Utrpeniu musíme dať hlbší zmysel, len z bolesti málo pochopíme

100
Kultúra života

Rozhovor so saleziánom Jozefom Luscoňom o tom, čomu nás učí utrpenie a ako premeniť svoj kríž na lásku.

 

Ježiš nám dal vo svojej krížovej ceste príklad, ako sa s dôverou odovzdať Bohu, ako vytrvať, nevzdávať sa, povstať z prachu a chytiť „druhý dych“.

V rozhovore o krížovej ceste Jozef Luscoň hovorí aj o tom, ako prežiť čas krízy, ako dať utrpeniu vyšší zmysel a čomu nás učí Ježišova cesta na Kalváriu.

Musí si každý z nás prejsť svojou osobnou krížovou cestou?

Naše osobné životné príbehy, poskladané z krásnych, ale aj z bolestivých udalostí, sú vsunuté do veľkého príbehu opísaného vo Svätom písme, ktorý sa tu odohráva. Ak pospájame osobné bolestné udalosti, vznikne nám osobná krížová cesta. Nedá sa jej vyhnúť. To prináša život. A keby jej nebolo, nevedeli by sme sa zo života tak tešiť.

Na čo je potrebná individuálna, osobná krížová cesta?

Sme vďaka nej bohatší o skúsenosti. Vieme pochopiť myslenie iných, vcítiť sa do ich problémov, do ich utrpenia a lepšie im pomôcť. Vieme si ľudí a veci viac všímať a vážiť si ich. Bez utrpenia, ktoré nás formuje, by sme nedokázali vidieť tak hlboko a oceniť krásu života. Takto sa na utrpenie môžeme pozerať v ľudskej rovine.

Veriaci však majú aj iné motívy na prijatie utrpenia. Veria v jeho zástupnú úlohu. Kto sa modlí, robí veľa, kto ohlasuje evanjelium, robí viac, ale kto trpí a svoje utrpenie obetuje Bohu, robí najviac. Platí najvyššou, najcennejšou valutou – utrpením.

V istom zmysle tento svet stojí na obetovaní utrpenia miliónov obyčajných ľudí. Toto však dokáže pochopiť len človek, ktorý má poznanie vyšších princípov existencie všetkého. Neveriaci v tom zmysel nevidia.

Hovoríte, že obetovanie utrpenia je najefektívnejší spôsob jeho prežitia a využitia. Ako môžeme vnímať to neviditeľné, čo sa deje pri obetovaní utrpenia?

Ak utrpenie neprenesieme do vyššej sféry vnímania vecí a do celku, z bolesti len málo pochopíme. Keď utrpenie prijmeme a obetujeme, dáme mu zmysel. Keď ho obetujeme napríklad za spásu iného človeka, akoby sme Bohu dávali adresu jeho účtu, na ktorý hneď aj vkladáme veľmi cennú valutu. Tá mu môže pomôcť v rôznych útrapách alebo v hodine smrti.

Takto obetované utrpenie má veľkú hodnotu a význam. Zvlášť ak sme v milosti posväcujúcej.

Môžeme to prirovnať k legende o kráľovi Midasovi. Čohokoľvek sa dotkol, zostalo zlaté. Keď sme v milosti posväcujúcej, akoby sme na všetko dávali jej zlatú pečať. Aj utrpenie má väčšiu cenu, ak je sprevádzané touto „značkou“.

Nie každý človek pod ťarchou svojho kríža myslí hneď na pomoc iným, keď on sám potrebuje pomoc. Ako má trpiaci hľadieť na svoj kríž?

Kríž človeka v prvom rade formuje, očisťuje, vedie k pokore. Nastavuje mu iné otázky o živote a jeho zmysle. Človek, ktorý prechádza krížovou cestou, má „nažité“ skúsenosti, je chápavý, empatický, jeho uvažovanie je hlbšie a jeho duša je rozšírená o nové postoje.

