- Vymenovanie ženy na čelo dikastéria narušuje tradičnú hierarchiu Cirkvi.
- Druhý vatikánsky koncil bol de facto zrušený, čo ohrozuje sviatosť Cirkvi.
- Oddelenie moci rádov a riadenia vedie k profanizácii Cirkvi a jej poslania.
- Budúcnosť Cirkvi je ohrozená, ak sa ignorujú zásady kánonického práva.
Vymenovaním ženy “prefektky” Dikastéria pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života neskorším pápežom sa do Cirkvi vrátilo rozdelenie “potestas sacra” na moc rádov a moc riadenia.
V tomto podstatnom bode, ktorý je pre sviatosť Cirkvi životne dôležitý, bola de facto zrušená platnosť Druhého vatikánskeho koncilu. Boli sme tak vrhnutí späť do čias, ktoré Cirkev prekonala. V cirkevných dejinách sa totiž skutočne stalo, že právomoci vysviacky a jurisdikcie boli od seba nielen odlíšené, ale aj oddelené.
“Biskupi”, ktorí neboli vysvätenými biskupmi, predsedali dôležitým diecézam. Neboli pastiermi, ale len príjemcami sinekurov. Pastoračné škody, ktoré spôsobovali nevysvätení “pastieri”, boli značné.
Tieto zneužívania ukončil Druhý vatikánsky koncil v Lumen gentium prostredníctvom prehĺbenej teológie o biskupskom úrade a najmä č. 21. Tam sa totiž výslovne učí o neoddeliteľnosti vysviacky a jurisdikcie: “Biskupská vysviacka spolu s úradom posväcovania udeľuje aj úrad učenia a riadenia, ktorý sa však zo svojej podstaty môže vykonávať len v hierarchickom spoločenstve s hlavou a členmi kolégia.”
Pápež Pavol VI. to ešte jasnejšie vyjadril v “Nota explicativa praevia,” ktorú vyhlásil za neoddeliteľnú súčasť Lumen gentium: “Pri konsekrácii dostáva osoba ontologickú účasť na posvätných funkciách [munera]; to je úplne jasné z Tradície, vrátane liturgickej tradície.” (č. 2) Z toho možno tiež vidieť: Tam, kde chýba ontologický základ v dôsledku chýbajúcej konsekrácie, nemožno udeliť žiadne úrady spojené s “potestas sacra”.
VYHLÁSENIE: Pápež František vymenoval prvú ženu na čelo vatikánskeho dikastéria
Keď Kodex Iuris Canonici (Kódex kánonického práva), existovali napriek tomu sily, ktoré sa pokúšali vytvoriť v kánonickom práve základ pre priznanie “potestas sacra laikom.” Prvý návrh z roku 1977 pôvodne v súlade s Lumen gentium a “Nota explicativa praevia” uvádzal: “Tí, ktorí prijali sviatosť posvätného rádu, sú oprávnení prevziať vedenie Cirkvi v súlade s právnymi ustanoveniami.” Potom však pokračoval: “Pri výkone tejto moci, pokiaľ sa nezakladá na posvätnom svätení, môžu mať tí, ktorí neprijali sviatosť svätenia, len ten podiel, ktorý im pre jednotlivé prípady udeľuje najvyššia cirkevná autorita.” Tento rozchod s koncilom bol napravený v rámci konzultácií trvajúcich niekoľko rokov. V rokoch, ktoré viedli k roku 1983, sa do nej zapojil celosvetový episkopát, kúria a mnohí odborníci. Nakoniec sa môže. 129 dnes znie:
§1. Tí, ktorí prijali posvätné rády, sú podľa normy predpisov práva kvalifikovaní pre moc riadenia, ktorá v Cirkvi existuje na základe Božieho ustanovenia a nazýva sa aj mocou jurisdikcie.
§2. Laickí členovia kresťanských veriacich môžu spolupracovať pri výkone tej istej moci podľa normy práva.
Lajti sa teda môžu zúčastňovať na príprave rozhodnutí, ktoré si vyžadujú moc riadenia. Nemôžu však takéto rozhodnutia prijímať osobne.
V roku 1970 Joseph Ratzinger vo svojej knihe Demokratie in der Kirche načrtol dôsledky rozdelenia “potestas sacra”. Möglichkeiten und Grenzen (“Demokracia v Cirkvi: možnosti a hranice”), ktorú vydal spoločne s Hansom Maierom. Jednoznačne sa vyjadril o “fakticky absolútne neprípustnom oddelení moci rádov a riadenia.”Je to preto, lebo oddelenie moci rádov a riadenia odsúva sviatosť “do magickej oblasti” a cirkevnú jurisdikciu “do profánnej oblasti”: “Sviatosť sa teraz chápe len rituálne, a nie ako poverenie viesť Cirkev prostredníctvom slova a liturgie; vedenie sa na druhej strane chápe ako čisto politicko-administratívna záležitosť – pretože Cirkev samotná sa zjavne chápe len ako politický nástroj. V skutočnosti je úrad vedenia v Cirkvi nedeliteľnou službou” (citované podľa edície Topos Limburg-Kevelaer 2000, s. 31f).
