Biskup Mutsaerts: Chesterton ukázal, prečo je potrat tyraniou silných voči slabým

Jsem otvoreným obdivovateľom G. K. Chestertona. Chesterton (1874 - 1936) bol anglický spisovateľ a mysliteľ známy svojou neľútostnou obhajobou tradičnej morálky a kresťanských hodnôt. Hoci v Chestertonovej’dobe neboli potraty ani legálne, ani rozšírené ako dnes, vo svojich esejach a knihách sa jasne venoval súvisiacim témam: hodnote každého ľudského života, posvätnosti rodiny a nebezpečenstvám moderných tendencií, ako sú individualizmus a materializmus.

V tejto eseji skúmam, ako by Chesterton reagoval na moderné zákony o potratoch, ktoré neposkytujú nenarodenému dieťaťu žiadnu právnu ochranu. To je v príkrom rozpore s rímskym právnym princípom curator ventris, v ktorom bol ustanovený opatrovník, ktorý chránil záujmy nenarodeného dieťaťa.

Čítajte: Kardinál Sarah: Fiducia Supplicans ‘ohrozuje jednotu Cirkvi,’ treba ‘zabudnúť’

Chesterton vždy vychádzal z presvedčenia, že každý ľudský život má vnútornú hodnotu a dôstojnosť ako Božie stvorenie. Vo svojej dobe ostro vystupoval proti teóriám eugeniky a akejkoľvek filozofii, ktorá považovala niektoré skupiny ľudí za menej ľudské. Pozoroval, že takéto myšlienky môžu dosiahnuť svoje “výhody” len tak, že popierajú ľudskosť celej kategórii ľudí.

Ak eugenici dehumanizovali “menejcenných”, potraty robia niečo podobné s ešte zraniteľnejšou skupinou: “najslabšími a najbezbrannejšími ľuďmi: nenarodenými.”Chesterton by zdôraznil, že nenarodené dieťa je plnohodnotná ľudská bytosť, a o potrate hovoril jednoznačne ako o “zabíjaní nenarodených ľudí.”Takýto silný jazyk svedčí o tom, že potraty považoval za priamy útok na ľudskú dôstojnosť a ľudský život ako taký.

Pretože Chesterton bol hlboko veriaci, považoval život –dokonca aj v maternici –za posvätný a z Božej vôle. Poukazoval na to, že žiadna osoba ani inštitúcia nemá právo úmyselne zničiť nevinný ľudský život. V nadväznosti na tradíciu Chesterton veril, že právo na život pochádza priamo od Boha pre každú ľudskú bytosť, vrátane dieťaťa v maternici, a že žiadny svetský dôvod (či už medicínsky, sociálny alebo ekonomický) nemôže ospravedlniť jeho zničenie.

Z tohto princípu vyplýva jeho morálne rozhorčenie proti potratom. Zosmiešnil korešpondenta, ktorý obhajoval potraty s cieľom znížiť chudobu, a povedal, že tento človek “dúfa” v “masové vraždenie nenarodených ľudí”, zatiaľ čo “si zúfa” pri myšlienke jednoduchého zvýšenia miezd. S uštipačnou iróniou Chesterton o takýchto reformátoroch napísal: “dúfa v degradáciu žien, dúfa v zničenie ľudí.” To ukazuje, že Chesterton nepovažoval potraty len za osobnú krivdu, ale za spoločenskú chorobu – hrôzu, ktorá je prípustná len vtedy, keď spoločnosť zabúda na základnú pravdu, že každý ľudský život, nech je akokoľvek malý alebo krehký, je nekonečne cenný.

