Z pýchy sme spravili zdravé sebavedomie, hnev sme povýšili na slobodu prejavu

203
Kultúra života

Hriech vnímame ako slabosť, z ktorej sa netreba spovedať. Dokonca sme z niektorých hriechov spravili čnosti, hovorí Max Kašparů.

„Čnosti, ak sa v nich cvičíme, prebúdzajú anjela skrytého v človeku a premáhajúc neresť, držia nakrátko šelmu, ktorá číha v každom z nás,“ hovorí pápež František v knihe rozhovorov O nerestiach a čnostiach.

Rozmýšľať o čnostiach a nerestiach znamená uvažovať o námahe a kráse každodenného života, pokračuje ďalej pápež. Na túto cestu uvažovania sa chceme vydať aj prostredníctvom novej série podcastových rozhovorov o siedmich hriechoch a čnostiach.

Začíname úvodným rozhovorom s českým kňazom a psychiatrom Maxom Kašparů. Hovorí o tom, ako sme si zrelativizovali životné hodnoty, ako to ovplyvňuje vieru a fungovanie celej spoločnosti.

Už viackrát ste spomínali, že čoraz častejšie badáte tendencie k relativizácii hriechu. Čo to znamená?

Stratili sme citlivosť na hriech. Keď si hriechy zrelativitujeme, začneme ich nazývať inak a potom ich vôbec ako hriechy nevnímame.

Pýcha dnes už neexistuje, máme zdravé sebavedomie. Lakomstvo sme si premenovali na zákon ekonomiky, nestriedmosť na vyššiu životnú úroveň, závisť na boj o spravodlivosť, hulvátstvo a hnev na slobodu prejavu.

Čiže sme si z hriechov dokonca spravili „čnosti“.

Áno. Alebo diagnózy. Sú silné tendencie vo Svetovej zdravotníckej organizácii, aby boli sexuálna promiskuita a lenivosť označené ako nové diagnózy. Čiže ak bude váš manžel záletník, nepácha hriech nevery, ale trpí chorobou a jeho správanie treba akceptovať.

Takisto už nebudeme mať lenivých ľudí. Najnovšie budú trpieť prokrastináciou, teda chronickou tendenciou odkladať plnenie povinností a úloh na neskorší čas.

Takýmto spôsobom sa dá potom zrelativizovať asi všetko.

Presne tak. Zanedbaná výchova sa zmenila na podporovanie vlastného názoru u detí, materstvo bez manželstva je moderná forma existencie, likvidácia pozitívnych hodnôt je zbavenie sa predsudkov, neúcta k tradícii je víťazstvo zdravého rozumu. A takto by sme naozaj mohli pokračovať ešte dlho. 

Je z čoho sa pri takomto uvažovaní vôbec spovedať?

V Nemecku to zašlo už tak ďaleko, že sa tam takmer vôbec nespovedá.

Mali sme na teologickej fakulte študentku, ktorú pre výborný prospech poslali na štúdium do Nemecka. Po roku sa vrátila, naštudovaná. Pýta sa ma: Veríte na hriech? Ja som jej odpovedal, že na hriech veriť nemusím, pretože sa s ním dennodenne stretávam u seba aj u druhých. A ona na to: Mýlite sa, hriech neexistuje. Existuje len ľudská slabosť a z nej sa netreba spovedať. Spoveď je teda celkom zbytočná.

Tak s týmto sa vám vráti budúca učiteľka náboženstva zo štúdií v Nemecku.

A dá sa s tým niečo robiť? Nevezieme sa náhodou v už rozbehnutom vlaku?

Musíme si uvedomiť jednu dôležitú vec. Ja ani vy celú spoločnosť nezmeníme. Nenariekajme preto nad spoločnosťou, ale pozrime sa do svojich rodín a spoločenstiev. Aj nám Ježiš hovorí podobné slová ako ženám na krížovej ceste: Neplačte nado mnou, plačte nad svojimi deťmi. Musíme pracovať vo svojich rodinách.

Hovorme o všetkých týchto veciach s našimi deťmi, vysvetľujme, poďme im príkladom. Ony tomu musia porozumieť, musia spoznať, prečo sa oplatí žiť čnostným životom. Potom tieto pravdy, ktoré nám cirkev sprostredkúva, dokážu prijať do svojich životov.

A prečo sa oplatí žiť čnostným životom? Nie je to skôr tá menej atraktívna cesta?

Je to cestovný poriadok života. Keď sa vyberiem na cestu, tak si dopredu naštudujem, ako sa tam dostanem, a mám k dispozícii aj nejakú mapu. Alebo ak idem autobusom či vlakom, cestujem podľa presného harmonogramu cesty.

Keď mám k dispozícii cestovný poriadok života, neoplatí sa zaoberať tým, či kráčam správnym smerom? Či som stále na tej ceste krásy, dobra a pravdy?

Celý rozhovor si môžete vypočuť v podcaste:

Svet kresťanstva · Čnosti a neresti: Z pýchy sme spravili zdravé sebavedomie, hnev sme „povýšili“ na slobodu prejavu

DISKUSIA k článku