Bude tradičná omša v novom misáli?

2,099
Kultúra života

Snaží sa kardinál Sarah, ktorý bol nedávno menovaný za prefekta Kongregácie pre Bohoslužbu a poriadok sviatostí, obnoviť takzvané hnutie „reformy reformy“ novej omše Pavla VI., ktoré bolo zmarené po (alebo vlastne pred) abdikáciou Benedikta XVI.? Prevratný článok publikovaný 12. júna v oficiálnom denníku Svätej stolice,  L'Osservatore Romano, vytvára takýto dojem. Preložili sme ho pre vás. Týka sa najmä rítu Pavla VI., ale úctivý prístup k tradičnému rímskemu rítu („usus antiquior“ alebo mimoriadna forma) je hodný povšimnutia. Napodiv, ani spomenutá myšlienka dobrovoľne integrovať offertórium tradičného rítu do nového misálu nie je nová. Kardinál Medina Estévez, jeho predchodca vo funkcii v rokoch 1998-2002, sa údajne pokúsil zahrnúť Staré ofertórium do tretieho vydania misálu Pavla VI. (2002), ale tento krok vtedy zablokovali sily označené ako silná opozícia.
Fakt, že niektoré (nie všetky...) idey sú vôbec v tomto článku publikované súčasným prefektom je dobrou a nádejnou správou.
 
TICHÉ ČINY SRDCA
 
kardinál Robert Sarah
L'Osservatore Romano
 
Bude Konštitúcia o posvätnej liturgii pätdesiat rokov od svojej promulgácie pápežom Pavlom VI. čítaná? „Sacrosanctum concilium“(ďalej S.C.) nie je iba de facto obyčajný súpis „receptov“ na reformu, ale skutočná „magna charta“ každého liturgického opatrenia. 
 
Ekumenický koncil nám touto konštitúciou dáva magisterálnu lekciu o metóde. Bez toho, aby sa uspokojil s disciplinárnym a externým pohľadom, koncil chce, aby sme reflektovali o tom, čo je zmyslom liturgie. Prax Cirkvi vždy pochádza z toho, čo prijíma a kontempluje v Zjavení. Pastoračná prax nemôže byť oddelená od náuky.
 
V Cirkvi „to, čo vychádza z činnosti je podrobené kontemplácii“ (č.2). Koncilová konštitúcia nás pozýva znovu objaviť Trojičný pôvod liturgického poriadku. Aj tento koncil vytvára kontinuitu medzi misiou Krista Vykupiteľa a liturgickou misiou Cirkvi. „Lebo ako Krista poslal Jeho Otec, tak aj On poslal apoštolov,“ aby  „prostredníctvom obety a sviatostí, okolo ktorých sa odvíja celý liturgický život“ naplnili „dielo spásy.“
 
Konať liturgiu nie je preto nič iné ako konať dielo Krista. Liturgia je vo svojej podstate „actio Christi“ („konanie Krista“). [Je to] „konanie Krista Pána pri vykúpení ľudstva a vzdaní dokonalej slávy Bohu“(č.5) On je tým Veľkňazom, pravým subjektom a pravým aktérom liturgie (č.7). Ak tento základný princíp nie je s vierou prijímaný, hrozí nebezpečenstvo pretvorenia liturgie na ľudské dielo, sebaoslavu komunity.
 
Naopak, skutočná práca Cirkvi spočíva v tom, že vstupuje do konania Krista a zjednocuje sa s tou prácou, ktorú On dostal ako misiu od Otca. Tak „nám bola daná plnosť Božieho kultu,“ keďže „jeho ľudská prirodzenosť, jednotná s osobou Slova, bola nástrojom našej spásy“ (č.5). Cirkev, Telo Kristovo, sa preto obratom musí stať nástrojom v rukách Slova.
 
Toto je ústredný zmysel kľúčovej koncepcie koncilovej konštitúcie: „participatio actuosa“ („zúčastňovať sa na konaní“). Tou účasťou je pre Cirkev stať sa nástrojom Krista – Kňaza, s cieľom podeliť sa o Jeho Trinitárnu misiu. Cirkev sa aktívne zúčastňuje na liturgickom konaní Krista v tom zmysle, že je Jeho nástrojom. V tomtom zmysle sa nedá hovoriť o „slávení komunity“ bez toho, aby to nebolo dvojznačné a vyžaduje si to prezieravosť (Inštrukcia „Redemptoris Sacramentum, č. 42“). „Participatio actuosa“ tam nesmie byť myslené ako potreba niečo urobiť. V tomto bode je často učenie Cirkvi deformované. Je to skôr o dovolení Kristovi, aby si nás prevzal a spájal sa s nami Svojou Obetou.
 