Dieťa bolo pre Chestertona nielen jedincom s dôstojnosťou, ale aj zdrojom zmyslu pre rodičov a spoločnosť. Mal hlbokú úctu a blízkosť k zázračnej vitalite každého dieťaťa. Vo svojej eseji A Defence of Baby Worship opisuje, ako každé dieťa v istom zmysle znovu vytvára svet: “S každým novým dieťaťom je celý vesmír znovu podrobený skúške.” Dieťa prináša sviežosť a zázrak, ktorému sa nevyrovnajú ani najväčší filozofi – “akoby sa s každým z nich všetky veci znovu stali novými,” napísal, “a vesmír je znovu podrobený skúške.”Táto lyrická vízia podčiarkuje Chestertonovo”presvedčenie, že nové dieťa je jedinečný a neopakovateľný zázrak, nové potvrdenie života, ktoré neustále otriasa svetom dospelých.

Chesterton dokonca označil narodenie za “najvyššie dobrodružstvo.” V knihe Heretici napísal: “Najvyšším dobrodružstvom je narodiť sa.” Vstup do rodiny prostredníctvom narodenia prirovnal k vstupu do rozprávky: “Keď vstupujeme do rodiny, aktom narodenia naozaj vstupujeme do rozprávky.” To ukazuje, ako hlboko považoval príchod dieťaťa za niečo takmer posvätné, plné tajomstva a možností.

Rodinu považoval za základný kameň spoločnosti a “miniatúrnu spoločnosť”, ktorá vytvára a miluje svojich nových občanov. Dieťa pre Chestertona dávalo zmysel rodičovstvu a spájalo generácie: “Dieťa je vysvetlením otca a matky a skutočnosť, že je to ľudské dieťa, je vysvetlením dávnych ľudských väzieb.” To, že sa dnes s nenarodeným dieťaťom právne zaobchádza, akoby nebolo dieťaťom alebo nebolo osobou, je v rozpore so všetkým, čo Chesterton zastával.

Chesterton bránil deti aj vo svojej kritike spoločenského zla. V diele Eugenika a iné zlá sa vysmieval myšlienke, že niektoré deti môžu byť “nechcené.” Považoval by za absolútne neprijateľné obetovať samotné dieťa v mene prosperity alebo “kvality života.” Moderné politiky, ktoré sa rozhodli odstrániť nenarodené deti namiesto toho, aby riešili sociálne problémy, by považoval za zvrátenosť spravodlivosti a rozumu.

Chesterton bol kritický k mnohým aspektom modernosti, najmä ak sa dostali do rozporu s večnými pravdami. Raz opísal modernistickú mentalitu ako mentalitu človeka, ktorý má napríklad toľko ľútosti voči zvieratám, že je ochotný obetovať ľudské životy – znepokojujúca inverzia hodnôt. Už v roku 1914 Chesterton predpovedal: “Všade, kde sa uctievajú zvieratá, budú sa obetovať ľudia.” Tým mal na mysli, že sentimentálna moderná tendencia uctievať abstraktné ideály – napríklad odvolávanie sa na “práva žien” a ignorovanie práv dieťaťa – sa často zhoduje s ľahostajnosťou alebo krutosťou voči zraniteľným ľuďom.

V súčasnej kultúre vidíme ozveny tohto javu: ľudia sa môžu viac pohoršovať nad krutosťou voči zvieratám alebo nad otázkami životného prostredia než nad masovými potratmi nenarodených detí. Chesterton by takéto priority nazval šialenými – znakom toho, že modernita stratila svoj morálny kompas.

Čítajte: USCCB mlčí o Charliem Kirkovi v kontraste s výdatnou reakciou po smrti Georgea Floyda’

Ďalším charakteristickým znakom modernej doby, ktorý Chesterton ostro kritizoval, je extrémny individualizmus a materializmus. Videl, že v mene “slobody,” sa ľudia často uväzňujú v povrchných pôžitkoch. Nikde to nie je zreteľnejšie ako v jeho eseji Babies and Distributism, kde sa vysmieval párom, ktoré sa vyhýbali deťom, aby mali viac času a peňazí na zábavu a luxus. Napísal, že jeho pohŕdanie dosiahlo bod varu “keď počujem bežný návrh, že ľudia nebudú mať deti, aby mohli slobodne chodiť do divadla alebo aby ich nikto nerušil v kariére.”

