- Rím je posvätné mesto, kde prebýva Boh a jeho apoštoli.
- Hrob svätého Petra a Pavla sú symbolmi viery a jednoty Cirkvi.
- Obnova bazilík ukazuje trvalú zbožnosť a úctu k tradíciám.
- Sviatok posvätenia chrámov je oslavou Božej prítomnosti medzi veriacimi.
“Quod duce te mundus surrexit in astra triumphans, hanc Constantinus victor tibi condidit aulam.” - Pretože sa svet pod tvojím vedením triumfálne vzniesol až do samého neba, Konštantín víťaz postavil tento chrám na tvoju počesť.
Tento nápis stál zlatými písmenami nad triumfálnym oblúkom v starobylej vatikánskej bazilike. (De Rossi, ‘Inscript. Christ,’ t. ii, 345) Nikdy rímsky génius nezarámoval veľkolepejší výrok do tak málo slov; nikdy sa veľkosť Šimona Bar-Jona neobjavila s takou výhodou na siedmich pahorkoch. V roku 1506 veľký oblúk, ktorý sa pozeral na dvanásť storočí sklonených pútnikov, padol od staroby a nádherný nápis zanikol. Michelangelova’vznešená kupola však ukazuje mestu a svetu miesto, kde spí galilæanský rybár, nástupca cæarov, Kristov vikár, vládca osudov Ríma.
Druhou slávou večného mesta je hrob svätého Pavla na Ostrihomskej ceste. Na rozdiel od hrobky svätého Petra, ktorá leží hlboko v krypte Vatikánu, je táto hrobka vyvýšená na úroveň podlahy masívnym murivom, na ktorom spočíva veľký sarkofág. Táto okolnosť bola zistená v roku 1841, keď sa rekonštruoval pápežský oltár. Zrejme preto, aby sa predišlo následkom zaplavenia riekou Tiber, bol sarkofág takto vyvýšený nad miesto, kde ho Lucina prvýkrát položila. (Legenda o svätom Kornéliovi, 16. sept.)
Pútnik určite nenachádza v tomto usporiadaní nič, čo by mohol vyčítať, keď pri pohľade cez malý otvor v strede oltára jeho úctivý pohľad padne na mramor hrobky a prečíta si tieto impozantné slová vyryté veľkými písmenami z Konštantínovho’obdobia: Paulo Apostolo et Martyri. Pavlovi apoštolovi a mučeníkovi. (Gueranger, St Cécile et la société romaine…, Ch 6)
Takto je kresťanský Rím chránený zo severu a z juhu týmito dvoma citadlami. Vstúpme do pocitov našich otcov, keď o tomto privilegovanom meste hovorili: “Peter, strážca dverí, stavia svoj svätý príbytok pri vchode: kto môže poprieť, že toto mesto je ako nebo? Na druhom konci stráži hradby Pavol zo svojho chrámu; Rím leží medzi nimi: tu teda prebýva Boh.” (Nápis na bráne svätého Petra, De Rossi, Inscript. ii 99)
Tento sviatok si preto zaslúži byť viac než len miestnou slávnosťou; jeho rozšírenie na univerzálnu Cirkev je predmetom vďačnosti celého sveta’. Vďaka tomuto sviatku môžeme dnes všetci spoločne v duchu vykonať púť ad limina apostolorum, (na prah apoštolov), ktorú naši predkovia vykonali s takou únavou a nebezpečenstvom, no nikdy si nemysleli, že si príliš draho kupujú jej sväté radosti a požehnania.
Nebeské hory, trblietavé výšiny nového Sionu! Tam sú brány našej pravej vlasti, dve svetlá nesmiernej duše. Tam Pavlov’hlas zaznieva ako hrom, tam Peter zadrží alebo vrhne blesk. Prvý otvára ľudské srdcia, druhý otvára nebo. Peter je základným kameňom, Pavol architektom chrámu, kde stojí oltár, pri ktorom sa prosí Boha. Obaja spolu tvoria jediný prameň, ktorý vylieva svoje uzdravujúce a osviežujúce vody. (Venant. Fortunat. Miscellanea, iii 7)
V nasledujúcich Posolstvách nám Rímska cirkev podáva svoje tradície týkajúce sa dvoch bazilík, ktorých sviatok posvätenia slávime.
