S odsúdením vojny na Ukrajine má problém aj možný Kirillov nástupca

187
Neutral

„Dvojka“ moskovského patriarchu sa zasadzuje za pevné spojenectvo s Vatikánom. Naopak, na adresu protestantizmu nešetrí s kritikou.

 

Odkedy Rusko napadlo Ukrajinu, nastalo pozoruhodné ticho okolo volokolamského metropolitu Hilariona (Alfejeva), ktorý vedie Oddelenie pre vonkajšie cirkevné vzťahy Moskovského patriarchátu a je „dvojkou“ v Ruskej pravoslávnej cirkvi.

Nie sú známe žiadne jeho oficiálne vyjadrenia, v ktorých by zaujal priame stanovisko k tejto vojne.

Švajčiarska odborníčka na pravoslávie Barbara Hallenslebenová z Fribourgskej univerzity pred niekoľkými dňami zverejnila pôvodne dôverný list metropolitu. Ani v ňom však Hilarion nezaujal priame stanovisko, no aspoň priznal, že „za zatvorenými dverami“ sa zasadzuje za ukončenie tohto konfliktu.

Suspendácia titulárneho profesora

Na začiatku marca dekan Teologickej fakulty Fribourgskej univerzity Mariano Delgado oznámil, že suspendoval Hilariona ako tamojšieho titulárneho profesora, pretože sa nedištancoval od ruského útoku na Ukrajinu a neodsúdil ho. Samotnej suspendácii predchádzala korešpondencia medzi fakultou a metropolitom. 

Vo verejnom vyhlásení dekana prof. Mariana Delgada čítame

„V liste svojmu titulárnemu profesorovi metropolitovi Hilarionovi (Alfejevovi), vedúcemu Oddelenia pre vonkajšie cirkevného vzťahy Moskovského patriarchátu, ktorý sa nedávno všeobecne vyslovil proti vojne ako prostriedku na riešenie politických problémov, som uviedol, že fakulta očakáva, že uplatní svoj cirkevný a politický vplyv, aby verejne a jednoznačne odsúdil ruskú vojenskú inváziu na Ukrajinu, ktorá je v rozpore s medzinárodným právom, že verejne a jednoznačne vyzve prezidenta Putina, aby okamžite stiahol ruské jednotky, ďalej, že sa verejne a jednoznačne zasadí za na dialógu založené riešenie konfliktu na základe medzinárodného práva a ľudských práv.“

Po tom, čo dekan Delgado vyniesol túto záležitosť na verejnosť, Hilarion nechal prostredníctvom profesorky Hallenslebenovej zverejniť svoj list. V dokumente metropolita priznal: „So zlomeným srdcom sledujem najnovší vývoj na Ukrajine a v jej okolí.“

Od roku 2009, keď bol vymenovaný za vedúceho Oddelenia pre vonkajšie cirkevné vzťahy Moskovského patriarchátu, a najmä od roku 2014, keď sa začal konflikt na východe Ukrajiny, Hilarion investoval veľa úsilia a energie, „aby privodil zmierenie a mier medzi ruským a ukrajinským ľudom a tiež pomohol prežiť mnohým kresťanom na Ukrajine“.

Hilarion je presvedčený, že „ak chceme docieliť skutočné výsledky, spravidla sa to nedeje prostredníctvom verejných vyhlásení, ale prostredníctvom každodennej tvrdej a namáhavej práce, ktorá sa koná z väčšej časti za zatvorenými dvermi“. Táto práca sa v ostatných dňoch výrazne zintenzívnila „a bude pokračovať, pokým sa konflikt neskončí“, píše metropolita, no neuvádza, ako tieto snahy konkrétne vyzerajú.

