- Škandály v Cirkvi znižujú dôveru veriacich a vyžadujú modlitbu a pevnosť.
- Utrpenie Cirkvi je súčasťou jej očisty a posilňuje našu vieru v Krista.
- Naša nádej nespočíva v ľudských vodcoch, ale v Kristovi, ktorý nikdy neopustí Cirkev.
- Musíme stáť pevne v pravde a svedčiť o Kristovi aj v ťažkých časoch.
Vítame vás opäť pri ďalšej epizóde relácie A Shepherd’s Voice. Tento týždeň, keď sa kardináli Cirkvi zhromaždia v Ríme, aby zvolili nového pápeža, sa oči celého sveta opäť upierajú na Vatikán. Pre mnohých veriacich katolíkov to nie je chvíľa radosti alebo dôvery - ale smútku, zmätku a strachu. Škandály posledných rokov otriasli dôverou v pastierov Cirkvi. Dedičstvo posledného pontifikátu zanechalo hlboké rany.
Veľkú väčšinu kardinálov voliteľov vymenoval pápež František, a hoci sa musíme modliť za každého z nich, nie je tajomstvom, že mnohí z nich vyjadrovali alebo obhajovali ideológie a praktiky, ktoré sú v rozpore s večným magistériom Cirkvi. Škandály - doktrinálne aj morálne - zranili Kristovo telo a mlčanie alebo spoluúčasť pastierov viedli k tomu, že mnohí stratili dôveru v ľudský prvok Cirkvi.
Toto je hlboká skúška pre veriacich. Vzniká pokušenie zúfať si, odpútať sa od viditeľnej Cirkvi, alebo dokonca zaobchádzať s Cirkvou, akoby bola len politickou inštitúciou, kde boj o moc nahrádza duchovné rozlišovanie.
Ale ako napísal svätý František Saleský: “Cirkev je nesmrteľná spoločnosť: môže byť búrkou zmietaná, ale nemôže sa potopiť” (Traktát o Božej láske, 2. kniha).
Teda v časoch, ako je tento, jasne vidíme, že Boh dopúšťa v Cirkvi skúšky – nie preto, aby ju opustil, ale aby ju očistil.
Mnohí veriaci sa však pýtajú: “Ako si mám udržať nádej v Cirkvi, ktorá sa zdá byť korunovaná tŕním?"”
Dnešná’epizóda nie je o predpovediach. Nie je o politike. Je o Kristovi. A je o jeho utrpení – utrpení, ktoré nie je len minulým časom, ale prebieha v jeho mystickom tele, v Cirkvi.
Počínajme slovami svätého Pavla:
“Ak s ním trpíme, budeme s ním aj kraľovať” (2 Tim 2, 12).
Na tomto konkláve nie sme divákmi. Sme účastníkmi tajomstva, ktoré je oveľa hlbšie ako hlasovanie a hlasovacie lístky. To, čoho sme svedkami, nie je korunovácia – ale ukrižovanie. Nie je to triumf ľudskej moci, ale zbavenie sa ľudskej pýchy.
Keď nášho Pána priviedli pred Piláta, mal na hlave korunu, ale nie zlatú. Bol odetý do purpuru a vysmievali sa mu: “Buď pozdravený, židovský kráľ”, nechápali, čo robia. Vo svojej nenávisti však odhalili pravdu, ktorú nedokázali umlčať: Svätý Augustín raz napísal:
“Cirkev postupuje na svojej púti uprostred prenasledovania tohto sveta“a Božej útechy”
Práve teraz Cirkev nevstupuje do chvíle slávy. Vystupuje na Kalváriu. A konkláve pri všetkej svojej slávnostnosti nie je intronizáciou víťazného generála. Je to nasadenie tŕňovej koruny na viditeľnú hlavu Kristovho’tela
A stále – Kristus vládne.
Utrpenie Cirkvi nevyvracia pravdu – napĺňa ju.
Sv. Ján Zlatoústy napísal:
“Podlaha sa neočistí inak ako víchricou; zrno sa neoddelí od pliev inak ako mlátením; a duša sa neskúša inak ako súžením.”
Tento koncil je mlátením. A každý z nás sa musí rozhodnúť:
Kardináli sa môžu rozhodnúť zle. Môžu zvoliť iného, ktorý bude pokračovať v chybách, v mlčaní. Ale ich zlyhania neospravedlňujú tie naše. Musíme sa držať viery – nie sentimentality, nie nostalgie, ale pravého učenia odovzdaného od apoštolov.
“Ježiš Kristus, včera a dnes: a ten istý naveky. Nedajte sa zviesť rozličnými a cudzími učeniami” (Hebr 13, 8-9).
Jednou z najbolestnejších skúseností pre veriacich je zdanlivé mlčanie Boha tvárou v tvár zlu. Pýtame sa: “Prečo to“nezastaví? Prečo’nezasiahne?" ”Ale zabúdame, že aj Kristus mlčal. Pred Pilátom, pred Herodesom, pred davom.
