cropped-anglican-use-society-cross.jpg

Ježiš Kristus sa o svoju Cirkev neustále prozreteľnostne stará

440
Zuzana Smatanová
Kultúra smrti

Nedávne odhalenia v súvislosti s kardinálom McCarrickom a 300 pennsylvánskymi kňazmi, obvinenými zo sexuálneho zneužívania detí, privádzajú mnohých katolíkov k nepríjemnému poznatku, že niektorí z nás, katolíkov ´od kolísky´, žijú po celú dospelosť tak, ako sa pápež Hadrián VI vyjadril o Cirkvi už v čase pred Tridentským koncilom, že „vedenie a členovia Katolíckej cirkvi sú slabé“.  

O väčšine týchto špecifických škandáloch a ich sprievodných okolností (aj v rámci Vatikánu), ktoré pošpinili minulé desaťročia, sa dá napísať: aké zvrátené a znechucujúce je, že títo muži dokážu bez mihnutia oka zároveň vykonávať najposvätnejší obrad a najohavnejšie skutky, aké si len viete predstaviť; že kultúra akceptovania tejto hrôzy sa stáva zvykom už aj v rámci hierarchie; hierarchie, ktorá sa často podujíma náuku pravej viery, zverenej do ich starostlivosti, meniť tak brutálne, ako sa len dá; a že počas súčasného pontifikátu chráni niektorých z najhorších previnilcov protekcionárstvo z radov najvyššieho vedenia tejto hierarchie. 

Existujú však aj ďalšie veci o ktorých by sme mali a aj musíme hovoriť. Ide o to, že táto de facto akceptácia spomínaných praktík prelátmi, sa rôznym spôsobom, a to aj napriek náuke Cirkvi, analogicky vyvíja aj medzi elitou západnej spoločnosti ako celku (teda nielen v Hollywoode alebo Washingtone, kde pravidelne opakujúce sa škandály len podčiarkujú fakt, že vek, v ktorom sa už nevyžaduje súhlas rodiča je v DC, na základe rozhodnutia Kongresu, 16 rokov); že tento problém je veľmi vážny, ba ešte horší, v prostredí ostatných náboženských a civilných organizácií, najmä verejných škôl (ktoré sú zhodou okolností takmer vždy vyňaté z akéhokoľvek pokusu vlády o predlžovanie zákonných obmedzení); že to, čo médiá tak často mylne nazývajú „pedofíliou“, je obyčajná žiadostivosť starších homosexuálov po mladších mužoch; že ťažkosti, súvisiace s homosexualitou v kňazstve, sú pre médiá otázkou marketingu, pretože na jednej strane tieto praktiky u vyššej elity propagujú, zatiaľ čo v Cirkvi na ne útočia (preto aj zneužívanie nálepky ´pedofília´).

Toto však ani zďaleka nevyčerpáva túto problematiku. Ako škandály v diecézach Lincoln a Scranton a ´Kristovi legionári´ dokazujú, nie sú ani teologickí „konzervatívci“ voči týmto problémom imúnni. Zároveň však s určitosťou existujú v dnešnej Cirkvi sily, ktoré tieto problémy živia a kryjú, až kým sa z nich nestane ´groteska´, ktorú sme už nútení nejako riešiť. Ako odvolanie reforiem pápeža Benedikta XVI v tejto oblasti a rozpustenie Františkánov od Nepoškvrnenej (z čisto ideologických dôvodov) dokazujú, majú tieto sily v súčasnosti viac moci na presadzovanie svojej agendy, než jej mali od Druhého Vatikánskeho koncilu vo väčšine diecéz na lokálnej úrovni. S mocou však prichádzajú povinnosti a zodpovednosť.

Treba poukázať na to, že tento morálny úpadok je úzko prepojený s úpadkom v oblasti náuky viery, liturgie a zbožnosti koncilovej éry a že satan si svoj útok, na ktorom si chce najviac zgustnúť, vyhradil pre duchovenstvo. Ba čo viac tým, že laici budú zanedbávať vieru ako niečo, čo je v prvom rade určené duchovným a rehoľníkom, zatiaľ čo oni budú prežívať svoj reálny život, či dokonca si budú nárokovať role v cirkevnej administratíve alebo v liturgii, mnohí z nich k tomuto problému len prispejú.