Medzi svätými miestami, ktoré si kresťania od dávna uctievali, boli najviac uctievané a navštevované tie, v ktorých sa uchovávali telá svätých alebo nejaká relikvia či pamiatka mučeníkov. Medzi týmito svätými miestami bola vždy na prvom mieste tá časť vatikánskeho pahorku, ktorá sa nazývala Vyznanie svätého Petra. Kresťania zo všetkých kútov sveta sa tam schádzali ako k skale viery a základu Cirkvi a s najväčšou úctou a zbožnosťou si uctievali miesto posvätené hrobom kniežaťa apoštolov.
Tam v oktávový deň svojho krstu prišiel cisár Konštantín Veľký; a keď si zložil diadém, s mnohými slzami sa poklonil na zem. Potom vzal motyku a krompáč, rozryl zem, z ktorej odviezol dvanásť plných košov na počesť dvanástich apoštolov; a na takto vyznačenom mieste postavil baziliku kniežaťa apoštolov. Pápež svätý Silvester ju posvätil štrnásteho decembra na Kalendy, rovnako ako posvätil Lateránsky kostol piateho novembra na Idy. Postavil v ňom kamenný oltár, ktorý pomazal krizmou, a nariadil, aby odteraz boli všetky oltáre kamenné. Ten istý blahoslavený Silvester posvätil baziliku svätého apoštola Pavla na Ostrihomskej ceste, ktorú tiež veľkolepo postavil cisár Konštantín, ktorý obe baziliky obohatil mnohými majetkami a bohatými darmi a ozdobami.
Vatikánska bazilika však začala vekom chátrať; vďaka zbožnosti viacerých pontifikov bola od základov obnovená v rozsiahlejšom a veľkolepejšom rozsahu. V tento deň roku 1626 ju slávnostne posvätil Urban VIII. V roku 1823 ostrihomská bazilika vyhorela do základov; jej ruiny však boli opravené a vďaka neúnavnému úsiliu štyroch pápežov bola obnovená ešte veľkolepejšie ako predtým. Pius IX, využijúc priaznivú príležitosť, keď jeho definícia dogmy o Nepoškvrnenom počatí blahoslavenej Panny Márie pritiahla do Ríma obrovské množstvo kardinálov a biskupov aj zo vzdialených končín katolíckeho sveta, desiateho decembra 1854 slávnostne posvätil túto baziliku, asistovaný a obklopený týmto vznešeným zhromaždením prelátov; a nariadil, aby sa v tento deň slávila výročná spomienka.
Na počesť svätých apoštolov si s radosťou požičiavame z knižníc našich anglikánskych bratov nasledujúcu Sekvenciu, ktorú pred štyrmi storočiami spievala ctihodná cirkev v Yorku.
Na túto slávnostnú pamiatku kniežaťa apoštolov nech zaznie harmónia našej láskyplnej chvály v radostných piesňach.
S ním si uctime aj apoštola pohanov, hodného rovnakej chvály, aby tí, ktorých láska spojila v živote a sama smrť nerozdelila, spoločne prijali našu úctu.
Jich chvála spočíva v tom, že bola zničená modloslužba Rímskej ríše a v tom istom Ríme bola založená a vybudovaná Cirkev, ktorá vládne svetu.
Cirkev je založená na Petrovej’viere a posilnená Pavlovým’učením; jeden drží kľúč autority, druhý kľúč poznania, obaja pre to isté dielo.
