Dnes sa objavila správa, že kardinál Joseph Zen, čínsky prelát, ktorý sa celý život stavia proti útlaku čínskeho komunizmu, napísal list zúčastneným biskupom synody o synodalite, ktorá sa dnes začala v Ríme, v ktorom ich vyzýva, aby sa postavili proti plánu manipulácie.”
List 91-ročného hongkonského biskupa na dôchodku s dátumom 21. septembra vyjadruje hlboké znepokojenie nad skrytou agendou celej synody, ktorá je v rozpore s učením Cirkvi’a.
“Oni [organizátori synody] začínajú tým, že musíme počúvať všetkých,” napísal podľa The Pillar. “Postupne nám dávajú pochopiť, že medzi ‘všetkými’ sú aj tí, ktorých sme ‘vylúčili.’Konečne chápeme, čo majú na mysli, sú ľudia, ktorí sa rozhodli pre sexuálnu morálku odlišnú od katolíckej tradície.”
“Často tvrdia, že nemajú program,” dodal kardinál.“Je to naozaj urážka našej inteligencie. Každý môže vidieť, k akým záverom smerujú."”
Keďže The Pillar, ktorý túto správu priniesol, nezverejnil celý 6-stranový list, opierame sa tu o ich vlastné slová, ktoré odhaľujú, že zen’ vnímajú, že organizátori sa snažia zaviesť v Cirkvi demokratický systém, čo je v rozpore s hierarchickou štruktúrou Cirkvi, ako ju ustanovil sám Kristus. Píše The Pillar:
V šesťstranovom texte Zen tiež vyjadril svoje ‘ešte väčšie zmätenie a znepokojenie’ nad tým, čo vníma ako zosúladené úsilie využiť synodu na zavedenie demokracie namiesto cirkevnej’sviatostnej hierarchie, ako prostriedku na ustanovenie doktríny.
Kardinál pripustil ‘zlomyseľné podozrenie’, že synodálny proces, ktorý sa mal podľa pôvodného oznámenia skončiť po jedinom zasadaní v Ríme v októbri tohto roku, bol predĺžený o ďalší rok, pretože ‘organizátori, ktorí si nie sú istí, či sa im podarí dosiahnuť počas tohto zasadania svoje ciele, sa rozhodli pre viac času na manévrovanie.’
Čínskemu prelátovi je jasné, že výsledky tejto synody sú už pripravené. Pilár uvádza jeho slová, že “účastníci boli vyzvaní, aby ‘očakávali ‘prekvapenia’ od Ducha Svätého,” a že takýto jazyk akoby naznačoval vopred určený výsledok synody. “Zrejme sú už informovaní, aké prekvapenia majú očakávať,” boli Zenove’vlastné slová. Zen sa domnieva, že tieto malé jazykové skupiny, v ktorých sa diskutuje o témach synody, majú pomôcť pri manipulácii s výsledkami synody’. V jeho očiach sú zamestnanci synodálneho sekretariátu “veľmi zdatní v umení manipulácie”, a preto vyzval účastníkov synody, aby ich “neposlúchali”, keď “vám povedia, aby ste sa išli modliť a prerušili zasadnutia synody.”
V tomto liste z 21. septembra Zen poukázal aj na paralelu s nemeckou synodálnou cestou, ktorá predstavovala “revolučnú zmenu v ústave Cirkvi a v morálnom učení o sexualite,” a ktorú sám pápež nikdy nezastavil.
Teda Zen na pozadí svojich skúseností s taktikou čínskych komunistov vidí v hre metódy, ktoré sa tvária ako demokratické, ale v skutočnosti sú manipulatívne a revolučné, rovnako ako v komunizme. Nemecký kňaz páter Frank Unterhalt vo svojej vlastnej novej analýze synody ju nazval “Októbrovou revolúciou Katolíckej cirkvi” (Úplný preklad tejto analýzy čoskoro prinesieme na LifeSiteNews)
Túto metódu možno označiť ako “demokratický centralizmus”: Ak sa pozrieme na prebiehajúcu synodu o synodalite, presne to sa deje: päťhlavú skupinu organizátorov – ústredný výbor – tvoria ľudia, ktorí chcú zmeniť cirkevnú “náuku o LGBT záležitostiach a o “svätení žien.S podporou a súhlasom samotného pápeža ”riadia diskusie a ich výsledky a tí, ktorí sa snažia týmto zmenám oponovať, sú umlčaní alebo vylúčení.
V skutočnosti sa LifeSite z jedného zdroja dozvedel, že návrh synody koluje už viac ako dva mesiace.
