Izrael druhého chrámu stratil svoj mandát. Teraz ho má Cirkev

Poznámka redaktora: Nasledujúca esej je prvou časťou trojdielneho seriálu, ktorý vysvetľuje, prečo štát Izrael, založený v roku 1948, nikdy nemal božský mandát ani autentický teologický nárok na okupované palestínske územia. Autor odmieta redefinície antisemitizmu, ktoré zahŕňajú antisionizmus.

Úvod k seriálu nájdete TU.

“Keď hovorí o novej zmluve, považuje prvú zmluvu za zastaranú. A to, čo zastaráva a starne, je pripravené zaniknúť.” [Žid 8,13]

“… [starozmluvný obradový zákon] sa týkal len jedla a pitia a omývania, predpisov pre telo, ktoré boli uložené až do času nápravy [Mesiášom].” [Židom 9,10]

“… a ukázal mi sväté mesto Jeruzalem zostupujúce z neba od Boha … a múr mesta mal dvanásť základov a na nich dvanásť mien dvanástich Baránkových apoštolov.” [Zjavenie 21, 10-14]

Založením štátu Izrael v roku 1948 židovskí osadníci postupne vytlačili palestínskych kresťanov a moslimov z ich stáročnej pôdy po predkoch [niekedy legálne, často krát nelegálne]. Deje sa tak v mene geografického rozvoja a rozširovania židovského štátu, ktorého identitou je práve vlasť pre Židov ako hlavných občanov. Robí sa to “politicky” a/alebo “teologicky”, ako už bolo vysvetlené v úvode tejto eseje.

Tieto koloniálne aktivity, pôvodne vedené európskymi Židmi, odrážajú etnonacionalistické politické hnutie známe ako sionizmus a v mnohých prípadoch je podporované herézou rozšírenou medzi kresťanmi.

Čítajte: Pravda o Izraeli je vonku. Už ju nemožno ignorovať

“teologická” alebo “náboženská” odroda sionizmu [na rozdiel od “politickej” odrody] priamo odporuje Božiemu’plánu v Kristovi, ktorý je telos [cieľom] zákona (porov. Rim 10,4). Kristus bol telos ktorým bola “zasľúbená zem” Židom prikázaná v Starej zmluve. S Kristovým príchodom zažil význam zeme “reformáciu” (porov. Hebr 9, 10) Bohom, ktorý chce, aby všetky národy poznali Krista a mali skrze neho život.

Tak ako mnohé etnonacionalistické politické hnutia, aj moderný sionizmus vo svojej “teologickej” a “náboženskej” forme – v kontraste s pôvodnou “politickou” alebo svetskou formou z roku 1917 [viď Úvod] – prejavuje len malú starostlivosť o zákonné práva obyvateľov [Palestínčanov] krajiny, ktorú chce kolonizovať a ovládnuť. Dnešná’ľahostajnosť sčasti pramení z moderného nepochopenia a moderného nesprávneho uplatňovania božských prisľúbení, ktoré stáli pri starobylých etnických koreňoch židovskej identity pred tisíckami rokov.

Dávne prisľúbenia zeme boli neoddeliteľné od ich kmeňového založenia v rámci náboženského povolania od Boha, neodvolateľného povolania (porov. Rim 11, 29), ale nie povolania, ktoré sa nedá “reformovať” (porov. Heb 9, 10), ako učil svätý Pavol. Staroveká židovská etnicita bola pôvodne viazaná na božské mandáty, prísľuby a ústupky za získanie zasľúbenej zeme. V týchto záležitostiach mal božský zákon prednosť pred prirodzeným zákonom v osobitných okolnostiach dobývania zasľúbenej zeme a vyháňania ne-Izraelcov [vrátane nežidov] zo zasľúbenej zeme, ústupky ako totálna vojna.

Boh však reformoval záležitosti a ústupky “v čase reformácie” (Hebr 9, 10) pred príchodom Mesiáša a po ňom, ale najmä po tom, čo zem poslúžila svojmu účelu pre príchod Mesiáša [Krista]. Reformácia bola potrebná, pretože Kristus musel rozvinúť judaizmus z kmeňového náboženstva do jeho skutočného účelu: univerzálnej [catholicos] a medzinárodnej vlády Mesiáša.

