Cirkev, nie štát Izrael, je skutočným dedičom Božej zmluvy: tu je dôvod.

“Štát Izrael ako taký nemožno teologicky považovať za naplnenie Božieho’prísľubu zeme.” - emeritný pápež Benedikt XVI., 2018, v odpovedi rabínovi Folgerovi.

Od Trumana po II. vatikánsky koncil

O tom, čo si prezident Harry S. Truman myslel o svojej úlohe pri vzniku Izraela, sa možno presvedčiť a vypočuť si to v nasledujúcom jednominútovom televíznom dokumente. Tento film, ktorý je teraz digitalizovaný, zachovala Trumanova prezidentská knižnica a Národný archív vlády USA. Truman jasne hovorí, že hranice Izraela’stanovil napriek protestom Izraelčanov a Palestínčanov pri vzniku štátu Izrael v roku 1948:

Čítajte: Trump ohlásil iránsko-izraelské prímerie

Druhý vatikánsky koncil sa skončil v roku 1965. Bolo to 17 rokov po vzniku štátu Izrael v roku 1948. Štát Izrael vznikol len rok po vyhlásení Trumanovej doktríny, ktorá znamenala začiatok studenej vojny v roku 1947 a zaväzovala sa zastaviť šírenie komunizmu. Truman a USA boli prvou krajinou, ktorá uznala novo vyhlásený štát Izrael 14. mája 1948 (11 minút po vyhlásení Izraela’

Vatikán od roku 1948 do roku1993 zadržiaval oficiálne a úplné uznanie štátu Izrael, hoci v tomto časovom rámci udržiaval so štátom Izrael neformálne, ale úprimné bratské vzťahy. Neplné a oficiálne uznanie zo strany Vatikánu bolo spôsobené všetkými teologickými a politickými zložitosťami, ktoré s tým súviseli. Tieto zložitosti zahŕňali kresťanov vo Svätej zemi, ktorých majetok bol skonfiškovaný za sionizmu, ako aj intenzitu studenej vojny v regionálnych horúcich vojnách.

Zatvorenie II. vatikánskeho koncilu v roku 1965 bolo zároveň dva roky pred vojnou v roku 1967, ktorá zanechala hranice Izraela’v spore v OSN až dodnes. Podľa medzinárodného práva a OSN sú Gaza a Západný breh Jordánu (vrátane východného Jeruzalema) palestínskym územím. Od roku 1967 ich okupujú invázne sily štátu Izrael. Prečo sa teda tieto hranice a hraničné body nemohli’riešiť skôr prostredníctvom vôle medzinárodného spoločenstva? Okrem kresťanských sionistov v Amerike, ktorí politicky pôsobili proti právam Palestínčanov so všetkými svojimi falošnými proroctvami a ideológiou, bola v hre aj širšia šachovnica studenej vojny.

Všetky tieto udalosti vrátane Druhého vatikánskeho koncilu a vzniku štátu Izrael sa odohrali v širšom kontexte studenej vojny, keď sa Sovietsky zväz stal strategicky antisionistickým krátko po vzniku Izraela v roku 1948.

Mali by sme si pripomenúť, že to, čo sa stalo studenou vojnou, ideologicky pripravil Winston Churchill v roku 1920. Rastúce napätie medzi Východom a Západom vnímal ako súboj, v ktorom “sionizmus vs. boľševizmus” bude hrať dôležitú úlohu. Jeho esej s týmto názvom vysvetľuje jeho stratégiu.

Pre Churchilla a jeho anglo-americkú alianciu sa podpora sionizmu a Izraela vykresľovala ako strategická podpora západnej civilizácie na geopolitickej šachovnici proti Sovietom. Vznikajúce americko-izraelské spojenectvo resetovalo šachovú tabuľku po druhej svetovej vojne na Blízkom východe proti Stalinovi až do rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991. Úloha expanzívneho a náboženského sionizmu po kolapse Sovietov je zaujímavou otázkou, keďže štát Izrael bol pôvodne založený na medzinárodnom práve v sekulárnom zmysle [viď citát emeritného pápeža Benedikta nižšie].

