- Film "Triumf srdca" oslavuje hrdinstvo svätého Maximiliána Kolbeho a jeho obetavosť.
- Kolbeho sila utrpenia ponúka nádej a povzbudenie v ťažkých časoch.
- Príbeh Kolbeho obnovil vieru v lásku a ľudskosť pre mnohých divákov.
- Film jemne sprostredkúva Božiu lásku a povzbudzuje k dôvere v Boha.
Aké boli posledné dni v nacistickom koncentračnom tábore pre svätého Maximiliána Kolbeho, neohrozeného kňaza, ktorý sa dobrovoľne prihlásil do hladového bunkra, aby zachránil spoluväzňa?
Film Triumf srdca, ktorý prichádza do kín 12. septembra, skúma túto krízu Kolbeho a jeho deviatich spoluväzňov v celovečernom filme napísanom, zrežírovanom a zahranom s jemnosťou, ktorá ho povyšuje o ligu vyššie ako bežný kresťanský film.
Film dosahuje zázrak, ktorý je ozvenou zázraku samotného svätého Kolbeho. Konfrontuje diváka s jeho najhoršími obavami — utrpením a smrťou — a dáva mu nádej, že ich možno vydržať a dokonca prijať s pokojom, vďaka Božej milosti.
V skutočnosti to bola práve táto sila utrpenia svätého Kolbeho, ktorá Anthonyho D’Ambrosia, scenáristu, režiséra a producenta filmu’priťahovala k jeho príbehu ako prvá.
Aj keď D’Ambrosio vyrastal ako oddaný katolík, ktorý chodil do seminára a bol aktívny v hnutí za život, stratil vieru v Boha, keď ho postihla pekelná choroba, ktorú opisuje ako “byť stále na zlom hríbovom tripe,” v kombinácii s ťažkou nespavosťou, keďže spal len dve hodiny za noc.
Práve počas choroby sa dozvedel o živote a smrti svätého Kolbeho. D’Ambrosio povedalaktivistovi za ľudské práva Jasonovi Jonesovi, že keď zistil, ako bol svätý Kolbe nakoniec popravený v bunkri spolu s ďalšími tromi mužmi, ktorí prežili dva týždne hladovania, “prenasledovalo ho to”.
“Každú noc som sa budil s nočnými morami a záchvatom paniky a hneď som si začal predstavovať, aké by to bolo byť v tej cele s Kolbem, so svätcom,” povedal D’Ambrosio.
“A hoci som v tom čase neveril v Boha alebo vlastne v nič, bolo v jeho svedectve a láske niečo, čo mi pomohlo tak trochu obnoviť vieru v ľudskosť a vieru v lásku a napokon aj nádej vo vyššiu moc. Tá sa začala obnovovať, keď som meditoval nad týmto príbehom.”
D’Ambrosio začal písať o príbehu svätého Kolbeho’a jeho zdravie sa obnovilo natoľko, že mohol “fungovať.” O niekoľko rokov neskôr opäť prijal katolícku vieru a nakoniec predložil overený koncept filmu o sv. Kolbeho dallaskej diecéze.
Presuňme sa do dnešných dní a D’Ambrosio vytvoril film, z ktorého vyžaruje svetlo a svätosť svätého Kolbeho, pričom divák má takmer pocit, že spoznáva samotného svätca.
Najdite si predstavenie filmu ‘Triumf srdca’ vo vašom okolí.
O svojich nádejach a túžbe po dopade filmu’D’Ambrosio nedávno povedalpáter Patrick Mary Briscoe, “Myslím si, že každý má vo svojom živote veci, ktoré’nie je ochotný zveriť Bohu. A myslím si, že tento film má naozaj hlboký potenciál veľmi jemne, s úplným súcitom, ktorý mal Kolbe s ostatnými mužmi, s ktorými bol v cele, odstrániť túto bariéru a dotknúť sa tejto rany a sprostredkovať na toto miesto Božiu’lásku.”
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Príspevok zdieľaný Godsplaining | Catholic Podcast (@godsplaining)
Dňa 16. októbra 1917, nedlho predtým, ako bol vysvätený za kňaza,svätý Maximilián Kolbe založil Miliciu Immaculata (Armádu Nepoškvrnenej), organizáciu venovala obráteniu hriešnikov, odporu voči slobodomurárstvu, šíreniu Zázračnej medaily a podpore zasvätenia sa Panne Márii.
V roku 1922 založil publikáciu s názvom “Rytier Nepoškvrnenej”, aby “bojoval proti náboženskej apatii”; V čase jej najväčšieho rozmachu sa tlačilo 750 000 výtlačkov mesačne.
O dve desaťročia neskôr bol svätý Kolbe kvôli svojim publikáciám, ktoré boli považované za “protinacistické”, v roku 1941 uväznený. Po prevezení do Osvienčimu jeden z väzňov zmizol a nacisti sa snažili o odvetu tým, že vybrali 10 mužov, ktorých čakala smrť hladom, aby odradili od budúcich útekov. Keď Franciszek Gajowniczek bol vybraný, zvolal, že má ženu a deti, a prosil, aby bol jeho život ušetrený. Svätý Kolbe sa ponúkol, že nastúpi na jeho miesto.
Poliak pridelený na prácu v budove mal očité svedectvo o posledných dňoch otca Kolbeho a jeho spoluväzňov:
“V cele úbohých nešťastníkov sa denne hlasno modlili, spievali ruženec a spievali, do ktorých sa zapájali aj väzni zo susedných ciel. Keď v bloku neboli žiadni esesáci, chodil som do bunkra, aby som sa s mužmi porozprával a potešil ich … mal som dojem, že som v kostole. Otec Kolbe viedol a väzni odpovedali jednohlasne. Často boli takí zahĺbení do modlitby, že ani nepočuli, že do Bunkra zostúpili inšpekční esesáci; a hlasy utíchli až pri hlasnom kriku návštevníkov. Keď otvorili cely, úbožiaci hlasno kričali a prosili o kúsok chleba a o vodu, ktorú však nedostali. Ak sa niekto zo silnejších priblížil k dverám, esesáci ho okamžite kopli do brucha, takže padajúc chrbtom na cementovú podlahu okamžite zahynul; alebo ho zastrelili.
“ … Páter Kolbe to znášal statočne, nežobral a nesťažoval sa, ale zvyšoval ducha ostatných …. Keďže veľmi zoslabli, modlitby už len šepkali. Pri každej kontrole, keď už takmer všetci ostatní ležali na zemi, bolo vidieť, ako páter Kolbe kľačí alebo stojí uprostred a veselo sa pozerá esesákom do tváre. Takto prešli dva týždne. Medzitým jeden po druhom umierali, až kým nezostal len páter Kolbe.
“To sa úradom zdalo príliš dlho; cela bola potrebná pre nové obete. Jedného dňa teda priviedli vedúceho nemocničnej štvrte, Nemca, obyčajného zločinca menom Bock, ktorý dal otcovi Kolbemu injekciu kyseliny karbolovej do žily ľavej ruky. Páter Kolbe s modlitbou na perách sám podal ruku katovi. Nemohol som sa na to pozerať, odišiel som pod zámienkou práce, ktorú som mal vykonať. Hneď po odchode esesákov s katom som sa vrátil do cely, kde som našiel pátra Kolbeho opretého v sede o zadnú stenu s otvorenými očami a hlavou sklonenou nabok. Jeho tvár bola pokojná a rozžiarená.”