- Odobranie detí vyvoláva otázky o ochrane rodinnej autority a práv rodičov.
- Izolácia detí môže ohroziť ich psychosociálny rozvoj a právo na spoločenský život.
- Diskusia o vzdelávaní a slobode rodín je dôležitá pre budúcnosť detí.
- Politické napätie medzi súdnictvom a vládou ovplyvňuje ochranu rodín a detí.
Opatrenie, ktorým súd pre mladistvých v Taliansku nariadil odobratie troch detí ich rodičom, vyvolalo vášnivú diskusiu medzi vládou a súdnictvom a ostro rozdelilo verejnú mienku.
Tri maloleté deti, ktoré žili s rodičmi na farme uprostred lesa v talianskom meste Abruzzo, boli 20. novembra odobraté na základe príkazu súdu pre mladistvých v meste L’Aquila po kontrolách vykonaných po podozrení na otravu hubami. Tieto kontroly odhalili obydlie bez vody, elektriny a kúrenia, ako aj absenciu očkovania detí a zápisu do školy.
V súdnom príkaze, podanom s podrobným odôvodnením, sa medzi hlavnými dôvodmi zásahu uvádza stav izolácie detí, ktorý sa považuje za škodlivý pre ich základné právo na spoločenský život a psychosociálny rozvoj. Reakcia inštitúcií vypukla, keď členovia Meloniho vlády rozhodnutie kritizovali a vyvolali pochybnosti, ktoré viedli k ostrej konfrontácii so súdnictvom pre mladistvých.
“Nemôžem poprieť svoje rozpaky nad prijatým rozhodnutím,” vyhlásil arcibiskup Bruno Forte, ordinár diecézy Chieti-Vasto, kde sa prípad odohral. “Dialóg sa mohol viesť s rozhodnosťou. Kladiem si otázku, či je pomer medzi konaním rodičov’ a opatrením opodstatnený."”
Premiér Giorgia Meloni a minister spravodlivosti Carlo Nordio rokovali o tejto záležitosti, zvažovali možnosť vyslania ministerských inšpektorov do L’Aquily – iniciatívu, ktorá síce spadá do výsadných práv výkonnej moci, ale mnohí ju vnímali ako potenciálny vplyv na súdnictvo pre mladistvých. Podpredseda vlády Matteo Salvini označil rozhodnutie sudcov’za “hanbu,” tvrdiac, že štátny’zásah prekročil “hranice súkromného vzdelávania.”
Voči mlčaniu Talianskej biskupskej konferencie v tejto veci vyjadril umiernený, ale jasný postoj Forte, ktorý vyhlásil, že je “zmätený” výsledkom konania. Prelát vyzval inštitúcie, aby “uznali priestor, ktorý právom prináleží rodine a rodičovskej autorite,” a zároveň potvrdil potrebu konať “v službe čo najväčšieho dobra detí.” Jeho postoj ešte viac umocnil ohlas tohto prípadu a zaradil ho aj do etickej diskusie o vzťahu medzi verejnou autoritou a výchovnou úlohou rodičov.
Epizóda nadobudla politický význam v čase, keď Meloniho vláda presadzuje reformu oddelenia línií sudcovskej kariéry, projekt, ktorý predpokladá dve odlišné a nekomunikujúce cesty medzi sudcami a prokurátormi s cieľom lepšie vymedziť funkcie a zodpovednosti. Kauza okolo “lesnej rodiny” je vnímaná ako skúška napätia medzi nezávislosťou súdnictva a politickým smerovaním výkonnej moci, čo je téma, ktorá je už dlhší čas predmetom talianskej politickej diskusie.
Rodina anglo-austrálskeho pôvodu, ktorú tvorili manželia Nathan a Catherine Trevallionovci a ich tri deti vo veku od 6 do 8 rokov, žila na farme ponorenej do abruzzského lesa. Celá epizóda vznikla na základe zdravotnej prehliadky po podozrení na otravu hubami u jedného z maloletých detí. Táto udalosť viedla sociálne služby a príslušné orgány k inšpekcii bydliska rodiny’ organizovaného podľa sebestačného životného štýlu, odpojeného od sietí základných služieb.
Počas vyšetrovania sudcovia preskúmali uskutočniteľnosť “neo-vidieckeho” životného štýlu, ktorý si zvolili rodičia, ako aj jeho vplyv na deti, pričom dospeli k záveru, že dlhodobá úplná izolácia predstavuje reálne riziko pre psychosociálny vývoj maloletých’. Príkaz nakoniec nariadil premiestnenie, čo bolo opatrenie, ktoré vyvolalo celoštátnu diskusiu o hranici medzi slobodou vzdelávania, ochranou detí a úlohou štátu v situáciách ohrozenia rodiny.
Prípad sa dotýka aj práva rodičov’ na zabezpečenie vzdelávania, keďže súd pri skúmaní situácie maloletých’ musel posúdiť, či absencia zápisu do školy spadá do rámca legitímne vykonávaného domáceho vzdelávania, alebo predstavuje ďalší znak nevhodného prostredia.
Neo-rurálny životný štýl, ktorý si rodina osvojila, bol totiž sprevádzaný praktiky, ktoré matka používala na ekonomickú podporu, ako napríklad “energetické čítanie” a iné paraedukatívne aktivity – prvky, ktoré pomohli presvedčiť sudcov, aby overili skutočnú ochranu vzdelávacieho rozvoja detí’.
Ústrednou otázkou teraz je, či bol súdny zásah namierený proti alternatívnej voľbe životného štýlu alebo proti konkrétne nebezpečnému prostrediu, pretože výsledok tohto prípadu ovplyvní, ako bude štát v budúcnosti pristupovať k neštátnym formám vzdelávania, ktoré už v Taliansku podliehajú prísnej kontrole a mimoriadne reštriktívnemu regulačnému rámcu.