Zmyselne dal “slobodne” do úvodzoviek, pretože to nepovažoval za skutočnú slobodu. “To, čo ma núti prechádzať po takýchto ľuďoch ako po rohožkách pred dverami, je, že používajú slovo ‘slobodný.’ Pri každom takomto akte sa pripútavajú k najotrockejšiemu mechanickému systému, aký kedy ľudstvo znieslo.” Namiesto toho, aby prijali tvorivú, životodarnú slobodu rodičovstva, podriaďujú sa tomu, čo Chesterton nazval nátlakom spotreby a technológie – kariéry a módy, ktoré im vnucujú anonymné sily. Toto je falošná sloboda: výmena najhlbšieho povolania ľudstva (odovzdávať život) za pominuteľné pôžitky.

Chesterton túto falošnú slobodu postavil do protikladu k pravej slobode, ktorú prináša dieťa. “Dieťa je samotným znakom a sviatosťou osobnej slobody,” vyhlásil. Znie to paradoxne, pretože dieťa prináša rodičom zodpovednosť a obmedzenie. Chesterton to však videl inak: dieťa je nová vôľa, “čerstvá slobodná vôľa pridaná k vôli sveta,” ktorú rodičia slobodne plodia a slobodne chránia. Je to ich vlastný tvorivý príspevok k stvoreniu – jedinečný čin, ktorý nevytvoril žiadny spoločenský “mastermind” alebo technokrat, ale oni sami a Boh. A tento nový život je “oveľa krajší, úžasnejší a ohromujúcejší” ako akýkoľvek vynález alebo zábavný stroj, ktorý dokáže moderná civilizácia vyrobiť.

To, že sa moderní ľudia odvažujú tento zázračný dar odmietnuť, Chesterton považoval za príznak morálnej slepoty.“Keď ľudia už necítia, aké je to výnimočné, stratili všetku úctu k prvotným veciam; stratili zmysel pre mieru,” varoval. Chesterton nezvyčajne tvrdými slovami povedal, že takíto ľudia “dávajú prednosť samotnej drine života pred prameňmi života.” Inými slovami, uprednostňujú prázdne, opakujúce sa, márne radosti unavenej konzumnej spoločnosti pred sviežou vitalitou, ktorú prináša nové dieťa. To nie je pokrok, ale dekadencia.

Chesterton už vo svojej dobe videl, že takzvaná “pokroková” myšlienka kontroly pôrodnosti je šikmá plocha: “Kontrola pôrodnosti pochoduje moderným štátom a vedie pochod pokroku od potratu k infanticíde,” napísal posmešne. Predvídal, že keď sa prekročí jedna hranica (zabránenie pôrodu), čoskoro bude nasledovať ďalšia (zničenie existujúceho života), – predpoveď, ktorá v dnešných diskusiách o potratoch a dokonca infanticíde znie až desivo prorocky.

Chesterton by dnešnú potratovú kultúru považoval za skazu skutočného pokroku: nie za triumf voľby, ale za kapituláciu pred sebectvom a zúfalstvom, ktorá sa maskuje ako “sloboda”; Skutočná sloboda vždy slúži životu. Je príznačné, že v Irských dojmoch zhrnul podstatu slobody: “jediným cieľom slobody je život.” Sloboda nemá zmysel, ak sa používa na ničenie života; jej cieľom je práve umožniť život a chrániť ho.

Čítajte: Pápež Lev XIV. musí opraviť mnohé chyby Laudato Si’: Tu’je prečo

Chesterton veril, že ľudské zákony odvodzujú svoju spravodlivosť z vyššieho morálneho vedomia, z morálnych zákonov dobra a zla, ktoré nepodliehajú zmenám. Keď spoločnosť popiera takéto základné pravdy, riskuje, že sa nebude vyvíjať, ale degenerovať. Raz poznamenal, že civilizácie sa zrútia hneď, ako zabudnú na tie najzrejmejšie veci. Jednou z týchto zrejmých právd je, že zabíjanie nevinných ľudí je zlé.