V 60. rokoch 20. storočia nie je jasné, čo viac mohol Vatikán urobiť pre zmiernenie všetkých napätí medzi superveľmocami a proxies na Blízkom východe. Keďže mu chýbala svetská moc, ktorú mal kedysi pred svetovými vojnami, rozhodol sa svedčiť o Kristovi a jeho prítomnosti medzi nami v Cirkvi, svetle národov [po latinsky, lumen gentium].

Po druhej svetovej vojne sa na svetovej scéne už nehrali žiadne katolícke kráľovstvá. Druhý vatikánsky koncil sa otvoril v čase kubánskej krízy v októbri 1962. V šialenom svete s jadrovými zbraňami, ktoré ho mohli zničiť, sa museli značne pokorení služobníci Cirkvi vyhnúť podkopávaniu protestantského [ale aj slobodomurárskeho] Západu, ktorý sa snažil zastaviť šírenie komunizmu a zároveň chrániť slobodu náboženstva.

Čítajte: ‘Neocons and warmongers’: MAGA lídri odmietajú Trumpovu’agresiu voči Iránu

Cirkev potrebovala súčasne a súčasne zabrániť tomu, aby studená vojna nanovo definovala “Boží Izrael” kvôli britsko-americkému “kresťanskému” sionizmu, ktorý v roku 1948 založil “Izrael”. Cirkev vždy vedela, že ideológia slobodomurárstva predstavuje vážnu hrozbu pre Katolícku cirkev a spravodlivú spoluprácu Cirkvi a štátu, tzv, kresťanstva.

Nezabúdajúc nič na židovských emigrantov, ktorí po druhej svetovej vojne (a počas britskej mandátnej Palestíny 1920 - 1948) vytvorili svetskú vládu a vlasť pre Židov, Cirkev dala celému svetu jasne teologicky najavo svoje nároky ako pravého svetla pre národy: Cirkev je Božím Izraelom, “Novým Izraelom” [porov. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi, Lumen Gentium č. 9.3; porov. Gal 6, 16].

Možno podvedome alebo len z božskej inšpirácie Cirkev vedela, že nový svetský národ Izrael, vytvorený ako nástroj britsko-americkej zahraničnej politiky, nakoniec prekročí svoje pôvodné svetské “ašpirácie na vlasť”? Až po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 a po dohodách z Osla v roku 1993 – spolu s prísľubmi Izraela a Palestínčanov, že budú pracovať na riešení dvoch štátov – Vatikán oficiálne a plne uznal štát Izrael. V roku 2016 Vatikán oficiálne uznal štát Palestína spolu s viac ako v súčasnosti 146 členmi OSN.

Od II. vatikánskeho koncilu po emeritného pápeža Benedikta XVI

V roku 1964 bola promulgovaná Dogmatická konštitúcia o Cirkvi, Lumen Gentium,  ktorá bola vyhlásená v roku 1964. Ako dogmatická konštitúcia, cez ktorú treba interpretovať všetky ostatné dekréty a vyhlásenia Druhého vatikánskeho koncilu, jasne ukázala, že Cirkev o sebe vždy vedela, že je novým Izraelom:

Izrael podľa tela, ktorý putoval ako vyhnanec po púšti, sa už vtedy nazýval Božou Cirkvou. Tak aj nový Izrael, ktorý, kým žije v tomto veku, ide hľadať budúce a trvalé mesto, sa nazýva Kristovou cirkvou. — [Lumen Gentium #9.3]

Tento vždy vyznávaný a dogmatický titul, zopakovaný v KKC #877, vedie k ťažkostiam, ako uznať politický štát Izrael, ktorý sa do roku 1948 sformoval do medzinárodného svetského uznania. Ak nesie názov “Izrael,” čo si vlastne nárokuje, keďže iba v Kristovi pokračuje a realizuje sa Boží’Izrael?"

