Biskup Eleganti: Reformy II. vatikánskeho koncilu boli "ľahkovážnym" a "neúspešným" experimentom

Poznámka redakcie: Nasledujúci článok je kritickou analýzou vývoja v Katolíckej cirkvi od Druhého vatikánskeho koncilu, ktorú napísal emeritný pomocný biskup Marian Eleganti.

Narodil som sa v roku 1955 a v detstve som bol nadšeným ministrantom. Najprv som slúžil v starom obrade, vždy trochu nervózny, aby som nepokazil latinské odpovede, potom som bol uprostred diania preškolený na tzv. novú omšu.

Ako dieťa som bol svedkom ikonoklasmu v úctyhodnom Kostole Svätého Kríža v mojom rodnom meste. Gotické vyrezávané oltáre boli pred mojimi detskými očami zbúrané. Zostal ľudový’oltár, prázdna chórová miestnosť, kríž v chórovom oblúku, Mária a svätý Ján vľavo a vpravo na bielych holých stenách. Nové vitrážové okná zaliate vychádzajúcim slnkom na východe. Nič viac: bolo to nevídané vyčistenie. Nám deťom sa všetko zdalo normálne a primerané a usilovne sme šetrili na novú kamennú podlahu, aby sme prispeli k reforme či obnove kostola.

Eufória z koncilu sa všade niesla kňazmi, zvolávali sa synody, na ktorých som sa ako tínedžer sám zúčastnil. Absolútne som netušil, čo sa deje.

Čítajte: Pápež Lev XIV. musí opraviť mnohé chyby Laudato Si’: Ako dvadsaťročný novic som na vlastnej koži – a bolestne – zažil liturgické napätie medzi tradicionalistami a progresívnymi reformátormi. Zaviedli sa nové cirkevné povolania, ako napríklad povolanie (väčšinou ženatého) pastoračného asistenta. Spomínam si na svoje kritické poznámky k tejto téme, pretože pomaly sa rodiace napätie a problémy medzi vysvätenými a nevysvätenými sa dali predvídať od začiatku. Pokles počtu kandidátov na kňazstvo bol predvídateľný a čoskoro sa prejavil.

Ako mladý muž som koncil bezvýhradne podporoval a neskôr som s vernou dôverou študoval jeho dokumenty. Napriek tomu som si od svojich dvadsiatich rokov všimol niekoľko vecí: desakralizáciu chóru, kňazstva a Eucharistie, ako aj prijímania, a nejednoznačnosť niektorých pasáží koncilových dokumentov. Ako mladý laik, ktorý ešte nemal teologické vzdelanie, som si toto všetko všimol veľmi skoro.

Aj keď bolo kňazstvo od detstva najsilnejšou voľbou v mojom srdci, za kňaza som bol vysvätený až po štyridsiatke. Vyrastal som s koncilom, dosiahol som vek a mohol som pozorovať jeho účinky, odkedy sa konal. Dnes mám 70 rokov a som biskupom.

Pohľadom späť musím povedať, že jar Cirkvi nikdy neprišla; namiesto toho prišiel neopísateľný úpadok v praktizovaní a poznaní viery, rozšírená liturgická beztvarosť a svojvôľa (ku ktorej som sčasti prispel aj ja sám bez toho, aby som si to uvedomoval).

Z dnešnej perspektívy sa na všetko pozerám čoraz kritickejšie, vrátane koncilu, ktorého texty už väčšina ľudí opustila, stále sa odvolávajúc na jeho ducha. Čo všetko sa za posledných 60 rokov nezamieňalo s Duchom Svätým a nepripisovalo sa mu? Čo sa nazývalo “životom”, čo život neprinieslo, ale skôr rozplynulo?"

Tzv. reformátori chceli prehodnotiť vzťah Cirkvi’k svetu, reorganizovať liturgiu a prehodnotiť morálne postoje. Robia to aj v súčasnosti. Charakteristickou črtou ich reformy je premenlivosť v doktríne, morálke a liturgii, zosúladenie so svetskými normami a pokoncilové, bezohľadné narušenie všetkého, čo bolo predtým.