Liturgické „participatio“ musí preto byť myslené ako milosť od Krista, ktorý sa „vždy Sám spája s Cirkvou.“ (S.C., č.7) Je to On, kto prináša iniciatívu a má primát. Cirkev „volá k Svojmu Pánovi, cez Neho ponúka bohoslužbu Večnému Otcovi“ (S.C., č.7)
 
Kňaz sa musí stať jeho nástrojom, ktorý dovoľuje, aby cez neho žiaril Kristus. Presne ako nám nedávno pripomenul náš pápež František, že celebrant nie je moderátor na predstavení. Nesmie vyhľadávať popularitu u zhromaždenia tým, že sa bude pred nich stavať ako ich primárny prostredník. Vhĺbenie sa do ducha koncilu znamená opak, nechať seba samého sa strácať, uvoľniť stred diania.
 
Na rozdiel od toho, čo bolo po dlhú dobu presadzované, a v súlade s koncilovou konštitúciou je absolútne vhodné, aby počas úkonu kajúcnosti, spevu Gloria, modlitieb a Eucharistickej modlitby každý stál smerom k oltáru („ad orientem“, doslova „na východ“, podľa starého zvyku sa kostoly stavali s vchodom smerom na západ a svätyňou s hlavným oltárom na východ, p.prekl.), čiže kňaz spoločne so zhromaždením. Vyjadrujúc tak svoju vôľu zúčastniť sa na diele bohoslužby a vykúpenia, ktoré uskutočnil Kristus. Tento spôsob by bol mimoriadne vhodný pre katedrály, kde by liturgický život mal byť exemplárny (č.4).
 
Celkom jasne povedané, sú iné časti Omše, kedy kňaz konajúci „in persona Christi Capitis“ vstupuje do snubného dialógu s kongregáciou. Ale tento postoj tvárou v tvár nemá žiadny iný zmysel, ako viesť ich k „súkromnému rozhovoru“ s Bohom, ktorý to milosťou Ducha Svätého pretvorí na „od srdca k srdcu.“ Koncil ponúka aj ďalšie prostriedky, ktoré podporujú participáciu [cez] „aklamácie, odpovede, psalmódiu, antifóny a piesne, rovnako ako konaním, gestami a postojom tela.“ (č. 30).
 
Príliš rýchle a nadovšetko príliš ľudské čítanie [konštitúcie] budilo dojem, že veriacich treba neustále zamestnávať. Dobová Západná mentalita formovaná technológiou a očarená masmédiami chcela z liturgie spraviť dielo efektívnej a užitočnej pedagogiky. V tomto duchu boli robené pokusy poňať slávenie v družnom duchu. Liturgickí aktéri, vedení pastoračnými motívmi, sa z liturgie niekedy pokúšajú urobiť didaktickú prácu tým, že do nej vnášajú sekulárne a efektné prvky. Nevidíme nárast rôznych svedectiev, predstavení a tlieskania? Myslia si, že týmto spôsobom podporujú participáciu, pričom v skutočnosti redukujú liturgiu na obyčajnú ľudskú hru.
 
„Ticho nie je čnosť, ani hluk nie je hriech, to je pravda,“ hovorí Thomas Merton. „Ale sústavný rámus, zmätok a hluk v modernej spoločnosti a v niektorých afrických Eucharistických liturgiách sú vyjadrením atmosféry najzávažnejších hriechov a neúcty k liturgii, ako aj zúfalstva.“ (Merton, Thomas : Známenie Jonášovo. Paríž, Albin Michel 1955, s. 322)
 
Dostávame sa do reálneho rizika, že Bohu v našom slávení nenecháme žiadne miesto. Riskujeme pokušenie Hebrejov na púšti. Pokúsili sa vytvoriť bohoslužbu podľa svojho vlastného formátu a miery, [ale] nezabúdajme, že skončili pri klaňaní sa idolu zlatého teľaťa.
 
Nastal čas, aby sme začali počúvať koncil. Liturgia je „nad všetky veci bohoslužbou jeho Božskému Majestátu“ (č.33) Má pedagogickú hodnotu v takej miere, v akej je podriadená oslave Boha a službe Jeho velebnosti. Liturgia nás skutočne uvádza do prítomnosti Božskej transcendencie. Skutočná účasť znamená obnoviť v sebe samých ten „zázrak“, ktorému sv. Ján Pavol II. venoval náležitú pozornosť („Ecclesia de Eucharistia“, č.6). Tento svätý zázrak, tento radostný úžas, si vyžaduje naše mlčanie pred Božím majestátom. Často zabúdame, že posvätné ticho je jedným z prosriedkov indikovaných koncilom, ktorý podporuje participáciu.
 