Pripomína mi to príbeh s Michelangelom, ktorého sa pýtali, ako robí také krásne sochy. Odpovedal, že zoberie kus mramoru a kladivom odsekáva, čo k soche nepatrí. Potom vezme jemnejšie náčinie a stále do mramoru búcha, pilníkom kameň brúsi, drsným papierom doťahuje črty sochy. A nakoniec namočí kus látky do vosku a celú sochu jemnučko navoskuje.

Takto nejako je to aj s nami. Krížom – kladivom a sekáčom – odrúbeme ťažké hriechy, zlé návyky. Potom nastane sekanie jemnejšími prostriedkami, po čase treba brúsiť pilníkom, až nakoniec príde na rad jemný vosk. A je z nás umelecké dielo.

Veľmi úzko s týmto procesom súvisí aj askéza. Výraz pochádza z gréckeho slova askeo, čo znamená umelecké dielo. Niektoré zlé veci či návyky sa z človeka neodbúrajú, ak nepríde utrpenie. Niektoré veci sa z duše dajú vypáčiť len krížom. 

Toto je to podstatné, čo si treba uvedomiť pri osobnej krížovej ceste? Či je dôležitý aj ten nadprirodzený rozmer?

Ak chce človek vidieť na utrpení ešte niečo viac, musí mu porozumieť aj v súvislosti s vykúpením človeka.

Prví ľudia túžili byť ako Boh a mysleli si, že sa to stane, keď zjedia ovocie. Ale stali sa príšerami. Diabol ich oklamal a „uniesol“. Únoscovi sa platí. Ježiš nás vykúpil, „zaplatil“ za nás svojím životom. Dobrotivý Boh sa rozhodol, že keď chce byť človek ako Boh, dá mu účasť na svojej Božskej prirodzenosti. Nie však cez pýchu, násilie, slávu, ale cez pokoru, lásku, zmierenie.

Vykúpenie je teda „prenesenie“ do neba. Aby človek mohol pochopiť všetku Božskú nádheru, v ktorej sa tam ocitne, musí sa na to pripraviť, premeniť sa, „zbožstviť sa“ – ako to nazývajú cirkevní otcovia. A Boh nám to chce darovať. Je škoda, že ľudia sú v inej pozícii vnímania nášho náboženstva. Táto doba veľmi potrebuje vnímať mystiku, videnie za ľudské hranice.

Človek pod ťarchou svojho kríža vníma viac bolesť než lásku. A „zbožstvenie“ vyžaduje lásku. Ako možno bolesť premeniť na lásku?

Základ je v uvedomení si, čo sa s človekom deje – je v rukách Majstra, s ktorým má spolupracovať na svojom „zbožstvení“. A tento proces má prijať a zaliať láskou. Ide o to nepochopiteľné bláznovstvo kríža, o ktorom hovoril už svätý Pavol. Teda človek má mať dokonca rád aj utrpenie, lebo pozná jeho zmysel a cieľ.

„Niektoré zlé veci či návyky sa z človeka neodbúrajú, ak nepríde utrpenie. Niektoré veci sa z duše dajú vypáčiť len krížom.“ 

Utrpením sa má človek zmeniť, posunúť k lepšiemu. Keď toto pochopí, má aj silu vydržať utrpenie, aj keď city budú trpké a bolestivé. A ak to chce zvládnuť, musí porásť v láske. Tak láska zvíťazí a stane sa súčasťou utrpenia a utrpenie sa stane súčasťou lásky.

Človek môže cez lásku – v spojení s Ježišom – úmyslami, vôľou, rozumom, motívmi transformovať svoju bolesť, meniť seba aj iných tým, že ukáže, ako sa to dá. Modlitba je prísun ducha lásky, a teda aj recept na zvládnutie a premenu bolesti.

Kríž je jediný prostriedok k zbožstveniu?

Len Boh zbožstvuje. On nám dal prostriedky na spoluprácu a túto premenu – Eucharistiu, svätú spoveď, krst, modlitbu, pôst, dobré skutky...

