História amerického katolicizmu dokazuje, že synodalita a "demokracia" nie sú to isté

Monsignor Martin Grichting má doktorát a habilitáciu z kánonického práva. Od roku 2009 do roku 2019 bol generálnym vikárom švajčiarskej diecézy Chur.

USA neboli založené katolíkmi, ani neboli založené pre nich. Naopak, na katolíkov sa dlho pozeralo s podozrením.

Dôvodom bolo, že “katolícki” vládcovia v Európe patrili medzi sily, ktoré prinútili amerických otcov zakladateľov - baptistov, puritánov, presbyteriánov - emigrovať. Okrem toho kvôli počiatočnej závislosti od materskej krajiny, Anglicka, existovali anglikánske štátne cirkvi. Až po získaní nezávislosti USA v 18. storočí sa začal proces “disablishmentu,” zrušenia štátnych cirkví.

Odluka cirkvi od štátu, ktorá je pre Spojené štáty charakteristická dodnes, však neznamenala, že katolíci mohli slobodne praktizovať svoju vieru. Keď chceli začať stavať kostoly, zistili, že štátne právo nestanovuje právne subjekty, ktoré by zodpovedali hierarchickému chápaniu cirkvi. Katolíci si preto museli zvoliť demokraticky ovplyvňovaný systém správcov, aby mohli nakupovať pozemky a spravovať finančné zdroje. “kongregácie” – farnosti sa tak vzhľadom na misijný charakter cirkvi ešte nenazývali – získali tak právo voliť správcov, ktorí potom spravovali nehnuteľnosti a majetok cirkvi” na základe svetského práva a nezávisle od biskupa a farára.

To dalo podnet na výstavbu kostolov a rozširovanie siete farností. Tento systém však podnecoval konflikty v celej krajine, ktoré vošli do cirkevných dejín ako “trusteeizmus”

Lajtmani sa správali ako páni svojich kňazov podľa hesla: “Žiadne dane bez zastúpenia” alebo, menej elegantne povedané: “Kto platí, ten volá.” Zamestnávali a prepúšťali ich nezávisle od biskupa. Bezúhonní kňazi, ktorí hľadali šťastie v Novom svete, sa tam usadili proti vôli biskupov. V tom čase nešlo o problém “pokrokový” verzus “konzervatívny,” ale okrem ľudských chýb predovšetkým o nacionalizmus. Írski správcovia odmietli zamestnať francúzsky hovoriaceho kňaza, ktorý utiekol pred revolúciou, len preto, že mu nerozumeli.

Nemci a Alsasania sa snažili zachovať si svoju národnú identitu v Novom svete zakladaním národných farností a snažili sa vylúčiť spoluveriacich, ktorí hovorili inými jazykmi. Portugalci chceli demokratizovať európsku štátnu cirkev. Mali totiž v úmysle vykonávať “privilégiá” nad cirkvou, ktoré si uzurpovali katolícki monarchovia v Európe, demokraticky pomocou správcovského systému voči samotným biskupom a kňazom.

Na začiatku 19. storočia to viedlo k rozdeleniu, ktoré vážne narušilo život cirkvi. Najznámejší rozkol bol pomenovaný podľa kňaza Williama Hogana. Ten sa spojil s miestnymi správcami proti biskupovi vo filadelfskom farskom kostole svätej Márie’s, ktorý slúžil aj ako katedrála. Keď biskup exkomunikoval Hogana, správcovia umiestnili biskupské’insígnie za dvere “svojho” kostola: biskup už nemal katedrálu.

Apoštolská stolica bola spočiatku ohromená fenoménom demokracie v Cirkvi a prijala nevhodné rozhodnutia. Až keď baltimorský arcibiskup Ambróz Maréchal v roku 1821 odcestoval do Ríma, začalo sa vyjasňovanie. Poukázal na to, že prvý biskup Spojených štátov John Carroll presadzoval systém dôverníkov, pretože videl jeho výhody. Na konci svojho života však ľutoval, že ho dovolil, pretože hrozilo, že zničí Cirkev zvnútra. Podľa Maréchala bolo potrebné tento systém zásadne zmeniť. Inak by sa nedala udržať disciplína a jednota Cirkvi.

V reakcii na to sa pápež Pius VII. v roku 1822 obrátil na veriacich v Spojených štátoch listom “Non sine magno.” To, čo uviedol, má magisteriálny charakter, a preto je aktuálne aj dnes: Pápež sa správcov pýtal, či nevedia, že Duch Svätý ustanovil biskupov, aby viedli Božiu Cirkev? Dobre vedeli, že nie stádo vedie pastiera, ale pastier vedie stádo.

V súvislosti s cirkevným majetkom pápež poznamenal, že prílišné a neobmedzené právo, ktoré si správcovia nárokujú pre seba, a to aj nezávisle od biskupov, spôsobuje problémy nielen vo Filadelfii, ale aj v iných provinciách. Ak by sa toto právo neobmedzilo zmierlivou reguláciou, bolo by stálym zdrojom zneužívania a nezhôd. Správcovia musia mať na pamäti, že statky obetované na službu Bohu, Cirkvi a na vydržiavanie jej služobníkov prešli do moci Cirkvi. A preto, “tak ako sú biskupi tými, ktorí z Božieho príkazu predsedajú Cirkvi, tak ani oni nemôžu byť vylúčení zo starostlivosti, disponovania a bdenia nad jej dobrami.”

