Nasledujúce riadky sú z rozhovoru, ktorý pre Vatican Insider poskytol 28. augusta 2012 kardinál Walter Brandmüller. Zvlášť podstatná je odpoveď na poslednú otázku týkajúcu sa prevratu v liturgii, ktorý sa nemal udiať a zničil organický vývoj posvätného uctievania.
Druhý vatikánsky koncil bol koncil o pastorácii, ktorý zároveň poskytol dogmatické vysvetlenia. Vyskytlo sa už predtým v histórii Cirkvi niečo podobné?
[Brandmüller:] V skutočnosti to vyzerá, akoby Druhý vatikánsky koncil označil začiatok nového typu koncilu. Spôsob, akým sa tam vyjadrovalo a úplnosť textov, ukazujú, že konciloví otcovia boli motivovaní viac túžbou upriamiť svoju pozornosť na názory verejnosti v rámci Cirkvi i po celom svete v duchu zvestovania, ako potrebou posudzovať nové kontroverzné záležitosti cirkvi a teológie.
Nemal by byť Koncil označený ako zlyhanie, keď 50 rokov po jeho uskutočnení ho veriaci stále nejako neprijímajú? Benedikt XVI. varoval pred jeho zavádzajúcim a nesprávnym vysvetľovaním, najmä pokiaľ ide o hermetneutiku [narušenia]...
[B:] Toto je jedna z tých klišé otázok, ktoré pramenia z nového existenciálneho sentimentu; ten pocit zmätenosti, ktorý je pre naše časy typický. Čo je ale 50 rokov?! Spomeňte si na Prvý nicejský koncil v roku 325 a spory ohľadom jeho dogmy – o pôvode Syna, teda či bol tej istej podstaty ako Otec. alebo nie – ktoré pokračovali ešte nasledujúce stovky rokov. Svätý Ambróz bol za milánskeho biskupa menovaný pri príležitosti 50. výročia tohto koncilu a musel tvrdo bojovať proti Árijcom, ktorí odmietli prijať ustanovenia koncilu. Krátko potom došlo k ďalšiemu zhromaždeniu: Prvý carihradský koncil v roku 381 sa uskutočnil v domnení zavŕšenia vyznania viery v Nicei. Počas tohto koncilu bola sv. Augustínovi zverená úloha zaoberať sa požiadavkami a bojmi s heretikmi až do svojej smrti v roku 430. Úprimne, ani Tridentský koncil nepriniesol veľa ovocia, až pri zlatom jubileu v roku 1596. Bola potrebná nová generácia biskupov a prelátov vyzretých v „duchu koncilu,“ kým mohol byť efekt tohto koncilu skutočne citeľný. Musíme si dopriať o niečo väčší priestor na dýchanie.
Pozrime sa aj na ovocie Druhého vatikánskeho koncilu. Čo by ste k tomu povedali?
[B:] V prvom rade je ním pravdaže Katechizmus katolíckej cirkvi, ak to porovnám s tridentským katechizmom: po koncile v Tridente bol vydaný Catechismus Romanus za účelom poskytnúť kňazom vo farnostiach, kazateľom a pod. smernice o tom, ako kázať a ohlasovať Evanjelium, evanjelizovať.
Dôsledkom Koncilu môže byť aj Kódex kánonického práva, ktorý vstúpil do platnosti v roku 1983. Musím zdôrazniť, že forma po-koncilovej liturgie vo všetkých svojich deformáciách nemôže byť prisudzovaná Koncilu alebo Konštitúcii o posvätnej liturgii ustanovenej počas neho. Tá sa, mimochodom, dodnes naozaj neuplatňuje. Nesprávne rozlíšené odstránenie latinských a gregoriánskych spevov zo slávenia liturgie a vztýčenie množstva oltárov určite neboli to, čo Koncil predpisoval.
S tou výhodou, že sa môžeme pozrieť späť, pripomeňme si v mysli najmä nedostatok senzitivity preukázanej v rámci starostlivosti o veriacich a v pastoračnej nedbalosti preukázanej vo forme liturgie. Stačí si len spomenúť na excesy Cirkvi pripomínajúc si krízu obrazoborectva vo 8. storočí. Excesy, ktoré priviedli množstvo veriacich do totálneho chaosu, zanechávajúc mnohých z nich tápať v tmách.
Myslím si, že o tejto problematike už bolo povedané všetko. Medzitým sa liturgia stala tou, ktorá odzrkadľuje život Cirkvi; stala sa subjektom organickej historickej evolúcie, ktorá sa nemôže zrazu nariadením zmeniť par ordre de mufti – čo sa ale vlastne stalo. A cenu splácame dodnes.