- Biskup Martin potláča tradičnú liturgiu, čo ohrozuje duchovný život diecézy.
- Obmedzenia latinčiny znižujú účasť veriacich na omši a narúšajú tradície.
- Martinove pokyny ignorujú liturgické normy a znižujú úctu k Eucharistii.
- Nové praxie uprednostňujú modernizmus pred tradičnými hodnotami katolíckej viery.
DOPLNENIE: Zdroje z prostredia diecézy potvrdili denníku The Pillar, že biskup už navrhovaný dokument odložil kvôli rozsiahlemu odporu duchovných v diecéze. Portálu LifeSite sa toto tvrdenie nepodarilo potvrdiť.
Biskup v Charlotte sa chystá v najbližších dňoch vydať ešte viac obmedzení týkajúcich sa liturgie, pričom ostro kritizuje používanie latinčiny, tradičných rúch, oltárnych koľajníc a mnohých aspektov bežných liturgických obradov.
Dlhý dokument zverejnený dnes na blogu Rorate Caeli, ktorý je označovaný ako text pripravovaného listu charlotského biskupa Michaela Martina, obsahuje ešte viac obmedzení Cirkvi’v liturgii necelý týždeň po tom, čo oznámil rozsiahle zákazy tradičnej omše.
ČÍTAJTE: Biskup z Charlotte potláča latinskú omšu, odvoláva sa na Traditionis Custodes
Rorate Caeli, ktorý opisuje text ako pochádzajúci zo zdrojov vo vnútri diecézy, uviedol, že list má biskup zverejniť “v najbližších dňoch.”Katolícky spravodajský web The Pillar tiež predpokladal vznik takéhoto dokumentu v správe, ktorú zverejnil vo štvrtok.
Martin’, ktorého do diecézy vymenoval pápež František pred niečo vyše rokom, postupnými kolami liturgických pravidiel zrejme určite zničí úspešný príbeh liturgickej harmónie, ktorým sa diecéza Charlotte v posledných rokoch stala.
Martin’si obmedzenia neberú na mušku len liturgické aspekty latinskej omše, ale teraz sa zdá, že našiel chybu v mnohých prvkoch novej Ordo liturgie. Martin okrem iného odsudzuje:
Nie latinčine
Ohľadne používania latinčiny v omši: “plná, vedomá a aktívna účasť veriacich’je sťažená všade tam, kde sa používa latinčina,” píše Martin. “Nedokážem pochopiť, prečo hlasná menšina veriacich, ktorí sami priznávajú, že nerozumejú latinčine, obhajuje obnovenie latinčiny v našej diecéze, čím sa liturgia stane nezrozumiteľnou pre všetkých, okrem niekoľkých našich ľudí.”
Po vyjadrení svojho osobného názoru na “hlasnú menšinu ” Martin odsúdil jednotlivcov, ktorí sa odvolávajú na cirkevné dokumenty v prospech latinčiny, že tak robia “aby ospravedlnili svoj výber a osobné preferencie.”
V skutočnosti latinčina v liturgii “podporuje dve neprijateľné tendencie,” vyjadril sa. Za tieto označil “odmietanie Novus Ordo Missae,” a delenie spoločenstva na “tých, čo majú a tých, čo nemajú: tých, čo rozumejú, a tých, čo nerozumejú.”
“Latinčina znižuje úlohu laikov v omši,” potvrdil Martin. “Zbavuje ich plnej, vedomej a aktívnej účasti, na ktorú majú legitímne právo.”
A preto stanovil, že “pri omšiach s veriacimi sa má zachovať ľudová reč pre všetky časti omše. Latinské časti omše sa majú uvážlivo vyberať len pri tých konkrétnych sláveniach, pri ktorých väčšina účastníkov rozumie tomuto jazyku.”
Kľačanie na prijímanie?
Biskup sa síce vyhol formálnemu zákazu prijímať sväté prijímanie katolíkom na jazyk – praxi, o ktorej Martin vie, že ju Vatikán výslovne obhajuje – ale snažil sa ju očierniť všetkými možnými inými spôsobmi.
“Poučovať veriacich, že kľačanie je úctivejšie ako státie, je jednoducho absurdné,” napísal.
Martin tiež obhajoval používanie laických vysluhovateľov Eucharistie, keď povedal: “Žiadny duchovný nesmie nikdy poučovať, že je lepšie prijímať sväté prijímanie od kňaza ako od mimoriadneho vysluhovateľa svätého prijímania.”
Napokon odsúdil tých svojich kňazov, ktorí odstránili laických vysluhovateľov a ministrantky a zaviedli vo svojich kostoloch zábradlia na prijímanie, argumentujúc, že takéto kroky “znemožňujú veriacim prijímať sväté prijímanie pod oboma druhmi, čo je plnším znakom eucharistickej hostiny.”
Následne Martin vo svojej diecéze zakázal oltárne zábradlia a kľačiačky (prie–dieux), čím silne pripomenul obdobie bezprostredne po Druhom vatikánskom koncile.
Zakázal tiež prax robiť znak kríža s posvätnou hostiou –ako sa to robí v liturgii z roku 1962 –pred rozdávaním prijímania.