Hilarion uistil, že „cirkev, ku ktorej patrím, robí všetko, čo je v jej silách, aby pomohla trpiacim ľuďom, aby zachránila ich životy a ukončila konflikt. A pociťujem to ako Božie požehnanie, že sa môžem podieľať na tejto práci“. To však nie je to, čo „odo mňa očakáva fakulta“, priznal metropolita a dodal: „Za týchto okolností si myslím, že je primerané vzdať sa titulárnej profesúry a poďakovať Vám osobne [dekan Delgado] aj fakulte za dlhoročnú plodnú spoluprácu.“

V roku 2005 sa Hilarion Alfejev habilitoval na Fribourgskej univerzite s frankofónnou štúdiou mapujúcou diskusie o Imjaslaví, čiže o uctievaní Božieho mena, ktoré na začiatku 20. storočia podnecovali atoskí mnísi. Táto štúdia bola publikovaná v roku 2007 v rade ekumenických suplementov fribourgského Inštitútu pre ekumenické štúdie.

Vo februári 2005 Hilarion Alfejev získal venia legendi a v letnom semestri 2005 začal pôsobiť ako súkromný docent pravoslávnej dogmatiky na Teologickej fakulte Fribourgskej univerzity. Vo februári 2011 ho tam povýšili na titulárneho profesora v tom istom odbore.

Patriarchov vikár

V marci 2009 Posvätný synod vymenoval medzitým viedenského biskupa Hilariona za volokolamského arcibiskupa a vedúceho Oddelenia pre vonkajšie vzťahy Moskovského patriarchátu. Na poslednom spomenutom poste Hilarion nahradil novozvoleného moskovského patriarchu Kirilla a stal sa jeho vikárom. Vo februári 2010 Hilariona povýšili na metropolitu.

Z pozície vedúceho oddelenia pre zahraničie sa Hilarion stal stálym členom Posvätného synodu, čiže užšieho biskupského orgánu, ktorý spolu s patriarchom riadi cirkev v čase medzi biskupskými koncilmi, teda medzi plenárnymi zasadaniami všetkých eparchiálnych a pomocných biskupov Ruskej pravoslávnej cirkvi.

„Minister zahraničných vecí“ je primárne zodpovedný za medzipravoslávne a medzikonfesijné vzťahy Moskovského patriarchátu. Hilarion sa zasadzuje za bilaterálne a strategické spojenectvo najmä s Rímskokatolíckou cirkvou.

Naopak, veľmi kriticky sa vyjadruje o protestantizme. Mnohí protestanti vyvinuli „ľahkú verziu kresťanstva“, ktoré sa „zaobíde bez apoštolskej postupnosti, bez sviatostí, bez dogmatickej náuky a viazanosti na kresťanské morálne normy“.

Vo svojom prejave na biskupskej synode o rodine v októbri 2015 vo Vatikáne metropolita Hilarion vyjadril pochybnosť, či protestantské „cirkevné spoločenstvá“, ktoré nemajú problém s praktizovanou homosexualitou, sú ešte vôbec kresťanské.  

Odporca autokefálie ukrajinského pravoslávia

Volokolamský metropolita je považovaný za veľkého odporcu autokefálie ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. Odkedy konštantínopolský patriarcha Bartolomej priznal autokefáliu Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny, Hilarion ho obviňuje zo schizmy a neortodoxného „papizmu“, čím myslí, že ekumenický patriarcha si osobuje také prednostné postavenie v Pravoslávnej cirkvi, ktoré sa podobá primátu rímskeho biskupa v Katolíckej cirkvi.

Hilarion je autorom tridsiatich teologických kníh. V roku 2003 publikoval veľmi úspešný úvod do pravoslávnej dogmatickej teológie s názvom Tajomstvo viery, ktorý je preložený aj do češtiny.

Od roku 2000 sa Hilarion vyprofiloval ako hudobný skladateľ viacerých veľkých sakrálnych diel pre zbor a orchester, vrátane vianočného oratória, božskej liturgie a pašií podľa evanjelistu Matúša, ktoré zazneli v prítomnosti popredných pravoslávnych aj katolíckych predstaviteľov, medziiným aj v Moskve či Ríme.

DISKUSIA k článku