Po traume nacistického holokaustu a druhej svetovej vojny si židovský národ obnovil vlasť prostredníctvom a v rámci britskej kontroly Palestíny. Katolícka cirkev s veľkou láskou a sympatiami k židovskému národu ako svedkom starodávnych zmlúv a s prianím jeho ochrany musela rozlišovať medzi právami národa na vytvorenie štátu [v súlade s medzinárodným právom] a postaviť ich do protikladu k teologickým nárokom, ktoré sa ľud alebo štát Izrael pokúšal alebo by sa pokúšal uplatniť. V tomto prostredí ex post facto otázok, emitentný pápež Benedikt v roku 2018 vysvetlil:

Po vzniku Izraela ako štátu v roku 1948 vznikla teologická doktrína, ktorá nakoniec umožnila politické uznanie štátu Izrael zo strany Vatikánu. Jej jadrom je presvedčenie, že prísne teologicky chápaný štát – židovský štát viery [Glaubenstaat], ktorý by sa považoval za teologické a politické naplnenie prisľúbení – je v rámci dejín podľa kresťanskej viery nemysliteľný a odporuje kresťanskému chápaniu prisľúbení.

Súčasne však bolo jasne povedané, že židovský národ, ako každý národ, má prirodzené právo na svoju vlastnú zem. Ako už bolo naznačené, malo zmysel nájsť pre ňu miesto v historickom sídle židovského národa. V politickej situácii rozpadajúcej sa Osmanskej ríše a britského protektorátu ho bolo možné nájsť spôsobom, ktorý bol v súlade s normami medzinárodného práva. V tomto zmysle Vatikán uznal štát Izrael ako moderný konštitučný štát a považuje ho za legitímny domov židovského národa, ktorého odôvodnenie nemožno odvodiť priamo zo Svätého písma. V inom zmysle však vyjadruje Božiu’vernosť izraelskému ľudu.

Čítajte: skutočnou hrozbou pre mier na Blízkom východe a v USA je jadrový Izrael, nie Irán

V roku 1993 Vatikán oficiálne uznal politický štát Izrael, ale nie to, že je pravým Božím Izraelom, ktorý priviedol k naplneniu až Ježiš Kristus. Cirkev mala byť verná evanjeliu, že Cirkev je “Boží Izrael” (Gal 6, 16). Zároveň Cirkev naďalej uznávala, že Izrael podľa tela zostáva súčasťou historického záznamu Božích prisľúbení (porov. Rim 9, 4-5) popri nositeľke Novej zmluvy, Cirkvi pravom “Božom Izraeli (porov. Rim 9, 6-8; Gal 6, 16).

Nová zmluva nesie a rekapituláciou (Ef 1, 10) do seba preberá všetky predchádzajúce zasľúbenia Abrahámovi a Izraelu, ale neumožňuje dvojzmyselné chápanie rekapitulácie v Kristovi. Mojžišova zmluva sa stala “zastaranou” (porov. Hebr 8, 13) a Nová zmluva je nadradená a určujúca pre Boží”Izrael. Mojžišova zmluva bola “dočasná” a “pedagogická” (porov. KKC #122) a “porušená” (Jer 31, 32).

Odmietnutie Krista marí postavenie človeka’ako nárok byť Božím Izraelom. Napriek tomu Izrael podľa tela ako ľud, nie trvalý zmluvný predstaviteľ pravého Izraela, stále zohráva úlohu v Božej milosti a prozreteľnosti. Existencia Izraela podľa tela nejakým spôsobom pokračuje v začleňovaní pohanov do pravého Božieho Izraela, Cirkvi (porov. Rim 11, 25-26).

Odpovedajúc rabínom, ktorí v roku 2018 kritizovali jeho výroky, že v prípade štátu Izrael nejde o naplnenie Božích&rquo;prisľúbení zeme, emeritný pápež Benedikt jasne opätovne potvrdil:

Vhodná interpretácia prisľúbenia zeme v kontexte vzniku štátu Izrael je dnes pre všetky strany životne dôležitá. Bez toho, aby som opakoval všetko, čo som uviedol vo svojom texte [esej z roku 2018], by som chcel zopakovať svoju tézu, ktorá je dôležitá nielen pre kresťanov, že štát Izrael ako taký nemožno teologicky považovať za naplnenie Božieho’prísľubu zeme … Myslím si navyše, že takto nie je ťažké vidieť, že vo vzniku štátu Izrael môžeme tajomným spôsobom rozpoznať Božiu’vernosť Izraelu. — List Benedikta XVI. rabínovi Ariemu Folgerovi, 23. augusta 2018 in Čo je kresťanstvo? Posledné spisy.