Ďalšou novinkou, ktorá nemala v Cirkvi obdobu, bolo, že správcovia si osvojili právo menovať kňazov, ktorí nemali platnú právomoc, alebo odvolávať kňazov. Ak by k tomu v Cirkvi došlo, na čele Cirkvi by už nestáli biskupi, ale laici. Pastier by bol podriadený svojmu stádu. A laici by sa odvážili uzurpovať si autoritu, ktorá bola biskupom udelená Božím poriadkom.

Podporovaní touto podporou z Ríma, biskupi Spojených štátov vyvinuli živú synodálnu činnosť. V rokoch 1829 až 1891 sa uskutočnilo nie menej ako 34 diecéznych a provinčných synod a plenárnych snemov. Po konzultáciách so svojím klérom a skúsenými laikmi biskupi v synodálnych dekrétoch stanovili základné princípy, ako má byť cirkevný majetok klasifikovaný podľa svetského práva a aká má byť úloha laikov v súlade s povahou Cirkvi. Pomocou správne chápanej synodality sa tak demokracia v Cirkvi do značnej miery odstránila.

Trusteizmus nakoniec viedol biskupov celej krajiny k tomu, že uznali potrebu vystupovať spoločne a konať jednotne. Tým prežívali kolegialitu, ktorú neskôr zdôraznil Druhý vatikánsky koncil. Nakoľko súčasťou tohto dramatického vývoja boli aj schizmy a s nimi spojené exkomunikácie dôverníkov a suspenzie kňazov, dalo to Cirkvi v USA v 19. storočí napriek veľkej národnostnej rôznorodosti jej veriacich pevný charakter, ktorý má vplyv aj dnes.

Nepochybne boli dôležité aj iné faktory. Napríklad kvôli spomínanej európskej “dedičnej vine” katolíci dlho zostávali podozrivým členom americkej spoločnosti. Vonkajší tlak podporoval vnútornú jednotu. Až v druhej polovici 20. storočia sa spoločenská situácia zlepšila. Jedným z náznakov toho je, že v roku 1961 sa John F. Kennedy stal prvým katolíckym prezidentom Spojených štátov. A prvý americký pápež prichádzal ešte dlhšie.

Synodálna – a nebojácna – práca amerických biskupov priniesla ovocie aj v tom zmysle, že mnohé štáty zaviedli právnu subjektivitu “korporácie agregátu,” ako to bolo známe už v štáte New York v roku 1863. Výsledkom bolo, že diecézny biskup, generálny vikár a farár mali ex officio miesta v každej správnej rade kongregácie, teda v jej riadiacom orgáne.

Týchto troch sprevádzali dvaja správcovia volení veriacimi. Tým sa “farár” – termín “farár” sa v tom čase v misijnej cirkvi nepoužíval – stal osobou oprávnenou nakladať s cirkevným majetkom, keďže mal vždy tri hlasy. To mu umožňovalo nakladať s&nbspfondami farnosti a&nbspcirkevným majetkom v&nbspsúlade s&nbspcirkevnými smernicami. Taktiež ho už nebolo možné prepustiť len preto, že bol verný učeniu Cirkvi. Teraz však bol synodálne začlenený do kongregácie. Kongregácia však už nemohla pôsobiť ako nezávislá protiváha.

V roku 1911 Kongregácia koncilu – teraz známa ako Dikastérium pre klérus – konečne zverejnila poradie, ktorý majetkový režim sa má uprednostniť. Takzvaná “jediná korporácia,” ktorá robila biskupa jediným disponentom všetkého majetku diecézy vrátane farností, bola považovaná za horšiu ako “agregátna korporácia.” Už vtedy sa neuprednostňovala ani monarchia, ani demokracia, ale synodalita. “korporatívny agregát” nakoniec dokonca poslúžil ako vzor pre farskú finančnú radu, ako ju pozná súčasné kánonické právo (porov. CIC, c. 537 a c. 1280).

Na traumy trusteeizmu sa nezabudlo dodnes. Filadelfský arcibiskup John Krol pred ním varoval už na Druhom vatikánskom koncile. A v St. Louis v štáte Missouri sa v prvých rokoch 21. storočia veriaci v Kostole svätého Stanislava Kostku vzbúrili proti svojmu biskupovi s pomocou tam stále používaného systému trustee. Nakoniec, podobne ako ich predchodcovia v 19. storočí, vstúpili do schizmy spolu so svojím kňazom.

Vulkán trusteeizmu ešte úplne nezhasol. Prinajmenšom môžeme predpokladať, že pápež Lev XIV. vzhľadom na svoj pôvod a znalosť amerických cirkevných dejín citlivo vníma rozdiel medzi synodalitou a demokraciou v Cirkvi, aj keď tá druhá sa niekedy skrýva v ovčom’rúchu synodality.