S Petrom ako pastierom a sprievodcom sa veriaci ľud teší uprostred vlnobitia tohto sveta; zatiaľ čo z Pavlovej’náuky silnie a prijíma životodarný liek.
Pavol ich poučuje svojím slovom, Peter otvára veriacim nebo slovom života, a čo jeden hlása, druhý dokazuje mnohými zázrakmi.
Jeden volá Židov k spáse, druhý pohanov, ktorí nepoznajú cestu života; spolu usmerňujú povolaných, spolu sa usilujú, aby nepriateľ nezvíťazil nad nimi.
Stojí proti najvyššej moci ríše a znášajú trest, jeden kríža, druhý meča.
Tak trpia smrť v tom istom meste, v ten istý deň, a spoločne prechádzajú k odmene spravodlivých; svojou modlitbou nech nás zbavia všetkého zlého a urobia nás spoločníkmi blahoslavených. Amen.
Dnes si pripomeňme a doplňme poučenia, ktoré sme dostali na všeobecný sviatok posvätenia kostolov; a na záver si prečítajme nasledujúcu Sekvenciu, hodnú pera Adama svätého Viktora, ktorému bola dlho pripisovaná. Vo všetkých obrazoch, kedysi tak dobre známych, predstavuje veľké tajomstvo Kristovho’spojenia s ľudským rodom, ktoré sa prejavuje v zasvätení kresťanských chrámov.
Ako krásne sú stánky a nádvoria Pána zástupov!
Tak pevne je postavený chrám od neporovnateľného architekta, že ho vietor, povodeň a dážď namiesto toho, aby ho otriasali, posilňujú.
Pekné sú jeho základy, výstižne predobrazené tajomstvami času tieňov! Kým Adam spí, z jeho boku vychádza Eva, prvý typ večného spojenia.
Archa, postavená z dreva, uchováva Noeho, bezpečne preplávajúceho potopou, ktorá zničí svet. Sára, v pokročilom veku, sa radostne smeje, keď sa vidí matkou dojčiacou dieťa, ktorého meno znamená našu radosť.
Sluha vyslaný ako veľvyslanec pije z Rebekinho džbánu a ona napája jeho ťavy; potom sa ozdobí náušnicami a náramkami, aby vyzerala, ako sa na pannu patrí.
Synagógu, ktorá blúdi a príliš dôveruje litere, vytláča Jakub. Mnohé veci ležia ukryté pred jasnozrivou Lijou, ktoré sú pre jasnozrivú Ráchel posilou a dávajú jej rovnaké práva.
Thamar, dlhoročná vdova, sa na ceste zahalí a Judovi dá dvojčatá. Mojžiša v prútenom košíku nájde panna, keď sa kúpe.
Obetujú samca baránka, Izraeliti sa ním nakŕmia a sú poznačení jeho krvou. Prejdú cez Červené more, ktorého prudké vlny pohltia Egypťanov.
Tu je urna plná manny; tu v Arche zmluvy je desať prikázaní Zákona. Tu sú ozdoby chrámu; tu Áronove odevy a v prvom rade pápežský efód.
Betsabea, vdova po Uriášovi, je vyzdvihnutá ako nevesta, aby sa dokonca podieľala na kráľovskom tróne, a stojí pred kráľom v zlatom rúchu a v celej rozmanitosti, ako dcéry kniežat.
Prichádza kráľovná juhu, ktorú Šalamún poučuje svojou božskou múdrosťou; hoci je čierna, je krásna, dýcha vôňou myrhy, kadidla a všetkých parfumov.
Tieto budúce veci, takto v obrazoch predznamenané, nám zjavil deň milosti; odpočívajme v pokoji s Milovaným a spievajme mu, lebo je deň svadobný.
Sviatok sa začal zvonením trúb a končí sa žalmom.
Milióny hlasov oslavujú Snúbenca jednou a tou istou melódiou, ktorá sa opakuje bez konca: Aleluja! Amen.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews je vďačný Stránke Ecu-Men za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.