- Rím uprednostňuje čínskych komunistov pred tradičnými biskupmi, čo je znepokojujúce.
- SSPX má kvalitnejších kňazov, čo ohrozuje liberálnu teológiu v Cirkvi.
- Františkov pontifikát zhoršil kvalitu duchovenstva a podporil progresívne ideológie.
- Synodálna cesta v Nemecku mení Cirkev na politicky korektné náboženstvo.
Prečo Rím súhlasí s tým, aby čínski komunisti určovali, kto sa stane biskupom v Číne, zatiaľ čo Spoločenstvu svätého Pia X. (SSPX) pod hrozbou exkomunikácie zakazuje vysväcovať vlastných biskupov?
Jedným z aspektov, ktorý považujem za nezanedbateľný, je skutočnosť, že kňazi SSPX (rovnako ako kňazi Ecclesia Dei) majú vo všeobecnosti pravdepodobne podstatne lepšie vzdelanie v oblasti filozofie a teológie než väčšina kňazov, ktorí „si užili“ kňazskej formácii v pokoncilovej Cirkvi.
To by mohol byť jeden z dôvodov prísneho postoja Ríma voči SSPX. Je možné, že Rím sa obáva jej intelektuálnej nadradenosti a vplyvu. Spoločnosť svätého Pia X. nie je taká poslušná ako komunity Ecclesia Dei. Ak by Rím integroval SSPX do katolíckej cirkvi, prirodzene by to predstavovalo hrozbu pre ľavicovo orientovanú teológiu a pastorálnu prax, ktoré sa od koncilu rozšírili po celej cirkvi a spôsobili bezprecedentnú spúšť až do súčasnosti. Tradičná omša by sa už nemohla držať pod pokličkou, ako sa to dialo na mnohých miestach napriek Ecclesia Dei a Summorum Pontificum a ako sa to opäť deje na základe pápežského dekrétu od vydania Traditionis Custodes. Monokultúra Novus Ordo, ktorá bola vnucovaná katolíckym veriacim, by sa skončila. Frakcia Novus Ordo sa však proti tomu zúrivo bráni. Veď veriaci by mohli jednoducho hlasovať nohami.
Kvalita duchovenstva v povkoncilovej Cirkvi, najmä v západnej kultúrnej sfére, pripomína kvalitu personálu v sekulárnej politike. Rastúci nedostatok vzdelania a osobnej integrity v tejto sfére má svoju paralelu medzi duchovenstvom v podobe úpadku intelektuálnej a duchovnej úrovne. To je obzvlášť katastrofálne na úrovni vyššieho a vedúceho duchovenstva, rovnako ako je tomu medzi vrcholovým personálom vo vláde a politike. V oboch sférach sú kľúčové pozície príliš často obsadzované ľuďmi, ktorí sú na ne jednoducho nevhodní.
Výsledok: štát aj cirkev rýchlo upadajú. Treba poznamenať, že v oboch oblastiach sú hnacou silou tohto zhubného smerovania ľavicoví ideológovia.
Éra Františka priniesla skutočný nárast cirkevných vedúcich pracovníkov, ktorí sú v rôznych ohľadoch nedostatočne kvalifikovaní. Najvýraznejším z nich je samotný Jorge Mario Bergoglio. Nikdy nemal byť zvolený za pápeža – možno by nemal dosiahnuť ani úrad biskupa. Osobnosti ako Fernández, Grech a Parolin tiež nemajú miesto vo vysokých cirkevných funkciách. Ide o katastrofálne menovania.
Považujem za zlé, že Lev XIV. aj v druhom roku svojho pontifikátu naďalej ponecháva takéto osoby vo funkcii. Mám tiež pochybnosti o Levovi kvôli jeho neustálemu, prehnanému chváleniu svojho bezprostredného predchodcu, ktorého pontifikát bol skutočne katastrofálny, ako aj kvôli jeho biskupským menovaniam, prostredníctvom ktorých povyšuje na biskupské stolice pozoruhodný počet mužov sympatizujúcich s homosexuálnou ideológiou. Prečo namiesto toho neobnoví do úradu dôsledne ortodoxného biskupa Josepha Stricklanda, ktorého pápež František odvolal z funkcie pre jeho nebojácnu obranu hlboko tradičných katolíckych postojov? Prečo konečne neskoncuje s nemeckým strašiakom odpadlíckej „synodálnej cesty“? Prečo vlastne nezastaví cirkus synodality, ktorý František vnucuje univerzálnej Cirkvi a ktorý za záplavou prázdnej rétoriky pracuje na podkopávaní Catholica?
To vyvoláva otázku, či otec Robert Prevost disponuje filozofickým a teologickým vzdelaním hodným úradu pápeža, ako aj ortodoxiou, ktorá je pre tento úrad nevyhnutná. Študoval v USA v 70. rokoch. Tam však bol povkoncilový chaos obzvlášť akútny. Americká cirkev patrila medzi tie miestne cirkvi, ktoré sa nachádzali v najhorších podmienkach a mali najväčší vplyv. Navyše si vôbec nie som istý, či Prevostove dlhé roky strávené v Južnej Amerike prispeli k jeho katolíckej ortodoxii. Navyše je členom rehoľného rádu, a práve v rehoľných rádoch spôsobil „duch koncilu“ také ničivé spustošenie.
Dejiny od čias Francúzskej revolúcie nás učia, že kdekoľvek ľavicové sily získajú a udržia prevahu, po ich činoch a grandióznych sľuboch nasleduje sklamanie, strata slobody a úpadok, ba dokonca až kolaps. Postkoncilová Cirkev to práve na vlastnej koži zažíva. Ján Pavol II. a Benedikt XVI. bránili katolícke bašty proti subverzívnemu ľavicovému katolicizmu, no ich nástupca mu otvoril brány. S pápežom Františkom dosiahol pochod „progresívcov“ cez katolícke inštitúcie samý vrchol. Odvtedy sa pád cirkvi na dno zrýchľuje. Alarmujúcim príkladom toho je spomínaná „Synodálna cesta“. Veľká väčšina nemeckých biskupov spolu s vrcholovými funkcionármi katolíckej cirkvi z radov laikov aj duchovenstva iniciovala radikálny proces, ktorý mení katolícku cirkev v Nemecku na inštitúciu neo-protestantského, politicky korektného občianskeho náboženstva.
Nemala by v tejto výbušnej situácii úlohu zachrániť katolícku cirkev pred najhorším práve Spoločnosť svätého Pia X.?
Pápež a jeho poradcovia by sa nad tým mali hlboko zamyslieť, skôr než vytiahnu ťažké delá proti SSPX. Zdánlivo banálny refrén americkej rockovej klasiky by mohol slúžiť ako vodiaca zásada: „Skôr než ma obviníš, pozri sa na seba.“
Aj Spoločenstvo svätého Pia X. by urobilo dobre, keby tento jednoduchý verš použilo ako východiskový bod pre sebakritické preskúmanie svojich vlastných postojov a činov.
Gottfried Paschke je nemecký katolícky laik, ktorý študoval teológiu a matematiku.