Zvolenie Leva XIV. vyzýva Američanov, aby sa vrátili k učeniu Leva XIII. o Cirkvi a štáte

“Veľmi si vážime a nesmierne milujeme mladý a energický americký národ, v ktorom jasne vidíme skryté sily pre rozvoj civilizácie i kresťanstva.” - pápež Lev XIII, Longinqua Oceani

Málokomu sa zdalo, že Robert Francis Prevost minulý týždeň vystúpi na pozdrav katolíckemu svetu v bielej sutane. Jeho zvolenie za pápeža Leva XIV. vyvolalo vlny v celom katolíckom svete. Nielenže je prvým americkým pápežom, ale jeho výber mena pripomína aj odkaz Leva XIII, pontifika z 19. storočia, ktorého spisy o politickej kultúre Ameriky’a identite Katolíckej cirkvi’sú stále ostro aktuálne. Leonov predchodca zároveň chválil Spojené štáty - národ, ktorý podľa neho oplýval potenciálom kresťanskej veľkosti -, ale zároveň varoval, že niektoré filozofie v rámci americkej mentality by mohli pokaziť samu seba aj vlastný katolicizmus. Nový pontifik nás možno len nenápadne, potichu vyzýva, aby sme sa k tomuto varovaniu vrátili. 

Leo XIII - narodil sa v neďalekom Laziu ako Raffaele Luigi Pecci v roku 1810 - vládol ako pápež v rokoch 1878 až 1903. Bol známy ako “pápež robotníkov” a “pápež ruženca”, spájal v sebe pastoračnú horlivosť s filozofickou jasnosťou. Bol zakladateľom vývarovní a domovov pre chudobných. Bol tiež prvým pápežom, ktorý sa priamo a systematicky zaoberal situáciou Katolíckej cirkvi v Spojených štátoch amerických. 

Z jeho mnohých spisov vystupujú do popredia dva dokumenty, ktoré majú osobitný význam pre americkú otázku: encyklika z roku 1895 Longinqua Oceani, adresovaná biskupom Spojených štátov, a encyklika z roku 1899 Testem Benevolentiae Nostrae, napísaný ako odpoveď na to, čo sa vnímalo ako teologické úpravy (hraničiace s herézou) vznikajúce v americkej Cirkvi. Oba dokumenty odrážajú pápežstvo, ktoré sa rovnakou mierou pohybuje v obdivu a obavách. 

V Longinqua Lev XIII. udával tón láskyplného rešpektu. “Často sme chválili a teraz znova a znova chválime obdivuhodnú občiansku ústavu Spojených štátov,” napísal, pričom si všimol slobodu, ktorej sa Cirkev teší podľa jej zákonov. Pochválil “energiu a podnikavosť ľudí, ” hierarchickú štruktúru americkej cirkvi a zjavnú oddanosť veriacich. Napriek tomu varoval pred tým, aby sa právna tolerancia Ameriky”zamieňala za teologický ideál. “Bolo by veľmi chybné, ” dodal, “vyvodzovať záver, že v Amerike treba hľadať typ najžiadanejšieho postavenia Cirkvi, ” teda ideálny vzťah Cirkvi a štátu. 

Tento paradox – chváliť pracovitosť a schopnosť Ameriky”prispieť Cirkvi veľkou službou a silou, a zároveň varovať pred zakotvením jej politickej filozofie ako božskej či dokonalej – definoval prístup Leva XIII”. Bol azda prvým pápežom, ktorý napísal niečo, čo by sa dalo označiť za pápežský “milostný list” Spojeným štátom. A predsa, ako pozorný otec, bol aj jej najnáročnejším kritikom. 

PREČÍTAJTE SI: Prečo je otázka, kto zvolil Leva XIV. nesprávna

V Testem sa Lev XIII. zaoberal obavami z toho, čo sa vtedy nazývalo “amerikanizmus".”List, zaslaný kardinálovi Jamesovi Gibbonsovi z Baltimoru, bol vyvolaný správami, že niektorí americkí myslitelia bagatelizujú tradičné katolícke pobožnosti, uprednostňujú individuálne svedomie pred hierarchickým učením a snažia sa zosúladiť náuku s moderným kultúrnym cítením. Bez toho, aby menoval, Lev varoval pred akoukoľvek tendenciou “formovať svoje učenie viac v súlade s duchom doby” alebo “zmierniť svoju starobylú prísnosť a urobiť určité ústupky novým názorom”. 

