Svätý Gregor Thaumaturgus dal Cirkvi vznešený katechizmus o Svätej Trojici

Mojžiš, poučený o všetkej egyptskej múdrosti, mocný v slovách i v skutkoch, (Sk 7,22) odišiel na púšť: Gregor, ozdobený najlepšími darmi rodu a prírody, brilantný v rétorike, bohatý v každej vede, sa v rozkvete svojej mladosti skryl pred ľuďmi a ponáhľal sa v samote obetovať Bohu zápalnú obetu, ktorá sa Pánovi najviac páčila. Každý z nich bol nádejou svojho rodu, no každý sa odvrátil, aby sa stratil v kontemplácii nebeských tajomstiev. Medzitým na Izraeli ťažko ležalo faraónovo jarmo; medzitým hynuli duše, ktoré by jedno z Gregorových horiacich slov mohlo vytrhnúť z ríše modloslužby: nebol teda takýto útek dezerciou?

Môže sa človek vyhlasovať za spasiteľa, keď si Ježiš tento titul neprivlastnil? A keď sa všade naokolo rozmohlo zlo, urobil Nazaretský tesár zle, keď tridsať rokov pred svojím krátkym pôsobením zostal v tieni? Ó, vy učitelia našich vzrušených, horúčkovitých čias, ktorí snívate o novej hierarchii medzi cnosťami a chápete božskú lásku oveľa inak ako naši otcovia: nie sú z rodu izraelských spasiteľov tí, ktorých predstavy o spoločenskom dobre sa líšia od predstáv Vykupiteľa sveta.

Gregor, podobne ako Mojžiš, patril k tomuto požehnanému rodu. Jeho priatelia i nepriatelia sa zhodli v tom, že sa hebrejskému zákonodarcovi podobal dokonalosťou svojich cností a nádherou zázrakov, ktoré vykonal svojím slovom. (Bazil, De Spiritu Sancto 29) Oboch poháňala túžba poznať Boha a zjavovať ho ľuďom, ktorých boli povolaní viesť: plnosť učenia je pre vodcov ľudu najpotrebnejším darom a jeho nedostatok najväčšou biedou. “Ja som, ktorý som” bola odpoveď na Mojžišovu&#x2019 otázku; a táto vznešená formula, zverená mu zprostred horiaceho kríka, potvrdzovala pravosť poslania, ktoré ho povolalo z púšte.

Keď Gregorovi Boh prikázal, aby vyšiel do sveta, pred jeho oslepenými očami sa v tmavej noci, keď sa modlil o svetlo, zjavila Panna Mária, ktorej obrazom bol horiaci ker. A svätý Ján, nasledujúc Božiu Matku, vypustil zo svojich úst túto ďalšiu formulu, ktorá dopĺňala tú prvú pre učeníkov Zákona lásky:

Jediný Boh, Otec živého Slova, tej podstatnej a mocnej Múdrosti, ktorá je večným vyjadrením samého seba; dokonalý princíp jediného a dokonalého Syna, ktorý sa ním narodil. Jediný Pán, jednorodený z Jediného; Boh z Boha, účinné Slovo, Múdrosť objímajúca a obsahujúca svet, tvorivá sila všetkého stvorenia, pravý Syn pravého Otca. Jeden jediný Duch Svätý, držiaci od Boha jeho božskú existenciu, zjavený ľuďom prostredníctvom Syna, ktorého je dokonalou podobou, životom a oživením, svätý a odovzdávajúci svätosť. Dokonalá Trojica, nemenná, nerozlučiteľná v sláve, vo večnosti, v panovaní. (Gregorius z Nyssy o živote Gregora Thaumaturga)

Toto bolo posolstvo, ktoré mal náš svätec odovzdať svojej krajine, viera, ktorá mala niesť jeho meno v Cirkvi. Svojou vierou v Najsvätejšiu Trojicu mal odstrániť hory a určiť hranice vlnám, vyhnať satana a vykoreniť neveru z Pontu. Keď bol ku roku 240 vtedajší biskup Gregor na ceste do Neocæsarea, videl na všetkých stranách chrámy modiel a zastavil sa na noc v jednej slávnej svätyni. Ráno sa všetci bohovia dali na útek a odmietli sa vrátiť; svätec však dal kňazovi veštiarne lístok v tomto znení: Gregor Satanovi: vráť sa.

Démonov čakala ešte trpkejšia porážka; prinútení zostať na svojom unáhlenom ústupe, boli nútení byť svedkami zániku svojej ríše nad dušami, ktoré zneužili. Kňaz sa ako prvý oddal biskupovi a stal sa jeho diakonom; a čoskoro na troskách všade rozvrátených chrámov povstala Cirkev Krista, jediného Boha.