Ak bol laický prefekt s “potestas sacra” možný v dikastériu pre zasvätený život, potom je možný v každom dikastériu. Uvádza sa to aj v kuriálnej konštitúcii “Praedicate Evangelium” zosnulého pápeža (II.5). Pokiaľ sa v takomto dikastériu nevykonáva “potestas sacra”, napríklad vo vzťahu k médiám, nie je to problém. To platí aj pre Vatikánsky štát, kde bola na čelo postavená žena. Je to preto, lebo ide o príležitostný štátny útvar, ktorý nepatrí do sviatostno-hierarchického poriadku Cirkvi. Podľa “logiky” “Praedicate Evangelium,” môže byť za prefekta dikastéria pre biskupov vymenovaný aj laik. Prefekt nevymenúva diecéznych biskupov, ale doteraz menoval apoštolských administrátorov s hodnosťou biskupa. Ak je možné, aby diecézneho biskupa menoval laik, sviatostný charakter Cirkvi nie je ničím iným ako fraškou.
PREHĽAD: Prvá prefektka ilustruje snahu pápeža Františka’ o centralizáciu moci. Tu’je ako
Ak laici vykonávajú “potestas sacra” na úrovni Rímskej kúrie, nie je jasné, prečo by sa to nemohlo diať aj na úrovni diecézy. To znamená, že laik môže byť generálnym vikárom, a teda nadriadeným kňazov diecézy. Niektoré diecézy už experimentujú s “laickými delegátmi” biskupa, ktorí sú rovnocenní generálnemu vikárovi. Laici potom môžu viesť aj farnosti a zamestnávať vikára, ktorý raz za mesiac naplní ich svätostánok. Toto všetko by už nebola Cirkev Ježiša Krista, ktorú vybudoval na základoch apoštolov.
Tvrdiť v tejto súvislosti, že vykonávanie “potestas sacra” laikmi obmedzil zosnulý pápež na Rímsku kúriu prostredníctvom konštitúcie “Praedicate Evangelium” a nevzťahuje sa na zvyšok Cirkvi, nie je dôveryhodné. Veď povaha “potestas sacra” je všade rovnaká. A obmedziť ho na kúriu by znamenalo povedať, že najvyšší panovník vydal pre svoje potreby osobitný zákon, ktorý sa nevzťahuje na jeho poddaných. Ak túžite byť považovaný za modernú cirkev, ako by ste sa potom mohli zároveň správať ako absolutistický monarcha, ktorý je nad zákonom? Ako vysvetliť biskupom, kňazom a laikom, že majú dodržiavať zvykové právo, ak ho najvyšší predstaviteľ sám nechce dodržiavať v ústrednej otázke? Despotické režimy môžu použiť silu, aby zabezpečili, že obyvateľstvo bude dodržiavať zákon, zatiaľ čo vedenie nie. Cirkev však nie je štát, ale spoločenstvo dobrovoľníkov. Pápež preto môže všetkých len pozvať a požiadať ich, aby dodržiavali učenie a poriadok Cirkvi. Je teda prvou osobou, ktorá musí mať sama záujem na dodržiavaní oboch. Inak ho ľudia opustia.
V desaťročiach po koncile sa kánonické právo nerešpektovalo a znevažovalo ako protiklad pastoračnej starostlivosti a lásky. So škandálmi okolo zneužívania zažilo kánonické právo svoju prvú renesanciu. Odvtedy sa ľudia horlivo venujú trestnému právu a súdom. Aké pokrytectvo. Ale to je ešte neškodné. Neskorší pápež totiž teraz zneužil kánonické právo a pápežskú jurisdikciu na to, aby vyhlásil sviatostnú povahu Cirkvi za druhoradú. Kto by si bol pomyslel, že takýto triumf pozitivistického právnictva, prichádzajúci zo strany “progresivizmu”, je možný v desaťročiach po koncile? Aká irónia.
Dôsledky tejto reakčnej cirkevnej politiky, ktorá siaha ešte pred Druhý vatikánsky koncil, sa zatiaľ nedajú predvídať. Už teraz je však jasné, že kňazi a biskupi budú odsunutí na magickú úroveň, ako to povedal Joseph Ratzinger. A vynára sa otázka: kto bude v budúcnosti ešte ochotný pôsobiť ako mág pod vedením funkcionára? Samotná Cirkev sa sprofanuje a už nevystupuje ako Kristovo telo, ale ako globálna korporácia vatikánskeho prezidenta, ktorý vládne dekrétom spolu so svojimi prefektmi. Tvárou v tvár desakralizovanej Cirkvi bude čoraz menej zrejmé, ako sa kresťania môžu držať myšlienky, že ide o Božie zjavenie, milosť, večnú spásu, ba o samotného Boha.
Pápež Lev XIV. sa preto nebude môcť vyhnúť rozhodnutiam:
Ak bude na druhej strane vymenovaný nový “prefekt” dikastéria, ktorý údajne vykonáva “potestas sacra”, Druhý vatikánsky koncil môže byť odložený a Cirkev bude uvrhnutá do chaosu nielen v Ríme, ale potenciálne v každej diecéze a farnosti. Niektorí by však pravdepodobne videli archiváciu II. vatikánskeho koncilu aj v pozitívnom svetle. Veď liturgická konštitúcia “Sacrosanctum Concilium” by potom bola len kusom papiera.
Mons. Martin Grichting je držiteľom doktorátu a habilitácie z kánonického práva. V rokoch 2009 až 2019 bol generálnym vikárom švajčiarskej diecézy Chur.