Všetko je dar. A Boh najlepšie vie, aký dar nám má dať na to, aby sme sa stali tými, ktorými nás on chce mať. Niekto potrebuje viac trpieť, iný toľko neznesie a možno sa potrebuje viac radovať a smiať. Boh dá každému podľa miery a individuálnej potreby toľko a tak, ako má naplánovaný proces s ním. Nebojme sa utrpenia a strachu z toho, čo príde. Zamerajme sa vždy na to, ako viac milovať, ako zväčšiť svoju lásku. Ona to zvládne.

Foto: osobný archív J. Luscoňa

Prijať a ochotne niesť svoj kríž nie je vždy jednoduché. Všeobecne máme sklon hľadať prostriedky na jeho odstránenie alebo sa mu chceme vyhnúť, či dokonca ho popierame. Čo vyžaduje prijatie kríža?

Na svoj život sa pozeráme väčšinou z hľadiska pozemského, preto veľakrát vzdorujeme a utrpenie odmietame. Boh sa však na ľudí pozerá z hľadiska večnosti a na každého vzhliada osobitne ako na svojho syna či dcéru, ktorým chce to najlepšie. A vidí, či k tomu potrebujeme aj utrpenie.

Utrpenie a ani smrť neboli v prvotnom Božom pláne stvorenia. Pritiahli sme si ich až hriechom. Preto sú smrť i bolesť proti našej najhlbšej ľudskej prirodzenosti. Nesúhlasíme s nimi, bojujeme proti nim, nechceme ich prijať, bojíme sa ich. Nie je to v nás, aby sme utrpenie a smrť objali.

Prijať utrpenie vyžaduje vyjsť na vyšší princíp videnia všetkého. Tu však treba pripomenúť, že veľa utrpenia si spôsobujeme aj svojimi hriechmi. Každý hriech spôsobuje bolesť a „DPH“ k hriechu je pocit viny.

Na základe akých indícií môže človek spoznať, či svoj kríž skutočne prijal alebo si to len nahovára?

Keď človek utrpenie prijme, vyrovná sa s ním. Sčasti to znamená, že je ním spracované – to je tá transformácia utrpenia láskou, ktorá však často ani nie je citová, ale vôľová.

Prijatím utrpenia ho človek nešíri na iných, vie ho spracovať do dobroty. Stáva sa vyrovnaný, pokojný i bohatý o skúsenosť utrpenia. A je tiež asertívny a empatický. Odzrkadlí sa to dokonca aj na jeho úsmeve, ktorý je srdečnejší, očistnejší, rýdzejší.

A naopak, ak človek utrpenie popiera a neprijíma ho?

Ak človek utrpenie popiera, je rozbitý, bojuje s ním, vo svojej psychike na problém stále naráža. Oberá ho o životnú energiu. Má negatívne emócie, je výbušný. Z utrpenia často hľadá únikové cesty, a to aj prostredníctvom drog, alkoholu a iných opiátov. Chce sa striasť niečoho, čo nechce prijať.

V tomto zápase o neprijatie kríža stráca nielen veľmi veľa energie, ale i optimizmus, zmysel života. Je roztrpčený a svoj nepokoj prenáša na iných. Doslova je nositeľom utrpenia a vnáša ho i do svojho okolia.

Kedy kríž definitívne nadobúda zmysel?

Ak je nesený s Kristom. Ak ním formujem svoj charakter, ak ním platím za druhých, ak ho prijímam ako svoje i zástupné pokánie.

Avšak kríž sám osebe ako nutné a trpené utrpenie je nesmierne tvrdý. Utrpenie bez Krista a nadprirodzených motívov je veľmi ťažko niesť, je priam neznesiteľné.

Veľa ľudí však trpí bez Krista. Ako teda vnímajú kríž neveriaci?