Mesiášovo kráľovstvo sa už neobmedzuje na pás pozemkov na východnom pobreží Stredozemného mora. Podľa Ježišových slov kráľovstvo nie je z tohto sveta.

Náboženské a kmeňové povolanie judaizmu Druhého chrámu [v podstate definované ako obdobie návratu Židov z babylonského zajatia okolo roku 530 pred n. l. až do rímskeho zničenia Jeruzalema v roku 70 n. l.] bolo pôvodne viazané na to, aby Boží ľud zostal v určitej krajine a čakal na Mesiáša a jeho narodenie v určenej zasľúbenej krajine (najmä v Betleheme). Ešte pred zničením Prvého chrámu a začiatkom babylonského zajatia Boh reformuloval konkrétne mandáty a ústupky týkajúce sa zeme (porov. Jer 27,8-12). Boh v Jeremiášovej 27. kapitole jasne hovorí, že všetci, ktorí sa budú brániť jeho vládnucemu Mesiášovi, budú počas Mesiášovej’vlády odstránení zo zasľúbenej zeme. Čo sa teda stane počas vlády Božieho’konečného Mesiáša, ktorý vstal z mŕtvych?"

Pri konečnom Mesiášovi’obnove a “čase nápravy” (porov. Hebr 9,10) Božej’zmluvy sa vyjasní, čo je vlastné Božiemu’plánu pre ľudstvo a čo je len prípravné. Určil by ústupky, ktoré sa majú zachovať, a ústupky, ktoré sa stanú “zastaranými” (porov. Heb 8, 13; Mt 5, 32). Obnovou a “reformou” by Mesiáš určil konečnú podobu, ktorú by Boh dal svojim dávnym zasľúbeniam.

Ježiš, konečný Mesiáš, to urobil práve svojou obetou na kríži, zmŕtvychvstaním, nanebovstúpením a založením svojej Cirkvi ako “nového Izraela” (porov. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi, Lumen Gentium č. 9.3).

Teda čo sa stalo s judaizmom Druhého chrámu [návrat Židov z babylonského zajatia až po zničenie Jeruzalema Rimanmi], keď veľká časť jeho vedenia od roku 30 po Kr. do roku 70 po Kr. zlyhala vo svojom povolaní pomôcť Mesiášovi priviesť Izrael k náprave a naplneniu? Čo sa stalo, keď Sanhedrin a jeho prívrženci vytrvalo odmietali Mesiáša, ktorý dal očakávanú obnovu a konečnú podobu zmluvy? Boli odstránení zo zeme.

Prišlo na nich “zatvrdenie” (porov. Rim 11, 25 RSV). Judaizmus sa nakoniec stal etno-náboženským spoločenstvom, rozptýleným medzi národmi, a pôsobil mimo Božej’vôle kedykoľvek učil odmietaniu Ježiša Krista: “Čo sa týka evanjelia, sú nepriateľmi Boha” (Rim 11, 28 RSV).

Podobne aj mnohí naši dobrí kresťanskí spoločníci žijú ako “nepriatelia Boha”, ale stále zachovávajú občianske právo a svoje občianske práva. Kedykoľvek kresťania zhrešia “smrteľne” (porov. 1 Jn 5, 16 - 17), sú “nepriateľmi Boha,” ale zachovávajú si všetky občianske práva, keď sa nedopúšťajú zločinov proti človeku. Bez pokánia však strácajú božské práva až do opätovného prijatia Ježiša.

Výrok svätého Pavla “nepriatelia” musíme chápať teologicky, a nie etnicky, nie antisemitsky. Odmietajúc uznať svoj omyl a stratu zmluvného postavenia, Židia, ktorí sa vzpierajú Ježišovmu’učeniu, sa mylne domnievajú, že im ešte stále patria Božie’mandáty nad krajinou. Svätý Pavol hovorí, že v skutočnosti stratili Boží mandát božskej moci “zväzovať a rozväzovať” (porov. Dt 18, 19; Mt 16, 19) a vládnuť nad starobylou zasľúbenou zemou. Nemajú božský mandát na obsadenie krajiny.