Izrael podľa tela nikdy nestratil svoje povolanie a vyvolenie kvôli patriarchom (porov. Rim 11, 28b a Nostra Aetate #4), “lebo dary a povolanie Boha sú neodvolateľné” (Rim 11, 29). Napriek tomu Izrael podľa tela v súčasnosti žije ako “Boží nepriateľ, čo sa týka evanjelia (Rim 11, 28a). pravý Izrael

Okrem zjavného základu v 3. - 4. kapitole Listu Galaťanom a v 6, 16, zopakovaného v Liste Rimanom 9 - 11, že Cirkev je novým Izraelom [pozri Biblické katechézy: Cirkev je “Boží Izrael” (Gal 6, 16)], svätý Augustín’v komentári k Žalmu 76 [75 v latinskej Vulgáte] stručne vystihuje ortodoxnú kresťanskú tradíciu:

PREČÍTAJTE SI: Amerika sa musí poučiť z úpadku predchádzajúcich ríš, kým’nie je neskoro

Počúvajúc sv. Augustína, je pochopiteľné, že niektorí sionisti by mohli cítiť potrebu zovrieť svoje perlové náhrdelníky a vyhlásiť “supersesiu!” akoby išlo o nejaký omyl a on učil “zrušenie” zmluvy alebo niečo antisemitské. Akékoľvek negatívne tvrdenia sú úplne nepravdivé. Mnohí sa príliš ponáhľajú vykresliť Augustína vo falošnom a negatívnom svetle bez náležitého zohľadnenia tradičných a ortodoxných biblických exegéz a súvislostí. Emeritný pápež Benedikt v tej istej a už spomínanej eseji z roku 2018 Communio na strane 168 varoval pred skresľovaním cirkevného&nbspučenia:

Je potrebné poznamenať, že pred koncilom neexistovala “teória substitúcie” [alebo “supersionizmus”] ako taká [ako sa uvádza v Dialógu so Židmi&nbspz roku 2015;komisia nepresne predstavila supersesionizmus] … Tak ako neexistovala “teória substitúcie” ako taká, nebol vypracovaný ani jednotný názor na postavenie Izraela’v dejinách spásy po Kristovi.

Diskusia o tom, ako Nová zmluva nahradí Sinajskú zmluvu, nie je nevyhnutne negatívnou formou “supersesionizmu.”

Nemôžeme poprieť základy u svätého Pavla, že Cirkev je novým Izraelom:

Ale nie je to tak, že by Božie slovo zlyhalo. Veď nie všetci, čo pochádzajú z Izraela, patria k Izraelu, a nie všetci sú Abrahámovými deťmi, lebo sú jeho potomkami, ale “skrze Izáka budú pomenovaní vaši potomkovia.” To znamená, že nie deti tela sú Božími deťmi, ale za potomkov sa považujú deti zasľúbenia (Rim 9, 6-8; porov. Gal 4, 26-31).

Pavol jasne hovorí o pravom Božom Izraeli! Nachádzame tu rozlišovanie medzi Izraelom podľa tela a Izraelom podľa Ducha alebo “zasľúbenia”, ako to robí Pavol v Liste Galaťanom 4 a ako to robí Augustín vo svojom komentári k Žalmu 76 a ako to robí Dogmatická konštitúcia, Lumen Gentium č. 9.3. Teda “Boží Izrael” v liste Galaťanom 6, 16 je jednoznačne Cirkev, ktorá sa skladá zo Židov a pohanov, ktorí prijali Ježiša Krista.

