Biskupi v Nemecku a Švajčiarsku nahrádzajú cirkevné učenie svetskými ideálmi: kňaz

 Pápež Lev Veľký pôsobivo povedal veriacim svojej doby: “Kresťan, uznaj svoju dôstojnosť a teraz, keď máš účasť na Božej prirodzenosti, nevracaj sa hriechom k svojmu pôvodnému nízkemu stavu.” Súčasné kánonické právo hovorí to isté v CIC, kán. 209: “Veriaci kresťania sú aj pri svojom vlastnom spôsobe konania vždy povinní zachovávať spoločenstvo s Cirkvou.”

Nijaký biskup nemá právo od toho upustiť. Nemôže to urobiť ani pápež, pretože inak by Cirkev rozpustil. Napriek tomu biskupi v Nemecku dispenzovali svojich laických zamestnancov od života podľa ich pravej prirodzenosti. S týmto cieľom zmenili “Základný poriadok cirkevnej služby” z 22. novembra 2022. V článku 7 ods. 2 sa teraz v súvislosti s laickými zamestnancami a relevantnosťou ich osobného života pre zamestnanie v Cirkvi uvádza nasledovné: “Základná oblasť súkromného života, najmä vzťahy a intimita, zostáva vyňatá z právneho posudzovania.”

To znamená, že ľudia môžu žiť spolu pred manželstvom aj mimo neho, uzavrieť civilný sobáš, byť polyamorní, polygamní alebo páry rovnakého pohlavia: pre zamestnanie v Cirkvi je to irelevantné. Stále môžu vyučovať a kázať v mene Cirkvi. Všetky nemecké diecézy to prijali do svojho práva. Nemeckí biskupi tak vážne porušili svoje úradné povinnosti.

Za CIC môže. 392 uvádza:

§1. Keďže biskup musí chrániť jednotu všeobecnej Cirkvi, je povinný podporovať spoločnú disciplínu celej Cirkvi, a preto naliehať na dodržiavanie všetkých cirkevných zákonov.

§2. Má bdieť, aby sa do cirkevnej disciplíny nevkradli zneužitia, najmä pokiaľ ide o službu slova, slávenie sviatostí a sviatostných obradov, uctievanie Boha a úctu k svätým a správu majetkov.

Vo Švajčiarsku nie sú diecézy na rozdiel od Nemecka typickými zamestnávateľmi podľa občianskeho práva. Túto úlohu plnia takzvané “Kirchgemeinde” (miestne cirkevné spoločenstvo) a “Landeskirchen” (štátna cirkev), čo sú paralelné štruktúry vytvorené štátom. Zürišská “štátna cirkev,” finančne najsilnejšia vo Švajčiarsku, 4. decembra 2025 zmenila svoj “pracovný poriadok.”

V súvislosti s laickými zamestnancami sa teraz v §4a uvádza: “Pri zamestnaní v duchovnej službe zostáva základná oblasť súkromného života nedotknutá. Vzťahy, sexuálna orientácia a životný štýl, najmä intímna sféra, zostávajú vyňaté z právneho posudzovania a nepredstavujú kritériá pre zamestnanie." ”

Biskup Churu Jozef M. Bonnemain, na ktorého území leží kantón Zürich, dal predchádzajúci súhlas s touto dišpenzáciou cirkevných zamestnancov od života podľa šiesteho prikázania. Jeho alter ego, generálny vikár zodpovedný za Zürich, kanonik Luis Varandas, vyhlásil pre “Landeskirche” (štátnu cirkev), že “súhlasí so súčasnou čiastočnou revíziou pracovného poriadku.”

Cirkev, ktorá už nechce zaväzovať svojich zamestnancov žiť podľa Božích prikázaní, kapitulovala. A je to jasné: ak niečo už neplatí pre zamestnancov, neplatí to už ani pre všetkých veriacich kresťanov. V Nemecku a v kantóne Zürich je teda dodržiavanie šiesteho prikázania dobrovoľné.

V pozadí tejto kapitulácie Cirkvi v nemecky hovoriacich krajinách je cirkevný daňový systém. Podľa výkladu biskupov’ zachovanie tohto systému zrejme vyžaduje, aby sa Cirkev podriadila hlavnému spoločenskému prúdu. Aby Cirkev zostala prijateľná pre väčšinu, má zatajovať alebo dokonca popierať všetko, čo je pre pokresťančenie pohoršujúce a čo by mohlo ohroziť požívanie cirkevných výsad.

Pápež o zmene základného zákona z roku 2022 v Nemecku verejne mlčí. V prípade bývalého pápeža to nie je prekvapujúce. Nie je známe, čo má pápež Lev XIV. v úmysle urobiť. V každom prípade musí vziať na vedomie, že mlčanie znamená súhlas. A predchádzajúca nepolitickosť viedla k tomu, že sa infikovali aj iné časti univerzálnej Cirkvi, ako je to teraz zjavné vo Švajčiarsku.