Pôsobili, akoby stále vlastnili Boží’mandát, a zostali voči Ježišovi neúprimní, stali sa rebelmi voči pravej a obnovenej zmluve Mesiáša. Slovami svätého Pavla’sa stali “Izraelom-akordujúcim-na-telo” v protiklade s pravým Božím Izraelom (porov. Rim 9, 4 - 8), Cirkvou (Gal 6, 16; LG #9.3). Tým, že vedome odmietli Mesiáša, už neboli pravým Božím Izraelom, naplneným podľa zasľúbení, Izraelom Mesiáša.

Po tom, ako Boh poskytol zmluvným vzbúrencom 40 rokov na to, aby zmenili názor a prijali Ježiša, zničil v roku 70 n. l. druhý chrám Izraela-akordujúceho-na-telo a prívržencov Sanhedrinu poslal do vyhnanstva, aby prijali a nakoniec uznali chrám Mesiáša, vzkriesené a oslávené telo Ježiša Krista. Boh dokonca nariadil, aby Rimania zničili Druhý chrám presne v ten istý deň roku 70 n. l., ako to urobili Babylončania 600 rokov predtým, ako znamenie, ktoré malo pripomenúť odpadnutie starovekého Izraela’a ako varovanie pre kresťanov (porov. 1 Kor 10, 6).

PREČÍTAJ: Svätá stolica vyzýva na pôde OSN k dvojštátnemu riešeniu pre Izrael, Palestínu

Katolíci sa dnes možno vo svojom morálnom živote pohybujú v podobnej apostáze, slabom svedectve a škandáloch so zneužívaním, problémom moderných židovských sionistov je ich neschopnosť priznať, že ich primárnym náboženským povolaním ako predmesiášskych alebo predkresťanských Židov bolo priviesť národy k prijatiu Krista [alebo Mesiáša].

Na rozdiel od moderných skreslení primárnym povolaním Židov nebolo len žiť v zasľúbenej krajine, ale skôr to, že krajina existovala preto, aby slúžila príchodu Mesiáša’a oni mali pripraviť ľudí a krajinu na jeho stretnutie, ako to naznačujú mnohé pasáže Talmudu.

Podľa veľkého hebrejského učenca, ktorým sa neskôr stal svätý Pavol, bol Mesiáš vždy cieľom, telos [“koniec”] zákona alebo zmlúv (porov. Rim 10, 4; Ef 1, 10). Článok spred roka, “Proti ‘katolíckemu’ sionizmu,” sa tomu venoval. Podľa Mojžišovej zmluvy boli teda Židia iba nájomcami, zatiaľ čo Boh bol vlastníkom pôdy, ktorý mal poslať svojho Syna, aby zdedil zem ako svoje prvé panstvo (porov. Mt 21, 33 - 46). Mojžišova zmluva a prísľub, že Židia budú žiť v krajine, boli podriadené a druhoradé vernosti Mesiášovi (porov. Dt 18, 19; Jer 27, kap.). Odmietni Mesiáša, potom stratíš židovskú vládu nad Jeruzalemom a božskú autoritu ako služobník (porov. Jer 27). Stratiť všetky mandáty, ale nikdy nestratiť neodvolateľné povolanie.