Šťastná bola táto Cirkev, tak pevne založená, že heréza bola proti nej bezmocná aj v nasledujúcom storočí, keď sa toľko iných sklonilo pred búrkou arianizmu. Na základe svedectva svätého Bazila boli nástupcovia svätého Gregora, sami významní muži, pre Cirkev v Neocæsare ako ozdoba z drahých kameňov, koruna z hviezd. Všetci títo slávni pontifikovia, hovorí, si pokladali za česť zachovávať pamiatku svojho veľkého predchodcu; nikdy by nedopustili, aby pri vykonávaní posvätných obradov prevládol nad tradíciami, ktoré zanechal, iný čin, slovo alebo pohyb ako jeho. (Basil, De Spiritu Sancto 29)

Keď Klement XII, ako sme videli, ustanovil v celej Cirkvi sviatok svätej Gertrúdy Veľkej, najprv nariadil, aby sa slávil v tento deň, v ktorý ho dodnes slávi rád svätého Benedikta. Keďže však 17. november bol po dlhé stáročia pripisovaný svätému Gregorovi Thaumaturgovi, zdalo sa mu nevhodné, povedal Benedikt XIV, aby ten, kto hýbe horami, bol sám pohnutý zo svojho miesta svätou pannou. Preto v roku 1739, rok po jej ustanovení, bol sviatok svätej Gertrúdy stanovený na pätnásty deň tohto mesiaca (v roku 1931 bol po kanonizácii Alberta Veľkého presunutý o deň späť). (Benedikt XIV., Kanonizácia de SS. 1. kniha, kap. 12, 40-41)

Prečítajme si krátku správu o veľkom Thaumaturgovi uvedenú vo svätej liturgii.

Gregor, biskup z Neokæsarea v Ponte, sa preslávil svojou svätosťou a učenosťou, ale ešte viac svojimi zázrakmi, ktoré boli také prekvapujúce a početné, že ho nazvali Thaumaturgus; podľa svätého Bazila ho považovali za porovnateľného s Mojžišom, prorokmi a apoštolmi. Svojou modlitbou odstránil horu, ktorá bola prekážkou pri stavbe kostola. Vysušil aj jazero, ktoré bolo príčinou nezhôd medzi bratmi. Rieku Lyku, ktorá zaplavovala a ničila polia, zadržal tým, že do brehu upevnil svoju palicu, ktorá okamžite vyrástla na zelený strom a slúžila ako hranica, ktorú rieka odteraz nikdy neprekročila.

Často vyháňal diablov z modiel a z ľudských tiel&#x2019 a konal mnoho ďalších zázrakov, ktorými privádzal zástupy ľudí ku Kristovej viere. Duchom proroctva predpovedal aj budúce udalosti. Keď zomieral, spýtal sa, koľko neveriacich zostalo v meste Neocsarea, a keď mu oznámili, že len sedemnásť, poďakoval sa Bohu a povedal: “Keď som sa stal biskupom, bolo tam len sedemnásť veriacich.” Napísal niekoľko diel, ktorými, ako aj svojimi zázrakmi, ozdobil Božiu cirkev.

O svätý pápež, tvoja viera, odstraňujúca hory a rozkazujúca vlnám, bola ospravedlnením prísľubu nášho Pána&#x2019. Nauč nás zasa preukazovať česť evanjeliu tým, že nikdy nebudeme pochybovať o slove nášho Pána’a o pomoci, ktorú nám sľubuje proti satanovi, na ktorého nám dnes Cirkev poukazuje ako na pyšnú horu, ktorá má byť vrhnutá do mora; (Homília na Matut. ex BEDA in Marc), a tiež proti pretekajúcemu prúdu našich vášní a nástrahám sveta, o ktorých márnosti nás učia tvoje spisy. (Greg. Thaum. Metaphrasis in Ecclesiasten Salomonis)

Po víťazstve nezabúdajme, že pomoc nám prišla z neba; chráň nás pred nevďakom, ktorý si tak nenávidel. Stále máme v rukách dojímavú chválospev, ktorý ti nadiktovala tvoja vďačnosť voči slávnemu učiteľovi, ktorého učeniu si pod Božou záštitou vďačil za slávnu silu a lesk svojej viery. Tu je vzácne a praktické poučenie pre všetkých: Keď si chválil Božiu prozreteľnosť v človeku, ktorý bol jej predurčeným nástrojom v tvojom ohľade, nezabudol si na úctu, ktorú si mal vzdať Božiemu anjelovi, ktorý ťa ochránil pred pádom do priepasti počas temnoty nevery, v ktorej si strávil svoje prvé roky; tomu nebeskému Strážcovi, ktorý stále bdie vo svojej činorodej, osvietenej a vytrvalej oddanosti, odstraňuje naše nedostatky, živí nás a poučuje, vedie nás za ruku a tajne pripravuje pre naše duše tie požehnané okolnosti a príležitosti, ktoré premieňajú náš život a zabezpečujú večné šťastie. (In Origenem oratio panegyrica)

Ako môžeme my, hriešne stvorenia, dostatočne ďakovať Autorovi všetkého dobra, nekonečnej bytosti, ktorá dáva človeku svätých anjelov i viditeľných sprostredkovateľov božskej milosti na zemi? Ale naberme odvahu, veď máme za hlavu jeho vlastného Syna, jeho Slovo, ktoré spasilo naše duše a ktoré vládne vesmíru. On jediný, a to bez námahy, môže vzdávať svojmu Otcovi ustavičnú, večnú vďaku za seba i za nás všetkých, bez rizika, že by nepoznal alebo zabudol na najmenší predmet vďaky, bez obáv z akejkoľvek nedokonalosti v spôsobe alebo veľkosti svojej chvály.

Jemu, božskému Slovu, teda zverujeme, ako si to urobil ty, Gregor, starostlivosť o dokonalé vyjadrenie našej vďačnosti za nevýslovnú dobrotu nášho nebeského Otca; pretože Slovo je pre nás, rovnako ako pre teba, jediným kanálom zbožnosti, vďačnosti a lásky. (Ibid.) Kiež by nám v týchto dňoch dal pastierov, ktorí budú napodobňovať tvoje diela; a kiež by znovu vzkriesil starobylé východné cirkvi, ktoré kedysi od teba dostali také svetlo!

Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews je vďačný Stránke Ecu-Men za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.