V súvislosti s týmto vývojom, ktorý je taký škodlivý pre veriacich a Katolícku cirkev, sa úvaha o “Demokratickom centralizme v Katolíckej cirkvi,” ktorú napísal môj nedávno zosnulý manžel Dr. Robert Hickson, by stálo za to, aby sme ju tu pretlačili. Napísal ju v súvislosti s Biskupskou synodou o rodine v roku 2015, ktorá už vtedy odhalila toľko metód manipulácie, ktoré sa uplatňovali, pričom sa na tom rozhodujúcim spôsobom podieľal vtedajší generálny sekretár Biskupskej synody kardinál Lorenzo Baldisseri. Môj manžel sa vyjadril: “’Baldissieri’pápežom schválené princípy a nejednoznačne aplikované metódy’ mi určite pripomínajú manipulatívne zmeny a ekvilibristiky v Praxe dôležitej a opakujúcej sa koncepcie: sovietsko-čínskej komunistickej koncepcie a reality ‘demokratického centralizmu.'”
A ďalej sa zamýšľal: “Do akej miery vidíme, že tento podvod v postupoch a následné narušenie dôvery sa teraz šíri aj v neomodernistami okupovanej, aktualizovanej Katolíckej cirkvi a v celej jej štruktúre, najmä v podobe Špecifického ‘Demokratického centralizmu’?”
Potom môj manžel vysvetľuje, že pri tejto komunistickej “organizačnej metóde možno mať zdanie ‘participatívneho’ demokratického postupu, zatiaľ čo v skutočnosti celý proces organizuje a riadi malá skupina ľudí.” Túto metódu, tvrdí, možno pozorovať dokonca už vo Francúzskej revolúcii.
Robert v roku 2021 po zaslaní tej istej eseje povedal svojmu priateľovi kňazovi, že “aplikovať teraz na Katolícku cirkev koncept a realitu demokratického centralizmu by mohlo byť pre nás ešte plodné ďalšie poznanie.” A ja dodávam, že v roku 2023 je to ešte vhodnejšie na prečítanie a zváženie.
Prosím, pozrite si tu celý text eseje môjho manžela’ktorá bola prvýkrát uverejnená na Catholicism.org, a potom opätovne uverejnená v Taliansku na webovej stránke profesora Roberta de Mattei’Corrispodenza Romana a na našej rodinnej webovej stránke ordodei.net.
Dole je uvedený úplný text dr. Roberta Hicksona’z 10. októbra 2015:
Aplikácia demokratického centralizmu na Katolícku cirkev v súčasnosti
–Epigrafy–
“Moderná demokracia závisí od skrytej oligarchie [“oligarchie cachée” alebo možno v množnom čísle “oligarchie cachées”?], čo je v rozpore s jej princípmi, ale nevyhnutné pre jej fungovanie.” (François Furet, Penser la Révolution française (1978).
***
“To znamená, že moderná demokracia je postavená na—a závisí od—podvodu.” (Arnaud de Lassus)
***
“Zastavil si sa, aby si zavolal kráľa Herodesa. Smrteľná výmena komplimentov [možno oportunistické blamáže] , v ktorej sa začala tá nekonečná vojna davov a sudcov proti nevinným.” [napr. podnecovaní a zmanipulovaní “ochlos” tak skoro budú jasať za Barabáša!] (Evelyn Waugh, Helena (1950)—zvýraznenie pridané)
Josef Pieper mi raz v rozhovore v knižnici svojho domu nezabudnuteľne povedal: “Najvzácnejšie pravdy nájdeš na nepravdepodobných miestach.” (A často prejavoval dôsledky tohto postrehu, v jeho pozornej vnímavosti a búrlivom očakávaní. Vo svojich deväťdesiatich rokoch dokonca raz povedal skupine študentov a profesorov v Nemecku: “Môžem vám povedať príbeh lásky?" ”A náhle sa vrátil k láskavej mníške, ktorú spoznal pred mnohými rokmi, keď ako mladý adolescent cestoval s dvoma svojimi priateľmi na Island."
Takýto vzácny a trvalý objav pravdy sa mi náhle prihodil aj vo Francúzsku koncom osemdesiatych rokov–v dome ďalšieho milovaného mentora, Arnauda de Lassus. Vďaka veľkorysosti môjho mentora’vzal knihu vo francúzštine a upozornil ma na jednu vetu. Bola to veta z knihy Françoisa Fureta’o Francúzskej revolúcii Penser la Révolution française (1978), konkrétne sa nachádzala v jeho záverečnej kapitole o Augustinovi Cochinovi (1876-1916), obdivovanom mladom katolíckom historikovi, ktorý zahynul v bitke na Somme v prvej svetovej vojne. (Augustin Cochin už ako mladý historický vedec napísal veľa aj o Francúzskej revolúcii a najmä o Les Sociétés de Pensée et La Démocratie Moderne, analýze vplyvných a dobre organizovaných revolučných oligarchií, ktorú si Furet, ktorý bol vtedy (v roku 1988) sám známym ľavicovo orientovaným intelektuálnym historikom, prekvapivo vysoko cenil.)