Postup v Nemecku a teraz v diecéze Chur ponúka ďalšie poučenie. V oboch krajinách sú duchovní oslobodení od dišpenzu žiť podľa šiesteho prikázania (Základný poriadok, čl. 7, ods. 2, veta 4; Pracovný poriadok, § 4a, veta 2). Z hľadiska občianskeho práva je to svojvoľné a diskriminačné. Bude zaujímavé sledovať, kedy sa táto otázka stane relevantnou na štátnych súdoch. Z teologického hľadiska je rozlišovanie, ktoré urobili biskupi, objavné. Vyplýva z neho, že sviatosť manželstva so sebou prináša menej povinností ako sviatosť vysviacky. Alebo inak povedané: laici sú občania druhej kategórie. Ak nežijú tak, ako by mali, je to nepodstatné. Ide o novú formu klerikálneho triedneho vedomia. Klerikalizmus oslavujú práve biskupi, ktorí inak nad ním ohŕňajú nos.

Až do Švajčiarska sa príbeh ešte neskončil: 17. novembra 2025 biskupská konferencia&#x2019 zverejnila nezáväzný dokument s názvom “Posúdenie situácie vo švajčiarskych diecézach, pokiaľ ide o vzťah medzi biskupským mandátom a životným štýlom kňazov, diakonov a pastoračných pracovníkov.”

Snáď preto, že za pápeža Leva XIV. si už biskupi nie sú takí istí svojou vecou, alebo možno preto, že Švajčiarsko sa skladá aj z francúzsky a taliansky hovoriacich častí, kde mnohí kňazi a laici ešte stále nasledujú univerzálnu Cirkev, tento dokument nejde tak ďaleko ako nemecký Základný poriadok z roku 2022. Pri hľadaní kompromisu medzi učením Cirkvi a tým, čo si želajú biskupi nemecky hovoriaceho Švajčiarska po vzore Cirkvi v Nemecku, sa našlo riešenie v bergogliovskom individuálnom prípade.

Ako je známe, tým sa fakticky zrušilo učenie o nerozlučiteľnosti manželstva v tom zmysle, že teraz – ktokoľvek, s kýmkoľvek, na akomkoľvek teologickom základe – môže “duchovne rozlišovať”. To potom vedie, celkom pozoruhodne, k tomu, že tí, ktorí sú rozvedení a znovu zosobášení podľa civilného práva, môžu s čistým svedomím prijímať Eucharistiu. Veď pre všetko existujú argumenty. Starý dobrý jezuitský probabilizmus nám v tomto prípade dobre slúži. Odvtedy učenie Cirkvi, ktoré platí pre všetkých, existuje len na papieri, ale v skutočnosti už nie. Teraz existujú už len jednotlivé prípady.

Túto metódu teraz švajčiarski biskupi uplatňujú na voľbu životného štýlu laických pracovníkov. Nezabúda sa ani na druhý bergogliánsky princíp, podľa ktorého aj neregulárne spolužitie párov obsahuje pozitívne prvky, ktoré treba oceniť pri “rozlišovaní.”

Biskupi píšu: “Učenie pápeža Františka zdôraznilo, že ľudia v partnerských a rodinných formách, ktoré nezodpovedajú katolíckej tradícii a náuke, realizujú hodnoty, ktoré si zaslúžia rešpekt a uznanie.” (Mafia tiež žije sociálnou súdržnosťou a stará sa o blaho svojich členov, čo sú nepochybne hodnoty, ktoré si zasluhujú našu úctu a uznanie).

Vychádzajúc z týchto predpokladov, švajčiarski biskupi konštatujú, že životná situácia každého zamestnanca&#x2019 je “jedinečná.” Preto, pokiaľ ide o životné situácie, “človek môže konať spravodlivo v súlade s evanjeliom, len ak ich posudzuje komplexne. Dvaja ľudia môžu robiť to isté, a nie je to to isté.” dva plus dva sa už v tomto cirkevnom paralelnom vesmíre nerovná štyri.

Toto treba brať vážne a oceniť ako alternatívnu skutočnosť. Toto postfaktické chápanie pravdy je v súlade aj s tým, že spomínaný biskup z Churu ako podpredseda biskupskej’ konferencie podporuje ich dokument, ktorý presadzuje individuálny prístup. Zároveň však vysvetľuje, že v Zürichu sa na jednotlivé prípady nepočíta. Životný štýl laických zamestnancov je v zásade skôr irelevantný.

Kritérium pre biskupskú vešticu “rozlišovania” v jednotlivých prípadoch sa uvádza ako “osobná ochota postupne prispôsobiť vlastnú situáciu’evanjeliu.” V prípade heterosexuálneho páru žijúceho v kohabitácii by to mohlo byť kritériom aj v prípade, že sa uvažuje o manželstve. Ale ako môže byť niekto, kto je znovu zosobášený podľa občianskeho práva, každý deň o niečo menej manželom podľa občianskeho práva? A ako by sa mal pár rovnakého pohlavia stať každý deň o niečo viac heterosexuálnym?"

Myslí niekto vážne, že ľudia v postkresťanskej spoločnosti prehodnotia svoje názory, pretože Cirkev vyhlásila časť svojho učenia o viere a morálke za nepovinnú? Práve naopak: musia dospieť k záveru, že Katolícka cirkev teraz dobehla svoj deficit modernosti a spieva spolu s postkresťanmi. Autonómne vykonávanie toho, čo je akceptované vo väčšinovej spoločnosti, je politikou protestantských náboženských spoločenstiev už 200 rokov. Nemôžete ich za to obviňovať. Koniec koncov, nemajú pápeža.