Biskup sa okrem toho zameral na “ženy, ktoré sa rozhodli nosiť závoj ako výraz osobnej zbožnosti,” s pokynom, že “tak nemajú robiť, keď pomáhajú v akejkoľvek oficiálnej funkcii (lektor, kantor, oltárnik, uvádzač atď.) pri svätej omši.”
Medzi tým je prísne zakázané akékoľvek obmedzovanie laických úloh počas svätej omše na mužov, pričom Martin píše: “Nikomu nemožno odoprieť liturgickú úlohu prislúchajúcu veriacim na základe jeho pohlavia.”
Nie ad orientem
“Omša sa musí sláviť tvárou k ľudu,” nariadil Martin a nesprávne pritom citoval rubriky Novus Ordo (GIRM). Samotný GIRM umožňuje sláviť omšu ad orientem a vatikánsky’liturgický úrad vydal viacero vyhlásení, v ktorých to obhajuje.
V liste z roku 2000 Kongregácia pre Boží kult vysvetlila rubriky Rímskeho misála potvrdzujúc že ad orientem bohoslužba nie je zakázaná, a tiež pripomínajúc biskupom, že “by bolo vážnym omylom predstavovať si, že hlavná orientácia obetného úkonu je na spoločenstvo.”
Kňazi sa nesmú modliť
Je to len rok po nástupe do nového úradu biskupa diecézy a zdá sa, že Martin má osobitnú zášť voči svojim duchovným, ktorí sa modlia pred a po obetovaní omše. Túto otázku rieši jeho nový diktát:
V súčasných liturgických knihách nie je uvedená žiadna možnosť, ktorá by predpisovala určité modlitby pri obliekaní alebo odriekaní. Modlitbová príprava pred svätou omšou a poďakovanie po svätej omši sa má uskutočniť iným spôsobom a podľa možnosti spoločne s ostatnými asistujúcimi služobníkmi.
Martin navyše, zrejme v snahe rýchlo zabiť akúkoľvek tendenciu k liturgickej tradícii, zakázal používať birety, skrížené štóly, manipuly, zdobené alby alebo rímske ornáty. “Tieto rúcha, ” povedal, “veriaci vnímajú a chápu ako jasný znak kňaza celebranta, ktorý uprednostňuje liturgický (a možno aj teologický) život Cirkvi pred Druhým vatikánskym koncilom, vzhľadom na to, že tieto rúcha sa vo väčšine kostolov na celom svete nevyskytujú od 60. rokov 20. storočia. Kňazské rúcho nemá byť miestom na takéto vyjadrenia, či už zamýšľané alebo nie.”
Otár ako predstavenie, a nie miesto obety
Veľmi podrobné smernice Martina’odhalili jeho osobné názory týkajúce sa liturgie a tiež jeho chápanie teológie obety omše. Najpozoruhodnejšie v tomto smere boli jeho pokyny pre duchovných o tom, že oltár je v prvom rade niečo, čo má byť viditeľné pre zhromaždenie, a nie miesto, kde sa má prinášať obeta.
S ohľadom na to požadoval niečo, čo by sa dalo označiť len ako denný sen liturgických modernistov’:
Bránil sa používať stojany na misál v prospech umiestnenia misála na oltárnom stole.
Rozmiestnenie sviečok “okolo oltára, pretože ich umiestnenie na oltár bude vždy brániť vo výhľade veriacim.”
Položenie kríža na oltár naplocho “aby veriacim’neprekážal vo výhľade.”
Odporúčame používať v kostole digitálne projektory
- hudobné texty (a prípadný notový zápis);
- preklad čítaní počas liturgie slova v spoločenstvách, ktoré sú dvojjazyčné;
- spoločné omšové odpovede v zhromaždeniach, ktoré sú dvojjazyčné, alebo pri iných liturgických sláveniach, pri ktorých by sa bežne používal tlačený program;
- prenášanie vopred nahratej homílie biskupa alebo krátkych videí, ktoré boli vytvorené pre zhromaždenie a ktoré sa môžu prezentovať po záverečnej modlitbe a pred záverečným požehnaním
Zakázanie používania zvonov na ohlasovanie vstupu duchovných na omšu.
Zakázanie znamenia pokoja počas liturgie.
Martinove’kroky idú ďalej než len k snahe obmedziť tradičnú omšu, čo sa mu podarilo minulý týždeň, a teraz zavádza prísne obmedzenia omše, ktoré sa vyvinuli po Druhom vatikánskom koncile. Pobožnosť a úctu biskup odsudzuje ako prejav škrupulóznosti a prekážky “účasti” veriacich.
Na ich miesto prichádza uprednostňovanie protestantského chápania omše predovšetkým ako jedla: “Symbolika rituálneho jedla nech je čo najjasnejšia a najzjavnejšia.”
Nové obmedzenia Martina’–ako o nich informuje Rorate –sa zdajú naznačovať vrcholné prijatie anti-liturgického myslenia prítomného v Cirkvi v posledných desaťročiach, v ktorom sa liturgia kladie do centra pozornosti skôr človeka než Boha.