Feminizmus je veľmi kresťanský. Jeho myšlienky boli ukradnuté liberálmi

109
Kultúra života

Mária Raučinová je jednou zo zakladajúcich členiek Katolíckeho hnutia žien Slovenska. Na teologickej pôde rozvíjala tému osobnosti ženy a interpretácie nového feminizmu Jána Pavla II. Označeniu „feministka“ sa nebráni, hoci duchovný rozmer ženy ju fascinoval vždy viac ako jej spoločenské postavenie.

Jej povolaním je farmácia. Vyštudovala tiež teológiu, bola redaktorkou v Katolíckych novinách, pôsobila vo Fóre života. Momentálne učí na Farmaceutickej fakulte UK v Bratislave a venuje sa farmácii aj z pohľadu etiky. Zároveň je manželkou a mamou dvoch detí.

V rozhovore vysvetľuje, prečo prevláda názor, že feminizmus a katolicizmus sú v neprekonateľnom rozpore, aký má postoj k požiadavkám feministiek, aby ženy v cirkvi boli svätené za kňazky, aj prečo je katolícka žena neraz vnímaná ako tá, ktorá sa len modlí a slúži.

Nie je výraz katolícky feminizmus protirečivý?

Som presvedčená, že skutočný feminizmus je veľmi kresťanský. Emancipácia ženy v tom zmysle, aby jej patrila rovnaká dôstojnosť ako mužovi, aby mu bola rovnoprávnou, je evanjeliovou myšlienkou.

Spravodlivosť voči ženám vyplýva z Kristovho pohľadu na človeka. Ježiš mal na svoju dobu veľmi revolučný postoj k ženám. Jasne dával najavo, že dovtedajšie usporiadanie vzťahov medzi mužmi a ženami nezodpovedá Božiemu zámeru a je potrebné niečo zmeniť.

Zákon prijatia druhého ako rovnocenného človeka nie je objavom feminizmu. V evanjeliu znie ako príkaz: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“

Prečo potom prevláda názor na jednej i druhej strane, že feminizmus a katolicizmus sú v neprekonateľnom rozpore?

Na začiatku svojho vzniku v 18. storočí sledoval feminizmus ušľachtilý cieľ – spravodlivejšie usporiadanie vzťahov medzi mužmi a ženami. Táto koncepcia priniesla dobro v podobe väčšieho vzdelania žien a ich aktívnejšieho zapojenia sa do verejného života. Myšlienku podporovali nielen slobodné ženy, ale aj matky či rehoľníčky.

Pozitívne feministické ciele však boli postupne zneužité a feminizmus ako taký bol ukradnutý liberálnymi kruhmi, ktoré pod týmto pojmom rozumejú neviazanú sexuálnu slobodu, individualistickú autonómiu ženy a rovnosť medzi mužmi a ženami v absolútnom zmysle.

Preto sa cirkev stavala k feminizmu opatrne, hoci v popredí stáli aj kresťanské ženy. Najmä v Anglicku a USA sa začali prejavovať liberálne feministky, ktoré boj za práva žien postavili do roviny proticirkevného boja.

Nemôžeme sa však tváriť, že v cirkvi evanjeliové učenie o rovnocennosti muža a ženy bolo vždy v praxi skutočne uplatňované.

Áno, to si musíme priznať, že rozdiel medzi evanjeliom a životnou praxou bol často obrovský. Choroba zneužívania moci a diktát nadradenosti neobišli ani cirkevné spoločenstvo. Preto kritika cirkvi a cirkevných predstaviteľov mohla byť do istej miery v otázke postavenia žien opodstatnená.

Avšak boj liberálnych feministických kruhov postupne skĺzol do boja voči učeniu cirkvi ako takému. Mnohé požiadavky liberálnych feministiek neboli v súlade s katolíckou náukou. Postoj k rozvodom, sexuálna sloboda vrátane promiskuity, antikoncepcie, potratov vytvárali medzi cirkvou a feministkami nepriateľskú atmosféru.