François Furet’vo vlastnej lapidárnej vete úprimne povedal toto: “Moderná demokracia je závislá od skrytej oligarchie, ktorá je v rozpore s jej princípmi, ale je nevyhnutná pre jej fungovanie.”
Ak som tam stál a premýšľal o tomto prenikavom postrehu, môj milovaný mentor Arnaud de Lassus potom so svojou charakteristickou skromnosťou povedal: “Túto vetu považujem za takmer dokonalú. Ale ‘skrytú oligarchiu’ [‘oligarchie cachée’] by som dal do množného čísla, ‘oligarchie cachées’. Existujú totiž aj občianske vojny vo vnútri—a medzi—samotnými revolučnými elitami a ich vlastnými kvasmi—ako to dobre pochopil Léon de Poncins.”A potom Arnaud de Lassus pridal svoj vlastný jasný záver z prenikavých slov Furet’ovho vlastného vhľadu: “Moderná demokracia je postavená na—a závisí od—klamu.” Od toho treba začať! Takto sa začína narúšanie dôvery, pretože najväčší spoločenský účinok lži spočíva v tom, že narúša dôveru. A čoskoro objavíme žlčové plody takejto perfídnosti a dôverne narušenej dôvery.
Do akej miery vidíme, že tento podvod v postupoch a následné narušenie dôvery sa teraz šíri aj v neomodernistami okupovanej, aktualizovanej Katolíckej cirkvi a v celej nej, najmä v podobe Špecifického “demokratického centralizmu”?
Možno sa teraz dozvieme niečo viac, čo nám pomôže osvetliť realitu, ak lepšie pochopíme “Koncepciu a realitu demokratického centralizmu”—vo svetle troch sovietskych ústav a dokonca aj čínskej komunistickej ústavy z roku 1982, ale najmä tak, ako tento princíp a doktrínu mohol (alebo môže) dnes účinne aplikovať apoštol Antonia Gramsciho a jeho chápanie spôsobu, ako dosiahnuť kultúrnu hegemóniu aj prostredníctvom teológie oslobodenia.[1] (V celej tejto krátkej prezentácii však navrhujem byť—a dovoľte mi, prosím, byť—náznakový, nie vyčerpávajúci, a už vôbec nie presvedčivý.)
Naše úvahy by teraz mali byť vedené a obozretne disciplinované aj ďalším hlbokým poznatkom Arnauda de Lassus, poznatkom, ktorý je pre nás zároveň obrovskou výzvou: “Ako sa brániť korupcii autority bez toho, aby sme tým zvrátili princíp autority?” A ako dodal, “najmä v Katolíckej cirkvi.”
Jedným z testovacích príkladov reálnosti tejto výzvy sú v súčasnosti uplatňované nejednoznačné metódy Synody o rodine v Ríme v októbri 2015. Hovorím najmä o postupoch, ktoré riadi a uplatňuje kardinál Lorenzo Baldissieri—generálny sekretár synody—s priznaným predchádzajúcim súhlasom pápeža.
“Baldissieriho“pápežom schválené princípy a nejednoznačne aplikované metódy”mi určite pripomínajú manipulatívne zmeny a dvojzmysly v Praxe dôležitej a opakujúcej sa Koncepcie: Sovietsko-čínska komunistická koncepcia a realita “Demokratického centralizmu,” ako je konkrétne definovaná v textoch všetkých troch sovietskych komunistických ústav (1924, 1936 a 1977); a tiež ešte v neskoršej, “postmaoovskej” čínskej komunistickej “Ústave Čínskej ľudovej”republiky [sic] zo 4. decembra 1982 (kapitola I, článok 3). Tri sovietske ústavy sa niekedy postupne nazývajú skratkou: “Leninova ústava” (1924), “Stalinova ústava” (1936) a “Brežnevova ústava” (1977).
Naviac, spravodliví vedci stále diskutujú o “rovnováhe” alebo “meniacich sa pomeroch” zložených prvkov “demokracie” a “centralizácie” v “dialekticky sa vyvíjajúcej”; zmysle a uplatňovaní “demokratického centralizmu” ako konceptu a ako vynikajúco vyhovujúcej “organizačnej metódy”, ktorá umožňuje–údajne– “slobodu diskusie” a “prísne disciplinovanú jednotu konania.”