Strácanie viery v Eucharistiu medzi kňazmi, nábožnosti medzi laikmi a snahy o osobné posväcovanie u oboch je najistejším a najvýznamnejším faktorom, ktorý najviac ignorujeme.

Podstatou tohto hororu je ´fatálne zranenie´, o ktorom hovorí Benedikt XVI v interview v marci 2016, ktoré spôsobujete vy, vysvätené osoby (hovorím vy, hoci aj ja som vysvätená osoba, katolík od narodenia, ktorý nikdy neprestal praktizovať vieru, a som tak v jedinečnej pozícii, v ktorej môžem oceniť tie nesmierne dary, ktoré ľuďom sprostredkovávate), pretože máte výsadné postavenie a pomazanie uzdravovať. Emeritný pápež poukázal na to, že prevažná väčšina katolíkov už od Druhého Vatikánskeho koncilu nie je viac presvedčená o nevyhnutnosti prijímania sviatostí Cirkvi (teda ani kňazstva) pre spásu – ide o vývoj, pred ktorým vo svojej encyklike Humani Generis varoval už pápež Pius XII. Jedným slovom, väčšina našich bratov katolíkov sú de facto buď pelagiáni (stredoveká heréza) alebo univerzalisti (svet je nadradený celok) – čo je zas situácia, pred ktorou varoval Benedikt, že nepochová iba všetky naše snahy o evanjelizáciu, ale účinne odstráni každé naše úsilie zostať katolíkom:

„Prečo by mal niekto presviedčať ľudí aby prijali katolícku vieru, keď podľa tohto môžu byť spasení aj bez nej? Vynára sa však problém aj pre kresťanov: záväzky, vyplývajúce z viery, a život podľa nej začnú byť zjavne neurčité a problematické. Ak budú okolo nich ľudia, ktorí budú tvrdiť, že sa dokážu spasiť sami iným spôsobom, nebude im v konečnom dôsledku jasné, prečo sú teda oni, kresťania, viazaní požiadavkami kresťanskej viery a jej morálnou náukou. Ak viera a spása už nie sú na sebe viac závislé, viera sama o sebe stráca motiváciu.“ Slovom, už viac neveríme v spásu duší.

Táto realita, ktorá postihuje prevažnú väčšinu katolíkov – duchovenstvo aj laikov – podkopáva zákerným spôsobom našu vieru. Veriaci, ktorí prešli od anglikánskej ku Katolíckej cirkvi majú dary, ktoré katolíci priam zúfalo potrebujú. Každý z nich totiž prišiel do Cirkvi aby si zachránil vlastnú dušu, často za cenu osobnej straty či bolesti; ako jednotlivci alebo skupiny čelia nepriazni – často hrdinsky – v Cirkvi, aj mimo nej. Ak má Cirkev opäť nadobudnúť zmysel svojho poslania vo svete, bezpodmienečne musí mať čo ponúknuť, preto je pre nás tak životne dôležité ich svedectvo a motivácia.

Okrem toho je tu myšlienka „liečenia duší“ a „domácej zbožnosti“ z obdobia stredoveku, pre ktoré zomrel Charles I. a takí duchovní, ako boli Herrick, Keble a Hawker dozerali v tomto zmysle na svoje ´stádo´ a písali pre budúce generácie. Ich štýl pastorácie bol podobný kontinentálnym kňazom, nebol však bežný medzi anglicky hovoriacimi katolíkmi práve vďaka „obdobiu trestov“; je to však presne to, čo Katolícka cirkev v anglofónnych krajinách v súčasnosti potrebuje. Je to jednoznačný protijed na hromadný pelagianizmus, ktorý nás otravuje a paralyzuje.

Príchod týchto veriacich do Cirkvi práve v súčasnom historickom období, je spolu s obnovenou zanietenosťou mladších katolíckych kňazov a rehoľníkov a pokračujúcimi Eucharistickými a inými zázrakmi spoľahlivým a mocným znakom prozreteľnostnej starostlivosti, ktorú Ježiš Kristus neustále preukazuje svojmu mystickému telu, ktorým je Cirkev.