V prípade potratov sa zdá, že modernosť zabudla práve na túto samozrejmú pravdu: totiž že dieťa v maternici si zaslúži rovnakú ochranu ako dieťa v kolíske. Chesterton by zdôraznil, že rímske právo – nech už bola táto civilizácia akokoľvek pohanská – aspoň uznávalo princíp curator ventris, “strážcu maternice,” ustanoveného na ochranu práv nenarodeného dieťaťa. V skorších dobách existovali právne úpravy, ktoré preukazovali “verejný záujem o život dieťaťa v maternici,” a pozitívne právo “vyhradilo práva” pre toto dieťa, napríklad dedičské práva a telesnú integritu. Ako ironicky by Chesterton poznamenal, že moderný svet – chváliaci sa svojou ľudskosťou a pokrokom – priznáva nenarodeným deťom menšie právne uznanie než staroveká pohanská civilizácia.

Podľa Chestertona’zákon, ktorý nechráni najbezbrannejšieho člena spoločnosti, nie je spravodlivým zákonom. Veril, že autorita štátu je obmedzená vyšším morálnym zákonom. Preto keď mocní začnú rozhodovať o tom, kto smie žiť a kto nie, nie je to pokrok, ale tyrania: “Eugenika a potraty sa rovnajú tyranii elity, ktorá rozhoduje, kto bude žiť a kto zomrie.Táto elita, dodal, sa často skrýva za vedecké alebo ekonomické argumenty, ale v podstate ide o hrubú moc.

V potratoch Chesterton videl koalíciu silných proti slabým: dospelý jedinec (možno podporovaný lekárskymi “odborníkmi” alebo legislatívou) proti bezmocnému dieťaťu. To je v rozpore s Chestertonovým&nbsppresvedčením, že civilizácia sa meria práve tým, ako chráni najslabších. Čím slabší a bezmocnejší je právny subjekt, tým väčšia je povinnosť každého’ho chrániť.

Pre Chestertona je rodina prvým a najdôležitejším právnym spoločenstvom a nenarodené dieťa je už súčasťou tejto rodiny. Právo by mu malo slúžiť, a nie vystupovať ako pán, ktorý rozhoduje o tom, či tento nový člen rodiny môže žiť. Už vo svojej dobe videl trendy, v ktorých sa štát alebo takzvaná “veda” povýšila na modlu na úkor ľudskosti. “V modernom svete je to naopak: nie náboženstvo prenasleduje vedu, ale veda tyranizuje prostredníctvom vlády,” napísal Chesterton v roku 1922. Mal na mysli vtedy vznikajúce eugenické zákony, ale rovnaká logika platí aj pre zákony o potratoch. Chladné, materialistické uvažovanie – či už v mene vedy, zdravia, alebo práv žien –, ktoré vyhlasuje nenarodené dieťa za osobu, ktorá nemá práva, by považoval za strašnú byrokratickú hrôzu. Je to triumf toho, čo posmešne nazval “terorizmom profesorov tretej kategórie”: technokratický nezmysel, ktorý podkopáva základné morálne intuície.

Na najhlbšej úrovni by Chesterton tvrdil, že žiadna ľudská autorita nemôže dať právo úmyselne zabiť nevinného človeka. Legislatíva, ktorá umožňuje potraty, narúša základný vzťah medzi slobodou a životom. Ako sme už uviedli, vyjadril to takto: “jediným predmetom slobody je život.” Sloboda, ktorá nechráni, ale opúšťa nenarodené dieťa – najnevinnejší život, aký si možno predstaviť – je v Chestertonových’očiach sloboda, ktorá stratila svoj zmysel a svoju morálku. Dnešnú situáciu by vnímal’ako regresiu prezlečenú za právo.