Pri tejto šikovnej organizačnej metóde sa môže vytvoriť dojem “participatívneho” demokratického postupu, zatiaľ čo v skutočnosti celý proces organizuje a riadi malá skupina ľudí. Je to, ako keby sa o želanom výsledku povedalo “toto sú závery, na ktorých zakladám svoje fakty—a teda faktoidy, ktoré teraz prestavím tak, aby vyhovovali mojej pretvárke.”Nedávny príklad tejto tendencie by nám mohol pomôcť adekvátnejšie pochopiť tieto manévre—aj niektoré jemné a nepriame gramsciovské manévre—
V jeho úprimnej reportáži z Ríma z 12. októbra 2015 s názvom “Trinásť kardinálov napísalo pápežovi: Sandro Magister odhalil niektoré dôležité skutočnosti a manévre týkajúce sa prebiehajúcej biskupskej synody o rodine. Časť tejto správy sa týka našej vlastnej podozrievavej úvahy o “demokracii,” ako takej, kdekoľvek počujeme toto slovo; a tiež dôkazov potvrdzujúcich úplne očakávanú centralizovanú oligarchickú manipuláciu údajne “otvoreného synodálneho procesu.”Napríklad, ako hovorí Sandro Magister:
Poludní toho istého pondelka, 5. októbra, počas prvej diskusie v [plenárnom synodálnom] zhromaždení sa kardinál Pell [z Austrálie] a ďalší synodálni otcovia zmienili o niektorých otázkach predložených v liste [pápežovi, osobne a súkromne viac ako desať kardinálov]. Pápež František tam bol a počúval. A na druhý deň ráno, v utorok 6. októbra, prehovoril. Text týchto neplánovaných poznámok nebol zverejnený, ale iba ústne zhrnutý páterom Federicom Lombardim, SJ a písomne L’ Osservatore Romano….K tejto správe z L’ Osservatore Romano páter Lombardi dodal, že “rozhodnutia metódy boli zdieľané a schválené aj pápežom ateda nemôžu byť vrátené do diskusie.” [Franciscus Locutus, Causa Finita?14] Z toho možno usúdiť, že František odmietol list [kardinálov’ en bloc, okrem marginálneho odporúčania nezužovať diskusiu len na “prijímanie pre rozvedených.”A neodmietol ich [požiadavky kardinálov] bez polemického úderu, ako to potom dal najavo”v tweete, ktorý nebol vyvrátený”riaditeľom [redaktorom] La Civiltà Cattolica, [páterom] Antoniom Spadarom, SJ, tiež prítomný [s pápežom] v sále, podľa ktorého pápež povedal [synodálnym] otcom “aby nepodľahli konšpiračnej hermeneutike, ktorá je spoločensky slabá a duchovne neužitočná”To všetko na začiatku synody….V piatok 9. októbra kardinál Luis G. Tagle, arcibiskup Manilly a delegát predsedu synody, z ničoho nič povedal, že pokiaľ ide o záverečnú reláciu [oficiálny Relatio Finalis], “čakáme na rozhodnutie pápeža.” A na druhý deň páter Lombardi SJ spresnil, že “zatiaľ nemáme istotu, ako sa uskutoční záver synody, teda či bude alebo nebude záverečný dokument. Uvidíme, či [rozmarný? centralizujúci? svojvoľný?] pápež dá presné [sic] indície [príkazy?].” Neuveriteľné, ale pravdivé. Keď je synoda v plnom prúde, zrazu sa vynoril otáznik nad samotnou existenciou onoho “Relatio finalis”, ktoré figurovalo v programoch [postupoch, metódach] ako cieľ, ku ktorému smerovala celá práca synody….“Katolíckej doktríny o manželstve sme sa nedotkli,” prisľúbil pápež František [sic], keď sa odvolával na celý priebeh synody od roku 2014 až po dnešok [teraz v polovici októbra 2015] v odpovedi na “obavy” trinástich kardinálov z listu [oficiálny osobný, súkromný list vládnucemu pontifikovi]. Kardinál Tagle, výrazný predstaviteľ inovátorov, však na tlačovej konferencii 9. októbra tiež s viditeľným uspokojením povedal: “Nová metóda prijatá synodou určite spôsobila trochu [sic] zmätku, ale je dobré byť raz za čas zmätený. Ak by boli veci vždy jasné, potom by sme už nemuseli byť v reálnom živote."”
Nenasvedčuje aj celý tento súbor vybraných správ a skromných postrehov Magistra’o prítomnosti a prenikaní manipulatívneho demokratického centralizmu? Prinajmenšom by sme teraz mali byť presvedčení, že direktórium Synody “nehrá s plným balíkom.” Tento druh “praxí” nemožno považovať za čestnú pastoračnú metódu, a už vôbec nie za príklad skutočného Milosrdenstva.