Ak ľudia za utrpením nevidia to spomínané „zbožstvenie“ človeka či zmysel, ktorý prináša viera, a ak nevidia stvorenie v komplexnom celku, majú problém pochopiť utrpenie, jeho príčinu a cieľ. Utrpenie chápu len v ľudskej rovine.

Môžu síce viac pochopiť toho, kto sa ocitne v podobnej situácii, a vedieť mu pomôcť. Dokonca po čase môžu zistiť, že na niečo to bolo aj dobré, ale nechápu jeho hlbší zmysel – že utrpenie je aj očisťujúce, potrebné k spáse. Chýba im motivácia a vnútorná sila, ku ktorej sú bližšie veriaci ľudia.

Vydávať v tomto svete kresťanské svedectvo niekedy vyžaduje cenu veľkej obety, ktorá je súčasťou krížovej cesty. Zastrašený kresťan neobstojí. Aké čnosti má v sebe budovať, aby to zvládol?

Človek žije na hrane dvoch pólov. Na jednej strane je strach, na druhej láska. Strach je nedostatok lásky. Dôležité je, čo nadobúda v človeku väčšiu silu. Ak ho ovládne strach, je schopný robiť strašné veci, pretože má obavy o seba, o svoje ego.

V princípe dobrého života je „byť slobodný“, nenechať sa ovládať strachom. Aj zo Svätého písma si môžeme všimnúť, ako sa nás diabol už celé tisícročia snaží zastrašiť. Príkazy Starého a Nového zákona slúžia na oslobodenie človeka pred týmto strachom. A aj Pán Ježiš nám odporúča: „Nebojte sa!“

Čnosti, ktoré treba pestovať na „oslobodenie sa“, nazývame božské čnosti – viera, nádej a láska. A poznáme tiež ľudské čnosti – múdrosť, mravná sila, miernosť a spravodlivosť.

„Keby dnešný svet prijal Ježiša za kráľa, znamenalo by to obrátenie mnohých hodnôt. A to svet nechce dopustiť. Radšej pristúpi k prenasledovaniu Ježišových učeníkov.“

 

Dnešná doba si však vyžaduje aj „nové“ čnosti, medzi ktoré patrí komunikácia. A k dobrej komunikácii viery treba mať jasno v Ježišovom učení, nadhľad nad svetom, vedieť pokojne argumentovať. Staršie metódy pokresťančovania nefungujú, morálne upozornenia tiež nie. Mnohé potrebné čnosti sa objavia zo správnej spirituality, ktorú tak veľmi potrebuje dnešný človek.

Ľudia, ktorí sa zasadzujú za Pravdu, sú dnešnými „pilátmi“ ihneď odsúdení na smrť. Prečo je Pravda pre mnohých rušivá, provokatívna, neprijateľná?

Kristus sa stavia proti bezbrehému konzumu a neporiadku sveta. Má úplne iné vízie o človeku, o jeho budúcnosti. Tým vyrušoval vtedy, ale i dnes. Preto chcú skrotiť i tých, ktorí hlásajú a žijú to, čo Kristus.

Ježiš blahoslavenstvami otočil chod sveta, akoby otočil presýpacie hodiny úplne naopak. To, čo svet považoval za významné – moc, slávu, kariéru, bohatstvo –, Kristus vyhlásil za bezcenné. A to dráždi. Keby dnešný svet prijal Ježiša za kráľa, znamenalo by to obrátenie mnohých pozemských hodnôt. A to svet nechce dopustiť. Radšej pristúpi k prenasledovaniu Ježišových učeníkov.

Žijeme v zvláštnej dobe. Ide o určitú schizofréniu dnešných ľudí, akoby vôbec nepoznali duchovné zákony. Ešte nikdy nebolo potrebné nasadiť toľko síl na odhalenie pravdy. Ešte nikdy sme nemali toľko blázincov a väzení ako dnes. Mnohí si budujú okolo seba nebo z rôznych príjemností ako alkohol, drogy, sex, leňošenie... Ježišov štýl života narúša toto ich falošné „nebo“, usvedčuje ich, že nejdú dobrým smerom. A tak dochádza k stretu duchov.