Ak je liturgia dielo Kristovo, je nutné, aby celebrant pridával svoje vlastné komentáre? Musíme pamätať na to, že keď misál dovoľuje intervenciu, nesmie sa to zvrtnúť na sekulárny a ľudský prejav, komentár viac alebo menej zreteľne zameraný na niečo zaujímavé z témy, ani na všedné pozdravovanie prítomných ľudí, ale má to byť krátke povzbudenie k vstupu do Tajomstva (Všeobecný výklad Rímskeho misála, č.50). Okrem homílie, tá je sama o sebe liturgickým aktom, ktorý má svoje vlastné pravidlá.
 
„Participatio actuosa“ na diele Kristovom predpokladá, že opustíme sekulárny svet, aby sme pristúpili k „posvätnej činnosti, ktorá prevyšuje všetky ostatné“ (S.C:, č.7). De facto, „my s istou dávkou namyslenosti tvrdíme, že ostávame ľudskí a vstupujeme do Božského.“ (Sarah, Robert : Dieu ou rien, s. 178.)
 
V tom zmysle je poľutovaniahodné, že svätyňa (hlavného oltára) nie je v našich kostoloch miesto striktne vyhradené pre Bohoslužbu, že sa tam nosí sekulárne oblečenie, a že posvätné miesto nie je jasne definované architektúrou. Keďže koncil učí, že Kristus je prítomný vo Svojom Slove, keď je verejne ohlasované, je podobne neblahým javom, že lektori nenosia vhodné oblečenie, ktoré by naznačovalo, že neohlasujú ľudské slová, ale Božie Slovo.
 
Liturgia je zo zásady mystická a kontemplatívna, následkom toho presahuje naše ľudské konanie, takže aj „participatio“ je milosťou od Boha. Preto predpokladá z našej strany otvorenie sa mystériu, ktoré sa slávi. Preto konštitúcia odporúča plné porozumenie obradov (č.34) a v tom istom čase predpisuje, že „veriaci by mali byť schopní v latinčine povedať alebo spoločne zaspievať tie časti Ordinária Svätej Omše, ktoré sa vzťahujú na nich.“ (č.54).
 
V skutočnosti nie je porozumenie obradom aktom rozumu, ktorý je ponechaný na vlastné možnosti, ktorý by mal akceptovať všetko, rozumieť všetko, ovládať všetko. Porozumenie obradom je niečo zo „sensus fidei“, ktorý praktizuje živú vieru prostredníctvom symbolov a ktorý poznáva cez „súlad“ skôr ako cez koncept. Toto porozumenie predpokladá, že človek vstupuje do blízkosti Božského tajomstva s pokorou. 
 
Ale budeme mať odvahu nasledovať koncil až do tohto bodu? Takáto interpretácia, osvietená vierou, je ale základom pre evanjelizáciu. Naozaj „pre tých, ktorí sa nachádzajú vonku, ako znak vyzdvihnutý medzi národmi, pod ktorým môžu byť zhromaždené roztrúsené deti Božie“ (č.2). [Interpretácia S.C.] musí prestať byť bodom neposlušnosti voči predpisom Cirkvi.
 
Konkrétnejšie, nesmie byť príležitosťou na roztržky medzi katolíkmi. Dialektické čítania „Sacrosanctum concilium“, čiže jedným alebo iným spôsobom hermeneutika zlomu, nie sú plodom ducha viery. Koncil nechcel zrušiť liturgické formy zdedené z tradície, skôr ich chcel prehĺbiť. Konštitúcia stanovuje, že „akékoľvek nové formy, ktoré sa príjmu, musia nejakým spôsobom organicky vyrastať z foriem, ktoré už existujú.“ (č.23).
 
V tom zmysle je nevyhnutné, aby tí, ktorí slávia podľa „usus antiquior“ tak robili bez ducha odporu, a teda v duchu „Sacrosanctum concilium“. Rovnakým spôsobom by bolo nesprávne považovať Mimoriadnu formu Rímskeho rítu za odvodzujúcu sa z inej teológie, ktorá nie je reformovanou liturgiou. Bolo by tiež žiadúce, aby úkon kajúcnosti a ofertórium z „usus antiquior“ boli vložené ako dodatok do ďalšej edície Misálu s cieľom zdôrazniť, že tieto dve liturgické reformy sa vzájomne osvetľujú v kontinuite a bez protirečenia.
 
Ak budeme žiť v tomto duchu, potom liturgia prestane byť miestom rivality a kriticizmu. V konečnom dôsledku nám umožní aktívne participovať na tej liturgii, „ktorá je slávená vo svätom meste Jeruzalem, ku ktorému ako pútnici kráčame, kde Kristus sedí po pravici Boha, služobník svätých a pravého stánku“ (č.8).