Kresťanstvo bolo vždy primárne v Božom úmysle a cieli stvorenia (porov. Ef 1, 4-5). Ako učí svätý Augustín, kresťanstvo je pravé židovstvo, ktoré bolo uvedené do veku Mesiáša s novým chrámom a novými obradmi/sľubmi [porov. Hebr 8, 6; 9, 23] a pre všetky národy. Kresťanstvo sa opiera o zákon a prorokov. Z týchto dôvodov svätý Augustín učil vo svojom Komentári k Žalmu 76, ako sme videli v predchádzajúcej eseji:

PREHLIADNITE: Príliš veľa kresťanov zatvára oči pred utrpením nevinných Palestínčanov

Sionisti vždy nebudú vidieť Cirkev ako nový Izrael a začiatok pravej zasľúbenej zeme [“účasť na božskej prirodzenosti” (porov. 2 Pt 1, 4)], pretože len pri úplnom prijatí Ježiša [vrátane jeho tajomstiev a obradov ako veľkňaza a pravého chrámu] by si uvedomili, že už nemusia bojovať o geografickú zem pri Stredozemnom mori. Je nahradená (porov. Ef 1, 10 “rekapitulovaná”) Kristom: “Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta” (Jn 18, 36). Fyzický účel zeme’alebo telos (porov. Rim 10, 4) sa naplnil a stal sa, slovami svätého Pavla’“zastaraným” (porov. Hebr 8, 13).

Mesiáš znovuzavrel Izrael v Novej zmluve [pozri Benedikt XVI. kde vysvetľuje “nahradil” ako znovuzavretie  (porov. Ef 1, 10) a nie jednoduché nahradenie]. Tým sa staroveký Izrael&nbspzamýšľal zmeniť z&nbspočakávania Mesiáša na&nbsppodporovateľa Mesiáša, ktorý sa narodil v&nbspBetleheme z&nbspMárie, ako to predpovedali proroci.

Zem, ktorá slúžila Ježišovmu’narodeniu, sa Ježišovou’smrťou a zmŕtvychvstaním mení na božskú liturgiu, keď nebeský Jeruzalem prinášajú na zem tí, ktorí majú mandát zväzovať a rozväzovať: “…čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi…” (porov. Mt 16, 19; 18, 18).

Tam v obradoch krstu a eucharistického kultu, ktoré ustanovil Mesiáš, nás Boh robí synmi vo svojom Synovi (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi č. 52). Toto pokračuje dovtedy, kým Syn nedokončí budovanie pravého chrámu, svojho mystického tela, pravého Izraela a Božieho príbytku (porov. 1 Pt 2, 5. 9). V Kristovi už nie sú rozdiely medzi Židmi a Grékmi, a preto nezáleží ani na geografickej krajine (porov. Gal 3, 28 - 29).

Teologickí sionisti, ktorí očakávajú iného Mesiáša a/alebo odmietajú apoštolskú Cirkev Mesiáša [mnohí dispenzacionalistickí kresťania], sú rebelmi voči Božiemu’plánu. Mylne sa domnievajú, že Izrael - podľa tela - má stále Boží mandát na predchádzajúcu fyzickú krajinu starovekého Izraela. Teraz porušujú Boží zákon, prirodzené právo a občianske právo, keď sa ju snažia násilím získať. Je to bezprávie a ako také ho uznáva väčšina národov, ktoré sa nenechali oklamať falošnými proroctvami.

Zničený Druhý chrám starovekého Izraela je pripomienkou, že treba prijať vzkriesenie Mesiáša. Je to pripomienka, aby sme prestali myslieť predovšetkým v zmysle materiálneho naplnenia zasľúbení alebo “podľa tela” (Rim 9, 3) nadradenosti. Zem už nie je zasľúbená len Židom ako Abrahámovým potomkom, pretože nastal “čas nápravy” (Hebr 9, 10; porov. Zach 14, 21).

Ak sa niečo stalo, zem bola v skutočnosti a pôvodne zasľúbená všetkým Abrahámovým potomkom, ktorí teraz všetci žijú v tejto zemi ako Židia, kresťania a moslimovia (porov. Gn 22, 17). Pre tých, ktorí sa pýtajú: “Nemôže’existovať naplnenie obidvoch” Božích zasľúbení, kde fyzická zem stále patrí Židom, hoci Ježiš je konečným naplnením, odpoveď znie: áno: zem patrí “obidvom” Židom, kresťanom a moslimom. Kvôli mylnému presvedčeniu, že minulé božské mandáty alebo zasľúbenia sa materiálne uplatňujú aj dnes – namiesto toho, aby sa teraz naplnili v Kristovi a rekapitulovali (porov. Ef 1, 10) a “reformovali” (Hebr 9, 10) v nových a lepších podobách – moderný teologický sionizmus neprejavuje takmer žiadnu starostlivosť o Palestínčanov.