Keď človek padne pod ťarchou svojho kríža prvýkrát, vládze sa postaviť. Druhýkrát je to ťažšie a pri treťom páde sa možno niektorí úplne zrútia. Ako majú ľudia pod ťarchou svojho kríža znovu vstať a pokračovať?

Cez všetko sa dá premodliť. Silu na život treba hľadať u Boha, teda ide o nadprirodzenú pomoc. Nepodceňujme ju.

Človek vo veľkej kríze má zároveň hľadať odbornú pomoc u špecialistov. Veľmi dobre padne aj psychologická alebo praktická podpora od priateľov či spoločenstva. Treba sa im zdôveriť, vyrozprávať, môžu dať človeku iný uhol pohľadu a navrhnúť mu riešenia.

Je dobré mať i svoje motivačné vety či slová, za ktorými je Boží Duch a ktoré pomáhajú „vyhrabať“ sa z ťažkostí.

Mnohé veci nemusíme brať príliš vážne. Nájdime si spôsob, ako si v hlave vyčistiť myšlienky, ako prepnúť na radosť, ako niečo odložiť, vyhodiť z pozornosti, ako nebojovať a netrápiť sa pre malé veci, ktoré vo večnosti nemajú hodnotu. Rozlišujme podstatné od nepodstatného. Hlavné je nájsť správny zmysel života a nevzdávať sa.

Mnohí apelujú na to, že oni nie sú Ježiš Kristus, aby vydržali to, čo vydržal on na krížovej ceste.

Je učením viery, že Boh nedáva väčšiu skúšku, než je človek schopný uniesť. Pri veľkom probléme sa musí v našom myslení uskutočniť náročný proces. Treba sa zastaviť, zhodnotiť realitu, zbaviť ju negatívnych emócií, prepnúť sa na pozitívne videnie vecí. Uznať, že kríž je veľký, ale pominie. Nebojme sa priznať si i svoju malosť a prosiť o pomoc. Treba zhodnotiť svoje sily a do mnohých vecí neísť. Musíme si udržiavať „duchovnú kondičku“ na povstanie. A aj premýšľať, prečo sa tieto veci dejú, a svoje videnie obohatiť o vyššie princípy. Mali by sme mať plán, ako povstať s Božou pomocou i z toho najhoršieho.

Niekedy to, čo nás postihlo, potrebujeme pre návrat do neba. Po Ježišovom kríži nasledovalo jeho zmŕtvychvstanie. Na to nesmieme ani v tých najväčších krížoch zabúdať a pri bolesti musíme myslieť na zmŕtvychvstanie. Svätý Pavol hovorí, že keby nám toto niekto zobral, naša viera by bola márna.

Nebo nás niečo musí stáť, možno našou krízou sa zaň platí. Zo všetkého sa snažme poučiť a zamyslime sa, či sa to „vďaka“ našej hlúposti neopakuje. Priznajme si, že sem-tam potrebujeme od života aj preventívne „prefackanie“. 

Foto: osobný archív J. Luscoňa

Často sme ako Šimon vtiahnutí do problému iných ľudí. V týchto situáciách ľahko môže prísť k nedorozumeniu. Ako máme vtedy vedieť rozlišovať a správne pomôcť?

Treba mať dobre vyformované svedomie, ktoré našepká, do ktorých ľudských príbehov máme a do ktorých nemáme vchádzať. Pýtajme sa, ako zapadá príbeh, ktorý práve na nás pôsobí, do veľkého príbehu, o ktorom sme hovorili na začiatku.