Nehovoríme však iba o minulosti, vzájomná nedôvera pretrváva doteraz.

Záleží na tom, o akom konkrétnejšom type feminizmu hovoríme. Myšlienku takzvaného nového feminizmu priniesol svätý Ján Pavol II. a z jeho konceptu čerpá aj súčasný pápež František.

Na druhej strane radikálna vetva feminizmu stojí napríklad za konceptom genderovej identity, kde s cirkvou sotva nájdu spoločnú reč. Samotné feministky z liberálneho spektra hovoria o viacerých druhoch feminizmov. Preto pri akejkoľvek debate o ženských otázkach si treba ujasniť, o aké feministické postoje ide.

A je možné, aby katolícke a liberálne feministky viedli konštruktívny dialóg?

Samozrejme, majú veľa spoločných bodov. Je nesprávne, aby sme odsúdili liberálny feminizmus en bloc.

Dialóg totiž závisí od osobného charakteru a ochoty spolupracovať na jednej aj druhej strane. Ak budeme zámerne stavať do popredia to, čo nás rozdeľuje, dialógu nebudeme schopné ani v oblastiach, kde je spolupráca veľmi potrebná.

Ktoré sú to oblasti?

Napríklad agenda domáceho násilia. Nikto z kresťanského prostredia predsa netúži po tom, aby žena ohrozovala seba i deti násilníckym správaním muža.

Alebo prezentovanie žien v médiách. Pokiaľ majú aj liberálne feministky názor, že sexizmus a pornografia ničia dôstojnosť ženy, vieme na mnohom v tomto smere spolupracovať.

Takisto problematika vojny, znásilňovania žien, mutilácie ženských orgánov – to všetko sú témy, o ktorých sa môžeme spoločne nielen rozprávať, ale aj pracovať na ich odstránení.

Spomínali ste pojem nový feminizmus v súvislosti s Jánom Pavlom II. Čo je to za koncept? Vychádzajú z neho práve katolícke feministky?

Nový feminizmus sa vracia k evanjeliovej myšlienke o rovnocennosti mužov a žien a prináša ju v súčasnom kontexte. Aj dnes máme ešte krajiny, kde je žena zaznávaná. Je množstvo oblastí v spoločnosti, kde sa muži správajú veľmi dominantne a ženy sú zaznávané.

Pojem nový feminizmus použil Ján Pavol II. v encyklike Evangelium vitae z roku 1995. Podobne aj v iných ďalších dokumentoch veľmi zdôrazňoval rovnocenné postavenie ženy voči mužovi.

Z jeho myšlienok čerpali mnohé ženy a prehlbovali jeho učenie na rôznych fórach. Spomeniem aspoň niektoré mená, ktorých dielo sa oplatí sledovať a čítať: profesorka práva a pro-life aktivistka Mary Ann Glendon, rehoľná sestra Prudence Allen, filozofka a teologička Alice von Hildebrand, profesorka teológie Mary Shivanandan, novinárka a teologička Pia Solenni či známa spisovateľka Katrina Zeno.

Keby sme sa verne držali evanjelia, o feminizme by sme ani nemuseli hovoriť.

 

Iste, súvisí to s našou nedokonalosťou a hriešnosťou. S ňou budeme neustále zápasiť. Kým je prítomný hriech, bude prítomná aj nerovnocennosť a nespravodlivosť. Myšlienky feminizmu bude treba stále obnovovať v aktuálnom spoločenskom kontexte. Stále bude potrebný nový feminizmus – nový a novší.

Je zaujímavé, že s konceptom nového feminizmu prišiel práve muž.

Ján Pavol II. počas svojho pontifikátu veľmi kládol dôraz na človeka ako osobu a na rodinné a sociálne otázky. Jeho pohľad na ženu, ale aj pohľad Benedikta XVI. a pápeža Františka je veľmi prepojený s láskou k životu, k rodine. Základ je vo vzťahu vzájomnosti muža a ženy.

