehovorí v správnom okamihu, a to potom srdečným a pútavým spôsobom, s použitím mála, jednoznačných a jasných slov. Pápež František to preukázal najmä voči tradicionalistom a členom mafie, alebo v kontexte migrácie. Dokázal jasne odsúdiť potraty, pričom ich zástancov srdečne privítal a dokonca ich vymenoval do významných vatikánskych komisií. Aj toto podkopáva doktrinálne stanovisko Cirkvi.

Je potrebné rozlišovanie v duchu tradície (nie v duchu takzvanej „novej synodality“). Pápeži však na to nemajú takmer žiadny čas. Príliš veľa času venujú audienciám, pozdravom, potriasaniu rúk a cestovaniu. Vidím nebezpečenstvo aktivizmu. Zakrýva totiž chýbajúce jasné odsúdenie heretických postojov, ktoré zastávajú aj biskupi (porov. Synodálna cesta). Tieto postoje treba jasne identifikovať a ich zástancov napomenúť alebo odvolať z úradu. Naliehavé otázky, ako je napríklad liturgická otázka, sa odsúvajú na vedľajšiu koľaj. Kardináli ako poradcovia pápeža nemajú v skutočnosti žiadne slovo.

Svätý pápež Ján Pavol II. – možno neochotne – dodal svojim verejným vystúpeniam ako pápež charakter superhviezdy, najmä prostredníctvom Svetových dní mládeže. V roku 2003 Ján Pavol II. vydal „Rímsky triptych – Meditácie“, nový cyklus básní. Vatikán zdokumentoval jeho oficiálne predstavenie 6. marca 2003, akoby malo význam porovnateľný s hlavnými encyklikami z toho istého pera. Už ako prefekt Kongregácie pre náuku viery Benedikt vydával zbierky rozhovorov, čo pokračoval aj ako pápež. Svojimi cennými knihami o Ježišovi nemal v úmysle autoritatívne poučovať ako pápež, ale skôr prispieť akademicky (?), ako to robil v minulosti, keď bol univerzitným profesorom.

Všetko toto je pre pápežov nezvyčajné, od ktorých sa očakáva, že budú autoritatívne vyučovať. Pápež František vydal hneď niekoľko autobiografií – formát, ktorý bol pre pápežov predtým nepredstaviteľný. Navyše ich nenapísal sám, ako by sa dalo predpokladať. Vďaka všetkým týmto inováciám nadobudlo mediálne stvárnenie jeho osobnosti a štýlu takmer väčší význam ako to, čo učil alebo mal učiť. V ére médií sa vynakladalo sústredené úsilie na to, aby pôsobil dobre. To bolo zrejmé aj v prípade pápeža Františka. Akékoľvek trhliny v jeho imidži médiá rýchlo zakryli (porov. jeho strohú reakciu na Námestí sv. Petra, keď ho 31. decembra 2019 čínska žena chytila za ruku a pritiahla k sebe, a „mea culpa“x201D;, ktoré sa stalo nevyhnutným počas modlitby Anjel Pána nasledujúcu nedeľu).

Aby však mohol Pán žiariť, ostatné veci – tie irelevantné, príliš osobné – musia ustúpiť do úzadia. Médiá však milujú práve z týchto vecí robiť hlavnú atrakciu: bazén alebo tenisový kurt v Castel Gandolfo, čierne topánky pod bielou sutánou, opotrebovanú koženú aktovku z dávnych čias, Benediktovu roztomilú mačku, klavír, Fiat, Ferrari. Zoznam sa neustále predlžuje. Koho to zaujíma, keď sú pápeži učiteľmi pravdy? Zjavenou pravdou!

Nemyslím si, že by kvôli tomu (kvôli pravde) museli neustále podnikať náročné a vyčerpávajúce cesty – cesty, ktoré ich fyzicky vyčerpávajú – keď jediná veta z ich úst môže obísť celý svet v okamihu, bez toho, aby sa vôbec pohli. Koľko osobnej energie sa týmto spôsobom stráca – energie, ktorá potom chýba inde (aj kvôli ich neustálej neprítomnosti): pri vedení Kúrie; pri stretnutiach s ľuďmi, ktorí sú skutočne dôležití pre pápežovo rozhodovanie; na poradoch zamestnancov pri príprave fundovaných vyhlásení a koordinácii rôznych dikastérií. Ich prítomnosť nie je potrebná len na to, aby pozorovali procesy iniciované inými, nechali ich plynúť bez toho, aby poskytovali vedenie, správali sa sami ako študenti alebo dokonca boli dobrými poslucháčmi. Nie sú snáď učiteľmi kresťanstva, na ktorých slová všetci čakajú? Nesedia snáď na kresle svätého Petra a nie na nejakom inom kresle? Nie sú potrební predovšetkým v Ríme?

Pápeži sa pri výkone svojho úradu stali až príliš ľudskými. Do popredia sa dostáva ich osobnosť, nie ich úrad. Niektorým, ktorí túžia po spoločnej fotografii s nimi, sa to môže zdať lákavé, možno s cieľom neskôr to využiť na propagáciu svojich heretických názorov. Mainstream ich chce vnímať ako prístupných: ako obyčajných ľudí, rovnako ako sme my ostatní. Najmä pápež František chcel práve toto. Z tohto dôvodu 25. marca 2017 v Miláne – k veľkému rozčarovaniu mnohých veriacich – spontánne využil neďalekú prenosnú chemickú toaletu, čo jeho tlačový hovorca Antonio Spadaro samozrejme neskôr uviedol do správneho kontextu. Nedávno si nechal svojím opatrovateľom tlačiť invalidný vozík cez rušnú Baziliku sv. Petra, pričom bol oblečený v bežnom oblečení, akoby bol len nejakým starším susedom (so všetkou úctou k jeho smrteľnej chorobe!). Pre mňa to bol ďalší historický pokles pápežstva.

Pápeži predsa nie sú ľudia ako my. Mali by mať úctu k svojmu úradu a ako strážcovia cirkevnej doktríny by nemali dovoliť, aby ich osobnosť stála v centre pozornosti, podobne ako Ján Krstiteľ, ktorý chcel byť ničím iným než hlasom – hoci hlasom, ktorý hovorí pravdu. Naopak, jeho vlastný profil nemal žiadny význam. Pápeži by si mali uvedomovať, že nezáleží na ich osobnosti, ale na ich úrade. To je kríž, ktorý musia niesť. „On musí rásť, ja však musím ubúdať“ (Ján 3, 30). Sú iba priateľmi a zástupcami Ženícha, nie samotným Ženíchom. Len ten má význam a je predmetom záujmu!