Treba si udržať zdravý odstup a premyslieť si aj spôsob zásahu a pomoci, či pôjde o fyzický alebo duchovný počin. Je dôležité nenechať sa ani príliš emočne vtiahnuť do veci, ktorá by nás rozbila. Svedomie je svätyňa v človeku, kde sa stretá Božie „Ja“ a ľudské „ja“. Ich prepojenie voláme modlitbou. Keď sa Božie vleje do človeka, potom je človek Boží. A vtedy koná podľa správne formovaného svedomia, na ktoré sa môže spoľahnúť. Svedomie povie, ako zasiahnuť pre dobro druhého. Pre toto spojenie s Bohom je dôležité, aby medzi človekom a Bohom nebola vážna prekážka, napríklad nejaký zlý návyk, hriech, predsudky a podobne.

Toto vnútorné duchovné vnímanie však niektorí akoby ani nemali.

Dnes nastáva mentálna i emocionálna fragmentácia človeka. Človek býva emočne rozbitý a niekedy si z ponuky ani nevie vybrať a rozlíšiť, čo je správne. Najdôležitejšie je sfunkčniť svedomie a vedieť správne rozlišovať dobré od zlého a podstatné od toho, čo za pozornosť ani nestojí. Svedomie má byť natoľko funkčné a sformované, aby toto každý zvládol.

„Utrpenie niekedy potrebujeme pre návrat do neba. Na to nesmieme ani v tých najväčších krížoch zabúdať a pri bolesti musíme myslieť na zmŕtvychvstanie.“

Žiaľ, tieto veci sa v škole ani v spoločnosti neučia. Neučíme, ako vnímať krásu, vidieť duchovno, formovať svedomie už od detského veku. Človek nevie, ako si vytvárať správnu hierarchiu hodnôt, podľa ktorej by mal konať, nevie, čo má konať, čo môže prijať, do čoho vstúpiť a do čoho nie, nevie predvídať, čo ublíži jemu aj jeho rodine. A potom sa čudujeme, čo sa medzi mladými deje, aké šikanovanie je tu.

Spoločnosť i rodina zlyháva vo veľmi podstatných veciach. Stále sa len vrtíme v hmote. A ako povedal Albert Schweitzer: „Nešťastie človeka spočíva v tom, že ovládol prírodu skôr ako seba.“

Ak by si bol človek len sám sebe prekážkou, možno by sa vedel vzchopiť. Pod svojím krížom však musí čeliť aj ďalšiemu náporu, ktorý ho oslabuje, láme jeho psychiku – napríklad dav, ktorý ho odsudzuje, a neustále zákerné úklady diabla. Týmto jeho kríž značne oťažieva. Čo má robiť, aby nepodľahol a nezačal robiť kompromisy so zlom, ktoré sa prezentuje ako výhodná alternatíva na vyriešenie problému?

Na mnohé veci, ktoré nás v živote postretnú, sa musíme vyzbrojiť, posilniť čnosťami. Musíme sa naučiť používať i duchovné prostriedky na to, ako obstáť v pokušeniach, v duchovných bojoch a zápasoch. A nebo chápať ako odmenu za tento zápas. Treba byť vnútorne presvedčený o tom, že sa oplatí bojovať za dobro.

Pán Ježiš sa na krížovej ceste stretá so svojou matkou. Akú úlohu zohráva Panna Mária na našej osobnej krížovej ceste?

Šťastný je ten, kto žije vieru v rodinnom duchu, kde je Boh otec, brat Ježiš a matka Panna Mária. Ak mal človek v živote šťastie na dobrú matku, ktorá ho povzbudila, pritúlila, objala, pofúkala mu rany, nachádza v nej veľkú útechu a povzbudenie. Zostala mu nádherná pamäťová stopa a takýto človek nemá problém žiť aj v osobnom vzťahu s Pannou Máriou.

Dnes žijeme pingpongovú kultúru. Človek si ľudí, udalosti a veci nepripustí hlbšie do srdca, odrazí ich ešte na ceste k sebe. Dnešný človek nemá dobre vybudovanú emočnú stabilitu. Veľmi potrebujeme k tomu dobré matky, ktoré učia žiť zmysluplnejšie a v úprimných vzťahoch.