Novofeministické postoje však mali už predtým mnohé sväté a blahoslavené ženy: Hildegarda z Bingenu, Mary Ward, Terézia Avilská, Edit Stein, Mary MacKillop... Bolo by naozaj prospešné, aby sme ich spisy a ich život študovali do hĺbky.

Pre mňa osobne je veľkou feministkou Katarína Sienská. Bola to mimoriadne odvážna žena, ktorá udivovala mužov, zasahovala do verejného diania, dokonca si dovolila napomenúť samotného pápeža, aby sa z Avignonu vrátil do Ríma. Dokázala v praxi uplatniť toho ženského génia, o ktorom hovorí aj nový feminizmus – jemnocit a intuíciu, dôraz na dialóg, zmier, no zároveň neodbytnosť v presadzovaní spravodlivosti.

A to je úlohou dnešných žien, aby príklad týchto svätíc neodišiel do zabudnutia, ale aby sa ich myšlienky o dôstojnosti ženy rozpracovali a aplikovali na súčasnú dobu. Len máloktorí muži to budú robiť, to je skôr parketa nás žien.

A poznáte u nás nejakých kňazov feministov?

Akademicky sa tejto téme venuje napríklad salezián Milan Fula. S ním som aj spolupracovala na odborných prácach o dôstojnosti ženy. A myslím si, že aj kňazi, ktorí sa venujú manželským vzťahom, majú pochopené myšlienky nového feminizmu.

Avšak vzhľadom na to, že podstata feminizmu je vysoko evanjeliová myšlienka, mal by mu byť naklonený každý kňaz už zo svojho kňazského povolania. To, akým spôsobom sa nový feminizmus pretavuje do praxe, je však na dlhšiu diskusiu.

Mnohé feministky v cirkvi bojujú napríklad za možnosť kňazského svätenia žien. Takýto koncept však asi nezapadá do nového feminizmu Jána Pavla II.

Práve Ján Pavol II. v apoštolskom liste Ordinatio sacerdotalis jednoznačne a definitívne vyjadril učenie cirkvi o tom, že kňazská vysviacka je vyhradená výlučne mužom. V tomto je učenie cirkvi jasné.

Znamená to, že cirkev v tejto otázke nemá o čom diskutovať? V Nemecku je svätenie žien v rámci synodálnej cesty celkom horúca téma. 

To, že je to jasne zadefinované, nevylučuje debatu o tejto otázke. Diskusia nie je zakázaná. Hoci aj súčasný pápež František sa drží v tomto línie Jána Pavla II. i Benedikta XVI., vidíme, že diskusiu pripúšťa.

Z môjho pohľadu je dôležitá aj preto, aby sa mohli prehlbovať argumenty, prečo teda nie je možné svätenie žien a takisto prečo po ňom niektoré ženy volajú.

Vy ste na ktorej strane?

V cirkvi a v spoločnosti by som nepresadzovala vysviacku žien. V cirkvi je to nateraz uzavreté a rozumiem tým argumentom prečo.

Je však úplne legitímne o tom súkromne debatovať. Takéto debaty vediem už niekoľko rokov i s kňazmi, ale aj na pôde Medzinárodného katolíckeho hnutia žien. Najmä pre Nemky a Švajčiarky je svätenie žien dôležitou otázkou už dlhšie obdobie. Hlásia sa síce ku katolicizmu, ale z môjho pohľadu už v niektorých otázkach nie sú veľmi katolícke. Aj k samotnému Vatikánu a pápežom majú kritický postoj. O to viac si myslím, že je potrebné s nimi viesť dialóg.

A nie je neustále nastoľovanie otázky svätenia žien vlastne reakciou na to, že sa ženy cítia v cirkvi nevyužité?

Súhlasím. I keď nemôžeme tvrdiť, že by to všetky ženy takto pociťovali. Stretla som sa však s názormi viacerých žien, aj rehoľných sestier, že by ženy mali v cirkvi dostať viac priestoru.