Odmietajúc sa hlbšie zaoberať Lumen Gentium 9.3 a vyslovujúc nepravdivé tvrdenia o Katechizme Katolíckej cirkvi, niektorí “katolícki sionisti” povyšujú deklaráciu nad konštitúciu. Chybne si vysvetľujú Augustína a tvrdia, že nesmieme prezentovať Židov ako “zavrhnutých” alebo Božiu”zmluvu ako zrušenú. O.K. Checkmark. Nikdy som to nepovedal. Nikdy to neurobil a nie je v tom žiadny antisemitský úmysel. Boh nikdy “neodvolal” svoju zmluvu, priviedol ju k naplneniu v Kristovi, telos Zákona (Rim 10,4). Preto KKC #122 vysvetľuje “nikdy neodvolal” KKC #121 týmito slovami:

Vskutku, “ekonómia Starého zákona bola zámerne zameraná tak, aby pripravila a v proroctve ohlásila príchod Krista, Vykupiteľa všetkých ľudí.” “Aj keď obsahujú veci nedokonalé a provizórne,” knihy Starého zákona svedčia o celej božskej pedagogike Božej’spasiteľnej lásky.

Čítajme: Ted Cruz sa snaží použiť Písmo na ospravedlnenie vojny s Iránom. Tucker Carlson mu to’nekupuje

Pozornosť venujte “provizóriu” a “pedagogike” ako kľúčom k vzťahu niektorých aspektov Sinajskej zmluvy k Novej zmluve, najmä obradného a chrámového zákona.

Inými slovami, Stará zmluva nebola zrušená, bola naplnená v Kristovi a to, čo bolo pedagogické, musí ustúpiť pravde a skutočnosti, ktorá bola predznamenaná a prisľúbená. Ježiš Kristus privádza Izrael k naplneniu prostredníctvom znovuzavedenia [porov. Ef 1, 10] a nie odvolania.

“Nový Izrael” je odkazom na znovuzavedenie a nie odvolanie. Kardinál Ratzinger v čase, keď bol prefektom Kongregácie pre náuku viery, uverejnil svoju esej, ktorá sa stala knihou, Mnoho náboženstiev, jedna zmluva v roku 1999. Ukázal správny spôsob, ako chápať akékoľvek tvrdenie, že Stará zmluva nebola nikdy zrušená, keď diskutoval o tom, ako Nová zmluva zrušuje Starú zmluvu.

Bolo mu jasné, že vlastne hovoríme o “zmluvách” a musíme sa zaoberať tým, ktoré zmluvy prežívajú zmeny a vývoj. Ukázal, že to, čo sa začalo na vrchu Sinaj, sa naplnilo a zavŕšilo na Golgote. Je veľmi jasný: “Sinajská zmluva je skutočne zrušená” na strane 70 [tučným písmom moje].  Supersionizmus neobsahuje vo svojej podstate formy antisemitizmu alebo tvrdenia o odmietnutí Bohom, aj keď niektoré formy môžu. Benedikt XVI. ako emeritný pápež zopakoval tú istú myšlienku z roku 1999, keď vo svojej eseji Communio z roku 2018 napísal:

Takže pre kresťanov je jasné, že všetky predchádzajúce bohoslužby nachádzajú svoj zmysel a naplnenie len v tom, že smerujú k obete Krista … V skutočnosti teda nejde o “zámenu,” prísne vzaté, ale o cestu, ktorá sa nakoniec stáva jednou skutočnosťou. A predsa to so sebou prináša nevyhnutný zánik zvieracích obetí, na ktorých miesto nastupuje Eucharistia (“náhrada”).

Katechizmus Katolíckej cirkvi  #877 už potvrdil Lumen Gentium 9.3, “K sviatostnej povahe cirkevnej služby patrí, aby mala kolegiálny charakter … Ježiš ustanovil Dvanástich ako ‘semená nového Izraela a začiatok posvätnej hierarchie.’” [tučné písmo moje a pozri odkaz na KKC od Shanea Schaetzela na X]

Biblia a List Galaťanom 6,16 Cirkev je novým ‘Božím Izraelom’

Až v predchádzajúcom článku sme ukázali, že “článok Biblická katechéza” že správne chápanie a preklad Galatským 6:16 je, že Cirkev je “Boží Izrael,”treba poznamenať, že takmer celé Biblicum 1960 [pápežský’Biblický inštitút v Ríme] sa zhodlo na tom, že Gal 6, 16 svedčí o učení, že Cirkev je “nový Izrael.”Ak nestačí KKC a Dogmatická konštitúcia, svetlo môžu vrhnúť uznávaní biblickí odborníci a poradcovia, ktorí boli na II. vatikánskom koncile.