Pre nich je Cirkev predovšetkým tým, čím bola od roku 1969 (Editio Typica Ordo Missae. Kardinál Benno Gut). To, čo bolo predtým, možno zanedbať alebo už bolo revidované. Nie je cesty späť. Tí najrevolučnejší z reformátorov si boli vždy vedomí svojich revolučných činov. Ale ich pokoncilové reformy, ich procesy, zlyhali – na celej čiare. Neboli inšpirované. Ľudový’oltár nie je vynálezom koncilových otcov.

Sám slávim svätú omšu v novom obrade, aj súkromne. Vďaka svojej apoštolskej činnosti som sa však znovu naučil starú liturgiu svojho detstva a vidím rozdiel najmä v modlitbách a postojoch a, samozrejme, v orientácii.

Čítaj: Málo známa mariánska pobožnosť k Panne Márii z Tindari by nám mohla pomôcť v týchto temných časoch

Pri spätnom pohľade na pokoncilový zásah v takmer 2,000-ročnú, veľmi konzistentnú podobu liturgie sa mi javí ako dosť násilná, provizórna rekonštrukcia svätej omše v rokoch po skončení koncilu, ktorá bola spojená s veľkými stratami, ktoré treba riešiť. Uskutočnilo sa to aj z ekumenických dôvodov. Na tejto snahe zosúladiť tradičnú liturgiu s protestantskou eucharistiou a možno aj so židovskou sobotnou liturgiou sa priamo podieľali mnohé sily, a to aj z protestantskej strany. Rímska liturgická komisia to urobila elitárskym, rušivým a bezohľadným spôsobom a Pavol VI. to vnútil celej Cirkvi, nie bez toho, aby spôsobil veľké zlomy a trhliny v mystickom Kristovom tele, ktoré pretrvávajú dodnes.

Jedna vec je pre mňa istá: ak sa dá strom poznať po ovocí, je naliehavo potrebné nemilosrdné a pravdivé prehodnotenie pokoncilovej liturgickej reformy: historicky poctivé a dôkladné, neideologické a otvorené, ako nová generácia mladých veriacich, ktorí nepoznajú ani nečítajú koncilové texty. Nemajú problém ani s nostalgiou, pretože poznajú Cirkev len v jej súčasnej podobe. Sú jednoducho príliš mladí na to, aby boli tradicionalistami. Majú však skúsenosť s tým, ako dnes fungujú farnosti, ako sa slávi liturgia a čo zostalo z ich vlastnej náboženskej socializácie prostredníctvom farnosti: veľmi málo! Z tohto dôvodu nie sú ani progresistami.

Z dnešného pohľadu’liberálny katolicizmus alebo progresivizmus od 70. rokov 20. storočia, naposledy v podobe synodálnej cesty, má svoje dni a zahnal Cirkev do slepej uličky. Frustrácia je primerane veľká. Vidíme to všade. Nedeľné a všedné bohoslužby navštevujú najmä starí ľudia. Mladí ľudia chýbajú, s výnimkou niekoľkých cirkevných ohnísk, ktorých je však málo. Reforma sa stará sama o seba, pretože tam už nikto nechodí a nečíta výsledky, čo je železný zákon.

Ako je možné, že sa na pokoncilovú reformu v tomto čase, meranú jej plodmi, stále pozerá tak nekriticky a úzkoprso? Prečo stále nie je možné poctivé skúmanie tradície a našich vlastných (cirkevných) dejín? Prečo ľudia nechcú vidieť, že sme na križovatke a mali by sme sa zamyslieť, najmä liturgicky?

Byť či nebyť z hľadiska viery a života Cirkvi sa rozhoduje na základe liturgie. Tu Cirkev žije alebo zomiera. Tradicionalisti a progresivisti to správne vyhodnotili už v roku 1965. Prečo je teda tradícia medzi mladými ľuďmi na vzostupe? Čo ju robí pre mladých ľudí takou príťažlivou? Zamyslite sa nad tým! Hlasujú nohy, nie rady. Možno by sme len mali zmeniť smer! Rozumiete?