Veľmi to súvisí napríklad so vzdelaním žien. Postupne, ako bolo ženám umožnené viac sa vzdelávať, narastala v nich túžba po väčšej realizácii, ale aj službe a prínose pre spoločnosť. A to platí aj v rámci cirkvi. Myslím si, že radikalizácia feminizmu súvisí s tým, do akej miery bolo a je bránené ženám realizovať sa. Teda nemyslím len pre ich vlastné uspokojenie, ale aj pre ich celospoločenský príspevok.

A je v cirkvi priestor pre ženy?

Určite sa stále viac rozširuje, ale nie som presvedčená o tom, že je potenciál žien v cirkvi plne využitý.

Nešla by som však cestou presadzovania svätenia žien. Treba rozlišovať, pretože funkcia mužov a žien je rozdielna. Ide o rovnocennosť, ale nie rovnostárstvo. Nie všetky oblasti je nutné rovnako zastúpiť mužmi a ženami len preto, že máme rovnaké práva.

V ktorých oblastiach by sa teda mali ženy v cirkvi viac realizovať?

Určite v oblasti vzdelávania. A to nielen ako katechétky, ale mali by na univerzitách vyučovať aj budúcich kňazov. Pri vyslovení tohto názoru som sa stretla s veľmi negatívnymi reakciami. Bolo mi povedané, že je výhodnejšie, aby kňazi vyučovali a vychovávali kňazov. S týmto však osobne nesúhlasím.

Prečo?

Tak ako dieťa potrebuje pri výchove mužský a ženský princíp, aj budúci kňazi by mali zažiť ženský prístup k teologickým otázkam. Myslím, že ich o to ochudobňujeme, keď ich prednostne učia iba muži. V dnešnej dobe sú už aj medzi rehoľnými sestrami a taktiež laičkami ženy, ktoré by dokázali odborne zastávať aj napríklad oblasť dogmatickej teológie.

Istý posun, ktorý hodnotím pozitívne, vidím v tom, že seminaristi sú na teologických fakultách „premiešavaní“ s laikmi, teda aj so študentkami teológie. Budovanie takýchto zdravých vzťahov môže byť pre kňaza obohacujúce.

Budúcich kňazov by sme nemali izolovať od ženského sveta, od ženského pohľadu na konkrétne teologické, pastoračné i spoločenské otázky. Koniec-koncov, v pastorácii prichádzajú so ženami do úzkeho kontaktu, a pokiaľ sa to s tou opatrnosťou voči ženám preženie v seminárnej výchove, môže to priniesť viac škody ako osohu.

Iste, každý kňaz má matku, možno sestru a cez ne má kontakt so ženským prostredím. Lenže kontakt so ženou, s ktorou nie sú v príbuzenskom vzťahu, je predsa len trochu iný. Ženy v samotnej pastorácii poznajú najmä zo spovedníc a tam asi veľmi nezískajú obraz ženy, ktorý by odhaľoval jej krásu a jedinečnosť a takisto dôležitosť spolupráce s ňou.

Myslíte si, že toto má svoj podiel na – nazvime to – rozpačitých vzťahoch medzi kňazmi a ženami? Prípadne na akejsi nedôvere zapojiť ich viac do cirkevných činností na rôznych úrovniach?

Nechcem to generalizovať. Určite sú opodstatnené obavy niektorých kňazov, ktorí majú so ženami osobnú negatívnu skúsenosť. Vždy ide o obojstranný vzťah, vzájomne by mal byť založený na zdravých a úctivých väzbách.

Avšak výchova k opatrnosti v zmysle, že od ženy radšej čo najďalej, neprispieva k pozitívnemu prehlbovaniu úcty k žene, objavovaniu jej schopností a predností, ktorými môže prispievať k rozvoju cirkevného spoločenstva.

V ktorých oblastiach by ich ženy mali ešte uplatňovať?

Samozrejme, vo farských spoločenstvách, vo farských radách, v ktorých sa viac angažujú muži, pritom tu je veľký priestor, aby aj ženy dostali príležitosť.