To, čo je pre mňa najdôležitejšie, som dal Panne Márii a to by som odporúčal každému. S vierou jej treba zveriť to, na čom nám záleží. A našou úlohou je budovať si k nej vzťah. Celé naše náboženstvo je o vzťahoch – k Najsvätejšej Trojici, k Svätej rodine, k blížnym, k prírode. A v týchto vzťahoch máme žiť. A matka vie, ako nás má cestou vzťahov sprevádzať. S matkou sa vždy kráča lepšie. O to viac, ak je to Panna Mária. 

Pánu Ježišovi zvliekli šaty. Na čo poukazuje desiate zastavenie krížovej cesty?

Zlo ťahá zlo. Násilie a nečistota sú si veľmi blízke. Keď už sa človek dostane na cestu zla a má hlboké zranenia, často experimentuje a ubližovaním druhým sa dotýka svojej vlastnej jazvy, ktorú ešte viac otvára. A niekedy ho to až vzrušuje.

Zvliekanie šiat Ježišovi na krížovej ceste hovorí o tom, že ľudstvo je schopné akéhokoľvek hriechu. Mnohí sa vo svojej vášni k zlu nedajú zastaviť, akoby mali radosť z bolesti, ubližovania, z hriechu. Neskrotná vášeň je ako divoký splašený kôň, vyraďuje kontrolu rozumu a vôle. Je to stav, keď človek koná šialené veci. A to, čo urobili Ježišovi, je strašná vec, hrozné poníženie Boha.

Je tu aj veľký vplyv sveta a zla, teda nie je to len problém neuzdravených osobných zranení.

Človek vpustí do seba veľa obrazov a informácií a ľudská fantázia vie s nimi narábať. Keď sa jej človek poddá, často svoje správanie nevie zastaviť.  

U človeka sa dajú rozlíšiť nižšie city, ktoré vznikajú od žalúdka dole, a vyššie city, ktoré odborníci umiestnili od žalúdka hore. Dnes väčšina mediálnych produktov, filmy, divadlo, videoklipy, knihy smerujú k tomu, aby pôsobili na nižšie city človeka.

A človek sa stáva hračkou predstáv nahromadených zmyslovým poznávaním. Dotyk degradoval na erotický zásah, nepočúva, ale napĺňa sa hlukom. Povytváral si celebritné nebá, sprofanizoval i sviatosti či Sväté písmo. A zmysel pre nadprirodzeno je preč. Máme čo naprávať.

Boha nemožno zabiť ani pochovať, vymazať. On je nad všetkým s možnosťou vstúpiť do hociktorého bodu dejín.“

 

Keď Pán Ježiš na kríži zomrel, chrámová opona sa roztrhla, zem sa zatriasla, skaly pukali, otvorili sa hroby a telá mŕtvych vyšli z hrobov... (Mt 27, 50 – 53). To je hrôzostrašný obraz. Čo vlastne spôsobila Ježišova smrť? A aký dosah má na život dnešného človeka?

Ježišova smrť je zaplatenie výkupného. Diabol mal podmanené všetky srdcia, len do sŕdc Panny Márie a Ježiša nevstúpil. Teraz sa na Ježiša vyrútil s nádejou, že ak ho zabije, bude naplno vládnuť. Ale prerátal sa. Ježiš svojou smrťou platil.

„Zadosťučinenie“ za hriechy, spravodlivosť žiadala za našu záchranu zaplatiť. Pri Ježišovej smrti sa opona v Jeruzalemskom chráme roztrhla – Boh, ktorý tam prebýval, dal najavo, že mu zabíjajú Syna. Opustil chrám.

Avšak Ježišovu smrť musíme veľmi rýchlo spájať s jeho zmŕtvychvstaním. Ak hriech, zlo naplnilo každý kút vesmíru, záblesk zmŕtvychvstania ho zovšadiaľ vyhnal. Na Kalvárii pri Ježišovej smrti sme dostali lekciu lásky. Cez utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie sa pretvára história ľudstva.