Píšu o histórii Nostra Aetate’s vývoja [II. vatikánskeho koncilu “Deklarácie o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám”], John Oesterreicher, peritus a duchovný autor Nostra Aetate, zhrnul petíciu rímskeho Biblicum, ktorú podpísal rektor Ernest Vogt, S.J., v mene ďalších 18 jezuitských profesorov 24. apríla 1960. Petícia Biblicum chcela vyhlásenie o ekumenizme so Židmi a o vystúpení proti antisemitizmu. V roku 1967 Oesterreicher zhrnul ich petíciu:

Kresťania sú bezpochyby pravými nástupcami duchovného Izraela, autentickými dedičmi viery Abraháma “nášho patriarchu” a požehnania Jakuba, “Božieho Izraela”, ako hovorí apoštol (Gal 6, 16). A preto kresťanské vyznanie viery možno vhodne a správne nazvať “dôstojnosťou Izraela,” ako v liturgii Veľkej soboty. [str. 8 - 9 zv. 3 knihy Komentár k dokumentom II. vatikánskeho koncilu, ktorú vydal Vorgrimler v roku 1967; tučným písmom doplnené].

Čítajte: Trump po vyhlásení prímeria pokarhal Izrael, Irán za nepriateľstvo

Kresťania sú nástupcami a dedičmi Božieho Izraela.

Profesori Biblicum podpísali petíciu ako predohru k tomu, čo sa malo stať deklaráciou Nostra Aetate, takže by malo byť zrejmé, že učenie o tom, že Cirkev je “Izrael Boží”, nikdy nemalo “antisemitský” úmysel alebo “supersesiu”, ktorá by takýto úmysel obsahovala.

Popieranie významu Ef 6,16 neznižuje antisemitizmus, ale ak niečo podporuje, tak to, že skresľuje úprimnosť tých, ktorí obhajujú jasné učenie svätého Pavla&nbspv liste Galaťanom a Rimanom.

Mesiac po petícii Biblicum z roku 1960 prišla podobná žiadosť a petícia z Inštitútu judaisticko-kresťanských štúdií v USA. ten istý John Oesterreicher, ktorého kardinál Bea poveril prácou na Nostra Aetate, bol pôvodným signatárom petície, ktorá nasledovala po Biblicum’s. Zhrnul ju pre nás:

Ak by sa koncil počas svojich rokovaní pýtal na podstatu Cirkvi, mal by vyhlásiť, že Abrahámovo povolanie a vyslobodenie Izraela z Egypta boli súčasťou genézy Cirkvi, takže ju možno vhodne a právom nazvať “Božím Izraelom” (Gal 6, 16), Izraelom obnoveným a povýšeným Kristovým”slovom a krvou.” [s. 10-11 Vorgrimler ed.].

Všimnime si, že to, čo sa začalo na Sinaji, sa zavŕšilo v Kristovej’obeti, ako to vždy ukazoval Ratzinger. Toto je jasné učenie svätých Petra a Pavla a pokračuje aj na Druhom vatikánskom koncile a ďalej.

Ako naznačujú petície zo 60. rokov, koncil sa pýtal na podstatu Cirkvi. Hneď v úvode prvej kapitoly Lumen gentium ju nazval tajomstvom, sviatosťou a znamením. Hneď v úvode druhej kapitoly, ktorá niesla názov: “Boží ľud”, bola prvá vec, ktorú Dogmatická konštitúcia nazvala “Božím ľudom”, titulom “nový Izrael” #9.3 aplikovaným na Kristovu Cirkev.

Prevzaté so súhlasom z Deifikácia v Kristovi.