A takisto v sprevádzaní, v katechéze. Nemyslím len v rámci predmanželskej prípravy, to je veľmi málo. Ženy by sa mali venovať aj manželom – tak mladomanželom, ako aj starším manželským párom. Ale aj ženám samotným a ich duchovnému a spoločenskému rozvoju. Musím povedať, že v mnohých farnostiach a spoločenstvách sa už v tomto veľa robí.

No potom sú tu aj iné vzťahy – priateľské, kolegiálne. Aj tu treba prehlbovať vzájomnú komunikáciu, spoluprácu muža a ženy. Musíme kultivovať vzťahy na všetkých úrovniach. Úcta jedného k druhému sa začína úctou muža k žene a naopak.

Obstojí ten argument, ktorý ponúkajú liberálne feministky ako kritiku cirkvi, že katolíčky majú priestor jedine na to, aby sa modlili a slúžili?

Mnoho katolíckych žien sa angažuje v modlitebnej oblasti. Najmä u mladých katolíčok vidím, že práve tu vidia svoje miesto, toto im dáva nový rozmer a zmysel. Nepotrebujú verejne presadzovať a prehlbovať myšlienky rovnosti mužov a žien v cirkvi.

Ale tento duchovný rozmer liberálne feministky nevedia pochopiť. Nevnímajú spirituálnu zložku ako integrálnu súčasť identity ženy.

Spolupracujete dlhé roky so ženami v Katolíckom hnutí žien. Aký majú katolíčky postoj k feminizmu?

Ako som už naznačila, mladé ženy veľmi feminizmus neriešia. Našli si v cirkvi svoje miesto, kde sa môžu realizovať ako katolíčky aj ako ženy, slobodné či matky.

Skôr ženy v strednom veku, ktoré už majú bohatšiu skúsenosť s mužmi, či už v manželstve, na pracovisku, alebo v rôznych iných oblastiach spoločnosti, vnímajú, že feminizmus je potrebný. Zažili prostredia, kde sú ženy podceňované, a to ovplyvňuje aj ich angažovanosť.

A potom sú ženy, ktoré sa feminizmu boja. Vnímajú ho len ako zasadzovanie sa za potraty, rozvody, neobmedzenú sexuálnu slobodu. V súčasnosti sa k tomu pridal aj boj za genderovú identitu a za práva homosexuálnych žien. Tento radikálny „rodový“ feminizmus si stotožňujú s celkovým feminizmom, a preto sa k nemu stavajú odmietavo. 

Prichádzali ste do úzkeho kontaktu aj s liberálnymi feministkami. Ako ste sa z ich strany cítili byť ako katolíčka prijímaná?

Našli sa viaceré oblasti, v ktorých sa dalo spolupracovať. Samozrejme, v otázkach, ktoré boli proti môjmu katolíckemu, ale aj hlboko ľudskému presvedčeniu, sme sa nezhodli. Napríklad veľký prienik sme našli v sociálnych otázkach, v problematike pracujúcich mám či žien na materskej dovolenke.

Moja skúsenosť je taká, že liberálky nemali problém ani tak s katolíckymi ženami, videli chybu skôr v cirkvi a cirkevných predstaviteľoch. Boli presvedčené, že samotná cirkev ich stavia do pozície utláčaných žien, ktorým nie je umožnené sa realizovať.

A nestavia?

Osobne som nikdy nemala pocit, že mám málo priestoru v cirkvi. Samozrejme, musela som si pevne ísť za svojím, muži v tomto majú otvorenejšiu cestu. A na tejto „rovnosti“ treba ešte zapracovať. Ale nikto mi nehádzal polená pod nohy a nebránil mi sa v cirkvi angažovať.

Veľa závisí aj od nás samotných žien, aby sme sa v dobrom presadili, aby sme presvedčili a žili to, o čom hovoríme.

Odkiaľ sa berie presvedčenie, že dobrá katolícka žena je tá, ktorá je buď v kostole, alebo za sporákom a pri deťoch?

Mohlo to vzniknúť aj z toho, že katolícke ženy aktívne vo verejnom živote vyzdvihovali ženu ako matku a usilovali sa o to, aby aj žena v domácnosti bola spoločnosťou oceňovaná. A tento pohľad sa zobral paušálne ako obraz katolíckej ženy.