Mnohí ľudia zašli tak ďaleko, že Ježiša vo svojom živote pochovali a tvrdia, že Boh nie je.

Nietzsche povedal, že Boh je mŕtvy. A ktosi tento výrok po filozofovej smrti poopravil: Nietzsche je mŕtvy, Boh žije. Jeden vtip hovorí, že keď sa do neba hlásili ateisti, Boh im odkázal: „Povedzte im, že mňa niet.“

Je potrebné poopraviť si pohľad na to, kto je Boh a čo môže. Boha nemožno zabiť ani pochovať, vymazať zo svojho myslenia. On je dokonalý, je nad všetkým s možnosťou vstúpiť do hociktorého bodu dejín. Boh má čas.

Dal nám však slobodu a rešpektuje ju. Zlý do toho primiešal veľa zla a my sami tiež. A máme problém, lebo nedokážeme rozlišovať, čo je od koho. Svedomie máme zavírusené, málo vidíme niečo z „božskej“ komplexnosti, a tak rezignujeme, obviňujeme Boha, že sa nestará a nechal nás napospas.

Problém však je v nás. Nie sme nastavení na duchovné videnie a ani neprijímame to, čo sa vidí vierou. Filozof Hegel povedal: „Kto nevidí všetky javy a veci vo vývoji, nepochopil ich vôbec.“

Čo nás učí Ježiš o svojom ukrižovaní a vôbec o celej krížovej ceste?

Ježiš sa stal človekom, aby prešiel ľudskou cestou a zakúsil ľudský život v jeho kráse i utrpení. Hoci ho mučili, nik mu nemohol zobrať lásku k ľuďom. O tom je vnútorná sloboda.

Aj človek je úplne slobodný len v láske. Nech sa robí čokoľvek, lásku mu nikto nemôže zobrať. Nikto ho nemôže obrať o to, aby ľúbil koho a čo chce. Ani bolesť to nedokáže zobrať. A Boh túto slobodu lásky rešpektuje.

Utrpenie je vysoká škola života. Spočíva v tom, že človek sa s láskou odovzdá Otcovi. Toto je to najlepšie, čo sa dá urobiť v hodine smrti. A počas života sa tomu treba učiť. Človek to aj na chvíľu zvládne, ale o tri sekundy sa už zas zaoberá svojím egom a záujmami. Preto sa odovzdaniu z lásky musí opakovane učiť. Ako na to, nám ukázal Kristus na kríži.

Vo svojej novej knihe o radosti predstavujete smrť ako prestupnú stanicu do radosti. Ako máme správne žiť svoj život a v kresťanskom optimizme niesť svoj kríž až na smrť?

Kam je strom naklonený, tam padne. Smrť je vrchol pokánia. Je to akoby brána do inej dimenzie bytia, ktorá sa otvára pre nový začiatok. Musíme snívať o nebi – v tom je sila pre dobrý život. Byť nohami na zemi, srdcom v nebi. To je najväčšia motivácia.

Viera v Boha, ktorá nám dáva silu radostne žiť, je aj akési „provizórium“. Lebo človek je stvorený poznávať a potvrdzovať. Veriť znamená potvrdiť za isté to, čo celkom nepoznáme. A po vkročení do neba už nebude čo potvrdzovať, viera prestane. Všetko sa nám zjaví, nebude v čo veriť.

Aj nádej prestane. Zostane láska. Spravodliví môžu smrť vnímať ako prechod do tejto lásky a radosti. Veď celý čas milovali, teraz už vedia, ako na to.

Smrť nazval svätý František Assiský „sestrou“. Ako je to možné? Lebo videl aj za ňu. Skúsme ísť s ním a smrti sa nebáť. Skúsme veriť, že sa nám vydarí, a my sa na celú večnosť ukotvíme v Láske.

DISKUSIA k článku