Medzinárodné spoločenstvo považuje pásmo Gazy a samostatné palestínske územie Západného brehu Jordánu za územie, ktoré pri vzniku štátu Izrael v roku 1948 nikdy nebolo pod židovskou kontrolou’a ktoré štát Izrael nelegálne okupoval. Palestínske územia sú zákonným vlastníctvom Palestínčanov, nie židovských Európanov [Aškenázov] alebo Američanov, ktorí po nich túžia z dôvodu teologického sionizmu. Tieto územia patria Palestínčanom už takmer 2 000 rokov ako väčšinovému obyvateľstvu. Židia tam môžu žiť legálnou cestou, ale nemajú božský mandát vládnuť tam alebo zaberať územia v rozpore s občianskymi a medzinárodnými zákonmi.

Čítajte: ‘Žiadna stratégia’ v Gaze? Bývalí izraelskí predstavitelia odsudzujú Netanjahuovu’‘márnu vojnu’

Palestínske rodinné vlastníctvo týchto území a dokonca aj súčasných území nedávneho štátu Izrael sa datuje od: tisícov Židov v Jeruzaleme, ktorí sa stali kresťanmi v roku 33 n. l. ako naplnenie judaizmu Druhého chrámu v Ježišovi Mesiášovi (porov. Sk 2, 41); zničenia Druhého chrámu v roku 70 n. l, čo viedlo k tomu, že judaizmus Druhého chrámu bol “zastaraný” (Žid 8,13); vyhnanie Židov zo Svätej zeme okolo roku 130 n. l. pre vzburu proti Rímu; kresťanská nadvláda v týchto krajinách od Konštantína v 4^{. storočí; moslimské výboje od 6. storočia; moslimské výboje od 6. storočia; moslimské výboje od 6;storočia; križiacke výpravy v 11t-13. storočí; pohyby osmanského obyvateľstva od 16t storočia do 19t storočia atď.}

Židovskí prisťahovalci nikdy nemali väčšinovú kontrolu nad územím, ktoré sa v roku 1948 stalo štátom Izrael. Židovskí osadníci začali získavať kontrolu nad palestínskou pôdou až po tom, čo Briti začali spravovať územia bývalej Osmanskej ríše, približne od roku 1917. Pred rokom 1917 a Balfourovou deklaráciou – ktorá viedla k britskej štátnej podpore židovského prisťahovalectva do Palestíny – sa počet židovských obyvateľov Palestíny odhadoval na približne 2 - 5 % (okolo roku 1880 n. l.) [porovnaj Pappe]. Kresťanská populácia predstavovala 10 - 15 %. Moslimské obyvateľstvo predstavovalo najmenej 80 percent.

Komu skutočne “patrila” krajina tesne pred začiatkom sionizmu a vojenského a neskôr oficiálneho britského mandátu na správu Palestíny? Jednoznačne nie aškenázski Židia, ktorých dedičstvom boli európske národy, z ktorých sa začali prisťahovávať do britskej mandátnej Palestíny.

Existuje dôvod, prečo sa toto územie od 2^2. storočia n. l. do 20^3. storočia n. l. nazývalo “Palestína a nie “Izrael . Izrael prestal existovať o 2 700 rokov skôr [viď Úvod]. Okrem toho všetci ľudia, ktorí tam žili na začiatku 20.^teho storočia, už boli potomkami Abraháma, a nielen Júdu: buď duchovne, alebo prostredníctvom Izáka a Izmaela, a/alebo synov Ketury, a/alebo Ezauových potomkov atď, takže všetci boli Semiti (porov. Gn 22, 17).

Druhá časť seriálu, Súčasná situácia & Prenasledovanie kresťanov v Palestíne, bude publikovaná neskôr.

Pretlačené so súhlasom Deifikácia v Kristovi.