Otvorene musíme povedať, že máme také ženy, ktorých realizácia spočíva iba v manželstve a domácnosti, chcú zostať doma a nemajú ambíciu sa verejne prezentovať. Našli v tom zmysel svojho ženského bytia. A nie je na tom nič zlé.

Ďalšia skupina žien, a myslím, že omnoho početnejšia, je tá, ktorá sa túži realizovať aj iným spôsobom popri svojich materských a manželských povinnostiach. Spoločnosť aj rodinné prostredie a zázemie sa menia a to sa odráža aj v potrebách a túžbach ženy bez ohľadu na to, či je alebo nie je katolíčka.

Keď sa žena necíti v domácnosti dostatočne naplnená, treba hľadať aj iné formy realizácie. Lebo nespokojná matka je zlý model.

A reflektuje to aj cirkev? Nie je práve z cirkevného prostredia tlak na ambicióznejšie ženy, aby podriadili kariéru rodine, lebo ich skutočná hodnota je predsa v materstve?

Áno, môže byť, že práve ľudia z cirkevného prostredia zdôrazňujú práve ten rozmer, že žena by mala robiť zázemie svojmu manželovi a jej priestor je v prvom rade v rodine a domácnosti. Lenže v súčasnosti do toho vstupuje množstvo iných faktorov a nemôžeme to chápať ako ideálny model pre každú rodinu.

Postavenie ženy, jej túžby a ambície sa v jednotlivých historických obdobiach menia a je potrebné, aby to aj cirkev reflektovala.

Mladšia generácia kňazov už s takýmto výkladom nakladá opatrnejšie aj v dôsledku toho, že samotné katolícke ženy sa voči tomu začali brániť. Rodinu vnímajú ako prioritu, ale majú tiež túžbu realizovať sa mimo rodiny. Práve skúsenosti a znalosti z rodiny chcú preniesť aj do širšieho kontextu v spoločnosti.

Možno trochu trúfalá otázka, ale nepreceňujeme v cirkvi materstvo?

Myslím si, že príliš zdôrazňujeme fyzické materstvo. Materský princíp je však oveľa širší a môže ho uplatňovať aj slobodná žena či rehoľná sestra. V širšom ponímaní je to vzťahovostný princíp.

Keď budeme klásť prílišný dôraz na fyzickú stránku materstva a rodinný život, mnohé ženy, ktoré to tak vnútorne nepociťujú alebo to nemôžu realizovať, sa cítia akoby na okraji cirkvi.

Na druhej strane však chápem, že cirkev sa snaží materstvo vyzdvihovať. Vplyvom antikoncepcie a potratovej loby zaznamenávame pokles pôrodnosti, čo má svoje demografické dôsledky. Nesmieme byť ľahostajní ani voči opačnému trendu, že sa materstvo potláča a prezentuje ako obmedzovanie ženy v jej sebarealizácii. Vyváženosť je múdrosťou.

Čo je zmyslom katolíckeho feminizmu?

Aby sme každý – muž i žena – poznali svoje úlohy, svoju hodnotu a prejavovali si vzájomnú úctu. A aby sme spolupracovali na každom úseku života.

Nielen ženy majú pracovať na svojom ženskom prínose pre spoločnosť, ale aj muži na svojej mužskosti, ktorá im nedovolí správať sa k ženám hrubo, neúctivo a podceňujúco. To však len feminizmom bez duchovného pretvorenia nezmeníme.

Veríme, že v cirkvi je prítomný Boží duch, ktorý dokáže hýbať. A ženy môžu na jeho pôsobenie pripraviť pôdu – nie dehonestovaním mužov, ale múdrym poukazovaním na svoju hodnotu. Ani nie tak slovom, skôr príkladom dobrého života.

Na násilnom presadzovaní svojich požiadaviek liberálne feministky stroskotali. Je čas pozvať mužov do spolupráce.

DISKUSIA k článku