“Ježiš však mlčal” (Mt 26, 63).
Nekedy je Božie mlčanie jeho najväčšou milosťou. Dáva nám priestor na voľbu – dôverovať, zostať verní, rásť.
Ako povedala svätá Terézia z Avily:
“Trpezlivosť získa všetko. Tomu, kto má Boha, nič nechýba. Boh sám stačí.”
Boh nie je neprítomný. Je skrytý. A tak ako bol Kristus na Veľký piatok skrytý pod svojím zbitým telom, tak je aj dnes skrytý pod modrinami svojej Cirkvi. A predsa stále vládne.
Čo to znamená, že Kristus vládne vo svojom umučení?
To znamená, že jeho moc sa zdokonaľuje v slabosti. Znamená to víťazstvo lásky nad násilím, pravdy nad lžou. Znamená to, že satan môže zúriť, biskupi môžu zradiť a kardináli môžu zlyhať – ale nič z toho Krista nedetronizuje.
“A ja, ak budem vyzdvihnutý zo zeme, všetko pritiahnem k sebe” (Jn 12, 32).
Vyzdvihnutý – nie na trón, ale na kríž.
Pápež Pius XII. napísal:
“Cirkev, ktorá zahŕňa božské i ľudské, zostáva stále rovnaká. Hoci jej ľudské prvky môžu byť znetvorené hriechom, jej božská duša zostáva nepoškvrnená.”
Keď vidíme Krista korunovaného tŕním, nehovoríme, že je porazený. Hovoríme: Tu je náš Kráľ. A keď vidíme jeho Cirkev trpieť, musíme povedať to isté.
Toto je paradox kresťanského života. V utrpení je útecha. V Kristových ranách nachádzame svoje uzdravenie. V tŕňovej korune nachádzame silu vydržať. A my, ako členovia Cirkvi, sme povolaní vstúpiť do tohto tajomstva.
Ale utrpenie, ktoré dnes prežívame, nie je len o tom, že skúšky znášame s tichou rezignáciou. Ide o to, aby sme pevne stáli v pravde – nekompromisne, neoblomne a rozhodne v láske ku Kristovi a jeho Cirkvi. Ide o to, aby sme svetu svedčili, že aj v temnotách je Kristus svetlom. Dokonca aj v porážke Kristus víťazí.
To nás vedie k ďalšej úvahe, a tou je mučeníctvo vernosti.
Ide o mučeníctvo vernosti pravde, aj keď sa zdá, že svet, kultúra, ba dokonca aj samotná Cirkev sa zmieta vo vetre kompromisov.
Svätý Tomáš More, ktorý bol sťatý za to, že odmietol prijať rozchod kráľa Henricha VIII’s Cirkvou, vedel, že vernosť pravde je drahá vec. Napriek tomu pred ňou neustúpil, ani keď mu hrozila smrť. Tesne pred popravou napísal:
“Zomieram ako verný služobník kráľa’ale predovšetkým Boha”
Jeho slová sú silnou pripomienkou, že aj keď sa zdá, že sa okolo nás všetko rúca, musíme zostať verní Kristovej pravde bez ohľadu na následky. Nie je to výzva vzoprieť sa pápežovi alebo zavrhnúť Cirkev, ale skôr pevne sa držať toho, čo nám bolo zjavené, odmietnuť skloniť sa pred lžou alebo nespravodlivosťou a zostať pevne stáť tvárou v tvár prenasledovaniu, výsmechu alebo izolácii.
V dnešnej dobe majú mnohí z nás pocit, že sa od nás žiada, aby sme podstúpili podobné mučeníctvo – mučeníctvo srdca. Žiadajú sa od nás, aby sme si vybrali medzi tým, či budeme stáť na strane pravdy, alebo na strane vlny všeobecnej mienky. Sme vyzvaní, aby sme sa rozhodli, či sa budeme pevne držať svojej katolíckej identity, alebo podľahneme tlaku sveta, ktorý už nezdieľa naše hodnoty.
Svätý Ján Pavol II. raz povedal:
“Nebojte sa. Otvorte, hovorím, otvorte doširoka dvere Kristovi.”
Toto je výzva, na ktorú musíme dnes odpovedať. Musíme otvoriť dvere našich sŕdc dokorán Kristovi, aj keď nás tieto dvere vedú cestou utrpenia.
Teda, keď uvažujeme o utrpení a vášni Cirkvi, je dôležité si uvedomiť, že naša nádej nespočíva v ľudských vodcoch, ale v samotnom Kristovi. Voľba pápeža je dôležitá, ale nerozhoduje o osude Cirkvi. Kristus je hlavou Cirkvi a nikdy neopustí svoju nevestu. Aj keď ľudia zlyhajú, Boh zabezpečí to, čo je potrebné na zachovanie Cirkvi.
Pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike Caritas in Veritate, napísal:
“V Kristovi, novom Adamovi, už zvíťazila láska nad hriechom a smrťou a toto víťazstvo sa definitívne prejaví na konci dejín.”
To je naša nádej. Kristus už zvíťazil a my sme povolaní podieľať sa na tomto víťazstve svojou vernosťou jemu. Je to víťazstvo, ktoré presahuje ľudskú politiku, boj o moc či korupciu. Je to víťazstvo, ktoré je zakorenené vo večnej pravde o Božej láske k svojej Cirkvi.
Takže počas konkláve nezabúdajte, že bez ohľadu na výsledok Kristus zostáva na svojom tróne.
V týchto ťažkých časoch sa však možno pýtate – čo máme robiť?"
Prvá odpoveď je modlitba. Teraz viac ako kedykoľvek predtým sa musíme prihovárať za Cirkev, za kardinálov a za celý svet. Musíme sa modliť, aby sa v konkláve uskutočnila Božia vôľa a aby sa zachovala jeho pravda a spravodlivosť.
Po druhé, nenechajte sa pohoršiť. Zlo v Cirkvi je skutočné – ale nie je nové. Judáš bol apoštol. Veľkňaz mu roztrhol rúcho. Peter zaprel. Sanhedrín klamal.
Po tretie, stojte pevne. Neutekajte. Zostaň s Kristom a jeho Cirkvou.
Po štvrté, hovor pravdu s láskou. Láska nie je mlčanie tvárou v tvár hriechu. Ale nie je to ani hnev bez milosrdenstva. Nech je vaše svedectvo odvážne, ale aj pokojné.
Nakoniec, dúfajte.
“Ale tí, čo dúfajú v Pána, obnovia svoju silu; vezmú si krídla ako orli; budú bežať a nebudú unavení; budú kráčať a neomdlievajú” (Iz 40, 31).
Pamätajte, že nečakáme na človeka, ktorý nás spasí. Čakáme na Pána.
Konkláve možno nasadí korunu na hlavu nového pápeža – ale skutočný Kráľ už vládne. Vládne z kríža. Vládne vo svätej Eucharistii. Vládne v každej duši, ktorá sa odmieta skloniť pred falošnosťou.
A jeho koruna nie je zo zlata, ale z tŕnia.
Je pravda, že nás čaká neisté a ťažké konkláve, ale Cirkev už prešla temnotou. Dejiny Cirkvi nie sú usporiadané. Boli časy, keď sa šírili bludy, keď korupcia dosiahla dokonca aj pápežský stolec, keď boli svätí vyhnaní, umučení, umlčaní.
Ariánska heréza zachvátila takmer celú Cirkev. Väčšina biskupov – áno, väčšina biskupov – vyznávala heretické chápanie Krista. Svätý Atanáz bol jedným z mála, ktorí sa držali pevne. Bol vyhnaný, vyhrážali sa mu, klamali o ňom. A predsa stál pevne. Prečo? Pretože mal vieru. Dôveroval prísľubu: “Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.”
Nie: “pekelné brány nikdy nezaútočia.” Nie – útočia stále. Ale nezvíťazia.
Ale cez to všetko zostala pravá viera – zachovaná v srdciach veriacich, v učení Cirkvi a v neporušenom prísľube nášho Pána.
Nie je čas na pretvárku. Toto je čas bdieť a modliť sa. Plakať, áno, ale nie bez nádeje. Pretože naša nádej nie je v ľuďoch. Naša nádej je v Ježišovi Kristovi, ktorý vládne nad svojou Cirkvou aj vtedy, keď sú jej správcovia neverní.
A práve preto je dnes dôležitá vaša viera. Možno máte pocit, že váš hlas sa stráca v mori hluku. Ale ak sa držíte viery – ak zostávate verní tomu, čo Cirkev vždy učila, čomu svätí vždy verili – nie ste sami. Ste súčasťou neprerušenej nite, ktorá sa tiahne od hornej miestnosti v Jeruzaleme až dodnes.
“Spravodlivý však žije z viery; ak však niekto ustúpi, moja duša v ňom nebude mať záľubu” (Žid 10, 38).
Nech vás Božia milosť posilní, aby ste sa držali línie. Nech vás Jeho Duch Svätý inšpiruje, aby ste v týchto časoch skúšok zostali pevní. A Panna Mária, Nepoškvrnené počatie, nech vás ochraňuje a vedie, keď kráčate touto cestou, verní Kristovi až do konca.
Dekujeme vám, že ste počúvali Hlas pastiera’. Nech vás Boh požehná a nech zostaneme jednotní v boji za pravdu.
A vždy, VŽDY – pamätajte na toto – Umučenie vedie k vzkrieseniu.