- Pápežova návšteva Atatürkova hrobu vyvoláva otázky o jeho historickej úlohe.
- Atatürkova genocída kresťanských menšín zostáva temnou kapitolou tureckej histórie.
- Diplomatické gesto pápeža môže byť vnímané ako ignorovanie utrpenia kresťanov.
- Malá kresťanská komunita v Turecku vidí návštevu ako nádej na uznanie.
Pápež Lev XIV. sa 27. novembra 2025 poklonil Atatürkovmu hrobu v Anıtkabir v Ankare napriek tomu, že turecký vodca je spojený s genocídou kresťanských menšín.
Pápež Lev XIV. sa 27. novembra 2025 v Ankare - prichádzajúc na svoju prvú apoštolskú návštevu Turecka - zastavil pri Anıtkabir, mauzóleu Mustafu Kemala Atatürka, kde položil veniec a podpísal sa do Knihy cti. Návšteva, ktorá sa uskutočnila podľa protokolu upevneného v posledných desaťročiach z diplomatických dôvodov, predchádzala oficiálnemu stretnutiu s prezidentom Recepom Tayyipom Erdoğanom v prezidentskom paláci s deklarovaným zámerom podporiť regionálnu stabilitu a dialóg medzi národmi v čase poznačenom medzinárodným napätím a vnútornými krízami v Turecku.
“Nech je Turecko zdrojom stability a zbližovania národov v službe spravodlivého a trvalého mieru,” vyhlásil pápež Lev XIV. v príhovore pred veľkým glóbusom pri vchode do prezidentského paláca.
Atatürk zostáva v skutočnosti hlboko kontroverznou postavou. Označovaný za “otca národa”, pretože viedol vojnu za nezávislosť a spustil rozsiahly modernizačný program, historici zdôrazňujú znepokojujúce aspekty jeho politického dedičstva. Napríklad pod Atatürkovým vedením sa jeho vojská spáchali systémové vraždenie a prenasledovanie nespočetných tisícov gréckych, arménskych a iných kresťanov v Turecku, popravovali kresťanských duchovných a ničili kresťanské pamiatky v regióne, ktorý bol domovom starobylých kresťanských komunít.
Nové republikánske smerovanie sa otvorene nezaoberalo genocídou Arménov, ktorú spáchala mladoturecká vláda v rokoch 1915 až 1923.
POPOLUDNIE: Pápež Lev XIV. práve položil veniec k hrobu Mustafu Kemala Atatürka — vodcu, ktorého režim po genocíde Arménov, Grékov a Asýrčanov dokončil zničenie starovekých kresťanských komunít v Anatólii’.
Áno, zahraniční hodnostári to zvyčajne vykonávajú… pic.twitter.com/gKnEGyVRUW— John-Henry Westen (@JhWesten) 29. novembra 2025
Pocta Atatürkovi – zakladateľovi Tureckej republiky v roku 1923 – sa už stala štandardnou diplomatickou praxou počas pápežských návštev Turecka od čias Jána Pavla II. Nebolo to tak vždy: keď Pavol VI. navštívil krajinu v roku 1967, vyhol sa Anıtkabiru.
Zlom nastal s Jánom Pavlom II. v roku 1979, po ňom nasledoval Benedikt XVI. v roku 2006 a František v roku 2014, čím sa v medzinárodnom protokole upevnilo gesto, ktoré uznáva zakladateľa tureckého sekulárneho štátu a zároveň sa vyhýba politickým interpretáciám okolo jeho postavy.
Niektorí bádatelia tiež pripomínajú, že mladoturecké hnutie, na ktoré bol Atatürk napojený, malo významné väzby na vtedajšie slobodomurárske kruhy, čo je prvok, ktorý už desaťročia podnecuje kritické interpretácie procesu budovania štátu.
Príchod pápeža’ sa uskutočnil v čase, keď sa Ankara už roky pokúša definovať svoju geopolitickú úlohu, pričom sa prezentuje ako účinný sprostredkovateľ medzi euroamerickým a rusko-čínskym blokom. Okrem toho sa Turecko usiluje stať sa novým referenčným bodom pre sunnitský islamský svet oproti Saudskej Arábii, ktorú viaceré skupiny moslimskej verejnosti vnímajú ako príliš blízku Spojeným štátom.
Táto vyvažovacia stratégia sa prejavila najmä v tom, že veľmi veľká časť tureckého obyvateľstva otvorene podporuje palestínsku vec a žiada ukončenie konfliktu na Ukrajine.
Zahraničná politika však nie je hlavným záujmom väčšiny občanov. Dominantným problémom zostáva pretrvávajúca kríza životných nákladov, ktorú podnecuje vysoká inflácia a výkyvy na trhu zhoršené politickou neistotou.
Týmto sa vysvetľuje, prečo jorna Leva XIV’ho, hoci symbolicky a diplomaticky významná, zostala v tureckej spoločnosti a miestnych médiách, s výnimkou malej, ale starobylej kresťanskej komunity, takmer nepovšimnutá. Fatma Cicek Geyik, 57-ročná umelkyňa, ktorá poskytla rozhovor Associated Press, uviedla, že pápežova’návšteva by sa nemala “zveličovať” a že Turecko nepotrebuje “vyzdvihovať” zahraničnú prítomnosť. “Odídu tak, ako prišli,” povedal Geyik novinárom.
Na inštitucionálnom stretnutí Erdoğan privítal pápeža so všetkými poctami, ktoré vyžaduje protokol, vedomý si medzinárodnej váhy návštevy v takejto delikátnej chvíli. Pápež, ktorý od začiatku svojho pontifikátu trvá na odzbrojenom mieri medzi národmi, zopakoval potrebu podporovať dialóg.
Pre malú tureckú kresťanskú komunitu – 0,6 percenta obyvateľstva – predstavuje návšteva znak pozornosti a nádeje. Dôvod apoštolskej návštevy pápeža Leva’v Ankare je však v prvom rade ekumenický, koná sa pri príležitosti 1700. výročia Nicejského koncilu a v nadväznosti na zverejnenie kontroverzného apoštolského listu In unitate fidei, v ktorom sa v mene dialógu s východnými pravoslávnymi kresťanmi zrejme minimalizovala katolícka dogma Filioque.