- Príprava na biskupské vysvätenia vyžaduje ducha viery a lásky k Cirkvi.
- V súčasnej kríze je potrebné oživiť vieru a konať s láskou.
- Naša láska k dušiam a Cirkvi musí prevyšovať osobné ambície.
- Panna Mária je vzorom lásky a obety pre všetkých veriacich.
Drahí veriaci a priatelia,
Keďže sa pripravujeme na biskupské vysvätenia, naplánované na 1. júla v Écône, chceli by sme vám výnimočne sprístupniť úvodník, ktorý generálny predstavený adresoval členom Spoločnosti 7. marca.
Tento text sa nezaoberá samotnou otázkou vysvätení, ale je venovaný pripomenutiu ducha, v ktorom sa na ne treba pripravovať a prežívať ich: ducha viery, lásky, nadprirodzenej dôvery a lásky k Cirkvi. Nie je totiž dosť osvietiť svoj rozum, ak zároveň nepripravíme svoje srdce.
Preto sme sa niekoľko týždňov pred touto slávnosťou, ktorá je taká dôležitá pre celú Cirkev, rozhodli, že je správne podeliť sa o tieto úvahy s veriacimi a priateľmi Spoločenstva, aby sa všetci mohli hlbšie zjednotiť v tejto príprave prostredníctvom modlitby, obety a vnútorného pokoja.
Zahŕňa najmä výzvu, aby sme za súčasných okolností zachovali hlboko nadprirodzený pohľad, ducha miernosti a sily, ako aj lásku oživenú úprimnou starostlivosťou o dobro duší a Cirkvi.
Prajem vám príjemné čítanie a ďakujeme vám, že budete mať tieto úmysly vo svojich modlitbách pod bdelým pohľadom Panny Márie, Prostredníčky všetkých milostí.
Otec Foucauld le Roux
Generálny tajomník
Úvodník pre členov Spoločnosti
Et nos credidimus caritati.
„A my sme uverili v lásku“
1 Jn 4, 16
Drahí spolubratia a členovia Spoločnosti,
S veľkou radosťou sa na vás po verejnom oznámení zasvätení a sérii vysvetlení môžem konečne obrátiť osobnejším spôsobom. Rád by som sa s vami podelil o niekoľko rád, ktoré nám pomôžu v našej morálnej a duchovnej príprave ako členov Spoločnosti. Práve táto príprava nám zase umožní sprevádzať veriacich v tomto období.
Nutnosť a kontext vysvätení
O apologetické argumenty nie je núdza. Ide o zachovanie viery a všetkých prostriedkov potrebných na jej odovzdávanie. Ide o to, aby sme vieru oživili v dušiach ľudí. Hoci sa stav núdze dal uplatniť už v roku 1988, v roku 2026 je tento stav núdze, žiaľ, ešte zreteľnejší. To vysvetľuje, prečo sa rozhodnutie Spoločnosti stretáva s pochopením, ktoré presahuje jej hranice.
Táto situácia má aj pozitívny aspekt. Oznámenie z 2. februára nenechalo nikoho v katolíckej cirkvi ľahostajným. Takmer každý pociťuje znepokojenie a potrebu vyjadriť svoj súhlas alebo nesúhlas. Je to prozreteľné, lebo niekedy už slová, názory a jednoduché vyhlásenia nestačia. Musia ich sprevádzať zmysluplné činy, ktoré Božia prozreteľnosť môže využiť na prebudenie svedomia – a dokonca aj samotnej Cirkvi. Pevne verím, že Božia prozreteľnosť pôsobí v súčasnej diskusii.
Nadprirodzená obozretnosť
Pokiaľ ide o nás, musíme byť schopní ustúpiť od tejto diskusie o krok späť, pričom v nej musíme zostať plne zapojení. Rozhodnutie pokračovať v biskupských vysväteniach sa musí v prvom rade riadiť nadprirodzenou obozretnosťou. Táto obozretnosť sa týka nielen tých, ktorí toto rozhodnutie prijímajú, ale aj tých, ktorí ho vítajú a nasledujú. Inými slovami, v stávke je toľko, že každý člen Spoločnosti musí byť schopný, každý na svojej vlastnej úrovni, pochopiť toto rozhodnutie a prevziať zaň osobnú zodpovednosť pred Bohom.
Láska
Závažnosť tohto rozhodnutia je však taká veľká, že sa nemôže riadiť iba nadprirodzenou opatrnosťou. Aby bolo toto rozhodnutie správne pochopené a vysvetlené, t. j. z hľadiska jeho najvyšších príčin, sub specie æternitatis – „vo svetle večnosti“ – je nevyhnutné prosiť Ducha Svätého, aby nám udelil svoju múdrosť. Nesmieme však zabúdať, že pravá múdrosť – múdrosť, ktorá nás musí viesť pri tomto výnimočnom rozhodnutí – je dcérou lásky. Iba cnosť lásky nám môže dať určitú prirodzenú súdržnosť s naším požehnaným Pánom a následne nám umožniť vnímať skutočnosť spôsobom, ktorý je do istej miery podobný Bohu. Iba za tejto podmienky ju môžeme správne oceniť.