Keď sa autentické právo kedysi snažilo odrážať vox Dei (myšlienku, že každý človek je daný Bohom), moderné právo o potratoch vysiela posolstvo, že na niektorých životoch nezáleží. To je nielen nespravodlivé, ale aj nerozumné. Je to konečná strata zdravého rozumu, ktorá charakterizovala mnohé z toho, čo Chesterton nazýval “herézami” svojich modernistických súčasníkov.

Vzhľadom na vyššie uvedené je jasné, že Chesterton by reagoval s ostrým nesúhlasom a morálnym rozhorčením na potratové zákony, ktoré neposkytujú nenarodeným deťom žiadnu ochranu. Na základe svojej hlbokej úcty k ľudskej dôstojnosti, lásky k dieťaťu a rodine a odporu k modernému egoizmu by takéto zákony označil za znaky civilizačného úpadku.

Každá veľká civilizácia upadá tým, že zabúda na zjavné pravdy, a pravda, že nenarodené dieťa je ľudská bytosť s právami, je práve takouto zjavnou pravdou. Tvrdí, že jej vymazanie je nebezpečnou mystifikáciou. Chesterton by vyzval moderný svet, aby obnovil svoj morálny kompas. Namiesto toho, aby si spoločnosť gratulovala k údajnému pokroku, mala by sa pozrieť do zrkadla: čo je to za pokrok, keď ani tí najbezbrannejší už nie sú v bezpečí toho najprirodzenejšieho útočiska – maternice’

Čítajte: Páter Mike Schmitz o atentáte na Charlieho Kirka: ‘Správnou ľudskou reakciou na zlo je hnev’

Z Chestertonových’spisov vystupuje portrét človeka, ktorý sa zastával najmenších, najchudobnejších a najzraniteľnejších ľudí. Nenarodené dieťa nevnímal ako bezprávny zhluk buniek, ale ako “čerstvú slobodnú vôľu,” nové dobrodružstvo pre ľudstvo a prísľub, že svet môže pokračovať. Stratu právneho uznania tohto mladého života považoval za hlbokú hanbu. Pravdepodobne by odpovedal svojou charakteristickou zmesou logiky a sarkazmu: ak spoločnosť verí, že pohodlie a možnosť voľby sú také absolútne, že sa deti môžu zabíjať, tak prečo nebyť dôsledný? “Nech sa rodia všetky deti. Potom utopme tie, ktoré sa nám nepáčia,” napísal trpko, aby odhalil absurditu takéhoto uvažovania. Samozrejme, tento návrh je strašný – a práve o to Chestertonovi ’ide: iba mystická a morálna námietka nám bráni utopiť narodené deti a tá istá námietka platí aj pre zabíjanie nenarodených.

Nakoniec by nám Chesterton pripomenul povinnosť brániť rodinu a život pred takýmito útokmi. “Existuje útok na rodinu; a jediná vec, ktorú urobíte s útokom, je bojovať proti nemu.” Stratu právnej ochrany nenarodeného života by považoval za súčasť tohto útoku na rodinu a na ľudskú dôstojnosť. Jeho úsudok by nenechal nikoho na pochybách: moderné zákony o potratoch sú zlé, nespravodlivé a odporujú zdravému rozumu aj prirodzenému právu. Jedine návrat k tomu, čo nazýval “zrejmými vecami” – samozrejmou pravdou, že každý ľudský život od počatia je darom nevyčísliteľnej hodnoty – môže naša spoločnosť získať späť zdravý rozum aj spravodlivosť.

V Chestertonových’očiach totiž nenarodené dieťa nie je ničím menším ako Božím’názorom, že svet má pokračovať. Je na našom zmysle pre spravodlivosť a na našich zákonoch, aby sme tento názor potvrdili a bránili.

+Rob Mutsaerts

Pomocný biskup diódy ‘s-Hertogenbosch (Holandsko)