Už sme povedali a opakovali, že dôvodom rozhodnutia pokračovať v biskupských vysväteniach je spása duší. Toto by sa nemalo vnímať ako číra rétorika alebo jednoduché kánonické odôvodnenie. Práve tento dôvod lásky k dušiam a katolíckej cirkvi je tým, čo musí v konečnom dôsledku pripraviť naše duše, ako aj duše veriacich, na obrad 1. júla.
Niekedy, keď hovoríme o láske, majú niektorí ľudia pocit, že podliehame akejsi slabosti, alebo aspoň miešame určitú sentimentálnosť s autentickým vyznaním katolíckej viery. Takáto citlivosť je nezlučiteľná s duchom arcibiskupa Lefebvra, s duchom Spoločenstva a ešte viac s duchom vykúpenia. Sila nášho Pána v Jeho utrpení a na kríži nie je ničím menej ako mierou Jeho lásky.
PREČÍTAJTE SI: Exkomunikácie SSPX by nevyriešili skutočný problém, ktorému Cirkev čelí
Práve s touto láskou musíme teraz viac než kedykoľvek predtým milovať duše a Svätú Matku Cirkev, aj keby nás jej oficiálni predstavitelia opäť vyhlásili za exkomunikovaných a schizmatikov: „Toto som vám povedal, aby ste sa nepohoršili. Vylúčia vás zo synagóg; áno, príde hodina, keď každý, kto vás zabije, bude si myslieť, že tým slúži Bohu. A toto vám budú robiť, lebo nepoznali Otca ani mňa. Ale toto som vám povedal, aby ste si, keď príde tá hodina, spomenuli, že som vám to povedal.“ (Ján 16:1–4)
Konečným dôkazom toho, že sme v pravde, bude naša schopnosť zachovať si tohto ducha lásky, nech sa stane čokoľvek, a to voči každému bez rozdielu.
Čo vlastne táto láska znamená?
V prvom rade sa nesmieme nikdy poddať zatrpknutosti. Hoci máme nepochybne povinnosť urobiť všetko možné, aby sme zdôvodnili a vysvetlili základné dôvody zasvätení, musíme tak konať s pevnosťou, nikdy však s horkosťou, ani s najmenším náznakom horkého zápalu. Samozrejme, môžeme zahořknúť kvôli nadmernému zápalu, ale aj preto, že by sme uprednostnili konkrétny dátum, konkrétneho kandidáta alebo keby sa veci urobili inak. Nech je už hmotná príčina horkosti akákoľvek, liek je vždy ten istý: Caritas patiens est – „láska je trpezlivá.“
Voči tým, s ktorými hovoríme, nech sú to ktokoľvek a či nám rozumejú alebo nie, musíme vždy preukazovať láskavosť. Keď na druhej strane chýba porozumenie, keď nie je ani ochota počúvať, čo máme na srdci, a pochopiť naše dôvody, je veľmi ľahké – ľudsky povedané – upadnúť do zášti.“Caritas benigna est – „láska je dobrotivá.“
Musíme si vždy pamätať, že ak bola Božia prozreteľnosť natoľko milosrdná, že nám dala trochu svetla, aby sme mohli zachovať tradície Cirkvi a robiť to, čo je potrebné na ich obranu, ide o výnimočnú milosť, ktorú si v skutočnosti nezaslúžime. Uvedomenie si tejto skutočnosti musí úplne ovplyvňovať náš postoj. Ak vysvätenia predstavujú milosť pre celú Spoločnosť – milosť, za ktorú musíme ďakovať Božej prozreteľnosti – túto hlboko nadprirodzenú radosť nesmieme zamieňať s neprimeraným triumfalizmom, akoby išlo o ľudské víťazstvo, ktoré by sme mohli pripisovať sami sebe, čo by nevyhnutne znížilo jej vnútornú hodnotu. Caritas non agit perperam, non inflatur – „láska nekoná zle, nie je pyšná.“
Podľa príkladu Jeho Milosti, arcibiskupa Lefebvra, vo všetkom, čo robíme, nesmieme hľadať svoje vlastné záujmy ani prežitie osobného úsilia, ale skôr dobro duší a dobro katolíckej Cirkvi. Spoločenstvo nie je ničím iným ako prostriedkom na to, aby sme zostali verní Cirkvi. Ak dnes prijímame výnimočné opatrenia na zachovanie viery, Svätej omše a kňazstva, je to preto, že chceme, aby z nich jedného dňa mohla slobodne čerpať celá katolícka cirkev – a každá duša bez rozdielu. Všetko toto patrí Cirkvi a my sme len jej strážcami. Pre seba nežiadame nič. Našou jedinou odmenou bude, keď jedného dňa uvidíme, ako si Svätá Matka Cirkev opäť osvojí svoje tradície. Caritas non quærit quæ sua sunt – „Láska nehľadá svoje.“
ČÍTAJTE: Kardinál Fernández odhaľuje, čo bude obsahom nadchádzajúceho dokumentu o „odovzdávaní viery“
Ak musíme vynaložiť všetko úsilie na obranu vysvätení – a Spoločnosť už má na tento účel k dispozícii celý „arsenál“ na tento účel k dispozícii – a ak je svätý hnev potrebnejší než kedykoľvek predtým tvárou v tvár strašným odchýlkam, ktoré otriasajú Cirkvou, nesmieme napriek tomu vo svojich vysvetleniach voči tým, s ktorými hovoríme, a najmä voči hierarchii katolíckej Cirkvi prejavovať ani pohŕdanie, ani podráždenosť! Musíme vedieť, ako zostať zároveň pevní a mierni. To je však možné len s pomocou nášho požehnaného Pána. Caritas non irritatur – „láska sa nedá vyprovokovať k hnevu.“
Ak by sme boli vyhlásení za exkomunikovaných a schizmatikov, neznamenalo by to, že takúto sankciu vyhľadávame alebo sa z nej tešíme, lebo by to bolo objektívne nespravodlivé. Jedna vec je tešiť sa z prijatia nového poníženia, ktoré môžeme obetovať Bohu, a úplne iná vec je tešiť sa (v duchu vzdoru) zo zla a objektívnej nespravodlivosti, ktorá spôsobuje pohoršenie celej Cirkvi. Caritas non gaudet super iniquitatem – „láska sa neraduje z neprávosti.“”
Ak naopak existuje celá časť katolíckej Cirkvi, ktorá víta a podporuje rozhodnutie Spoločnosti, a ak sa vysvätenia stanú providenciálnou príležitosťou na obnovenie odvahy a nadšenia – tak v rámci Spoločnosti, ako aj mimo nej – môžeme sa len tešiť tak, ako sa môže tešiť sám Boh. Caritas congaudet veritati – „láska sa teší z pravdy.“
Nikto by nedokázal lepšie zhrnúť program na štyri mesiace, ktoré nás delia od zasvätení, a silu, ktorá musí charakterizovať našu lásku, ako svätý Pavol: Caritas omnia suffert, omnia credit, omnia sperat, omnia sustinet – „Láska všetko znáša, všetkému verí, všetko dúfa, všetko vydrží.“
To platí – dnes aj v budúcnosti: Caritas numquam excidit – “láska nikdy nezaniká.”
Príklad Panny Márie
Teraz viac než kedykoľvek predtým musí byť Nepoškvrnené Srdce Márie útočiskom Spoločnosti a vzorom pre každého z nás. Nikto nemal lepší cit pre duše a cit pre Cirkev ako ona. Práve z lásky k dušiam a z lásky k Cirkvi súhlasila s tým, aby na Kalvárii obetovala svojho vlastného Syna.
Jej vôľa bola zjednotená s vôľou Večného a Najvyššieho Kňaza práve v okamihu, keď sa On sám obetoval Otcovi ako obeť zmierenia. Práve táto nezmieriteľná láska a bolesť urobili z Panny Márie Spoluvykupiteľku ľudského rodu a udelili jej jedinečnú slávu v čase i vo večnosti.
A predsa, napriek všetkému, čo toto Nepoškvrnené Srdce, prebodnuté mečom smútku, mohlo vytrpieť, ani najmenšia horkosť či zášť nikdy, ani na okamih, nezatienila žiaru jej lásky, a to ani voči tým, ktorí usmrtili jej božského Syna. Rovnako ako ani na okamih nezaváhala, aby svoju obeť doviedla do konca, tak ani jej láska k hriešnikom nikdy nezakolísala. Toto je nepochopiteľné tajomstvo sily, nežnosti a lásky!
S týmito pocitmi a touto láskou sa musíme pripraviť na slávnosť 1. júla a usilovať sa pripraviť všetkých veriacich, ktorí sú v našej starostlivosti.
Nech vás Boh požehná!
Menzingen, 7. marca 2026, sviatok svätého Tomáša Akvinského
Otec Davide Pagliarani, generálny predstavený
Prevzaté so súhlasom z Spoločnosti svätého Pia X..