Cirkvi v Spojených štátoch v priebehu 20. storočia neustále pribúdalo na význame a otázky, ktoré Lev XIII. nastolil o zlučiteľnosti katolicizmu a americkej politickej kultúry, nikdy nezmizli. Vrátili sa – nenápadnejšie, ale nemenej významne – na Druhom vatikánskom koncile. 

V centre tejto obnovenej diskusie stál páter John Courtney Murray, americký jezuitský teológ a politický mysliteľ, ktorý pomohol vypracovať Dignitatis Humanae, koncilovú’deklaráciu o náboženskej slobode. Murray obhajoval víziu Cirkvi, ktorá by mohla pokojne a plodne existovať v pluralitnej spoločnosti. Jeho formuláciu náboženskej slobody ako prirodzeného práva, zakoreneného v ľudskej dôstojnosti a chráneného štátom, niektorí považovali za rozvinutie učenia Leva XIII’. Iní však spochybňovali, či Murray’v rámci nenápadne neposunul dôraz: od tolerovania náboženskej rozmanitosti ako obozretnej nevyhnutnosti k jej schvaľovaniu ako morálneho a politického dobra samého osebe. 

Kritici poukazovali na upozornenie Leva XIII’že samotná sloboda nestačí na udržanie pravdy; ba dokonca sa môže stať jej opakom, ak je odtrhnutá od Božieho zjavenia. Dignitatis Humanae to nepopieral, ale jeho tón bol optimistickejší a naznačoval model interakcie medzi Cirkvou a štátom, ktorý sa v podstate podobal americkej skúsenosti. Časom, s pomocou Druhého vatikánskeho koncilu, tento model začal ovplyvňovať cirkevný a politický vývoj ďaleko za hranicami Spojených štátov. 

V tradične katolíckych krajinách, ako sú Portugalsko, Španielsko a Malta, kde ústavy kedysi formálne uznali Katolícku cirkev a zosúladili občianske právo s jej morálnym učením, bol tento posun citeľný. V 60. rokoch 20. storočia tieto národy stále zakazovali rozvody a potraty, zachovávali nedeľu ako deň odpočinku a udržiavali vysokú mieru účasti na sviatostiach. Dnes sú všetky sekulárnymi štátmi. Tie isté krajiny teraz pod tlakom sekulárnych noriem a právnych rámcov EÚ tieto postoje do veľkej miery zmenili. Rozvod je teraz legálny vo všetkých troch a potraty boli legalizované v Portugalsku a Španielsku; Malta zostáva jediným držiakom. Vplyv Spojených štátov a Druhého vatikánskeho koncilu’síce nie je jedinou príčinou, ale pravdepodobne by sa ani nemal podceňovať. 

Hriech a ťažké zlo sú síce záležitosťou vôle každého jednotlivého človeka a nevyhnutne sa dejú bez ohľadu na občianske zákony Cirkev však uznáva, že nie sme len jednotlivci, ale sme súčasťou stáda: našich spoločenstiev, národov a predovšetkým Cirkvi. Ako ovce sa až príliš ľahko necháme ovplyvniť pohybmi v stáde. 

Úlohou vedúcich predstaviteľov Cirkvi i veriacich politikov je pásť ovce, stavať ploty na ich ochranu a odháňať vlkov. Keď sa zlo, ktoré ponúka pohodlné východiská z ťažkých situácií pre nedokonalé a padlé tvory, právne sankcionuje – takmer nevyhnutne sa v spoločnostiach rozbujnie. Keď sa veci ako potraty stanú v spoločnosti bežnými, je pravdepodobné, že ovplyvnia aj novšie generácie (najmä tie s nižšou teologickou formáciou alebo tie, ktoré sú duchovne odrezané od sveta). Vážny dôsledok, ktorý to má pre duše, treba starostlivo zvážiť. 

Ak niektorí prijali pokoncilovú trajektóriu ako pokrok, iní vyjadrujú obavy, že jedinečný verejný hlas Cirkvi’sa oslabil. Rovnováha medzi zapojením sa do moderného sveta a odolávaním jeho škodlivejším tendenciám zostáva neuchopiteľná. 

Medzi tým paradox, ktorého sa dotkol Lev XIII. Spojené štáty skutočne priniesli vynikajúce duchovné ovocie. Spolu s Francúzskom vedú tradičné katolícke hnutie na celom svete – niečo, čo presadzuje a podporuje nielen obnovu nestarnúcej liturgie Cirkvi’ale aj vernosť jej starobylému učeniu. Americkí evanjelisti a apologéti – páter Mike Schmitz, biskup Robert Barron, Scott Hahn – pomáhajú obracať a posilňovať zástupy veriacich na všetkých kontinentoch. Iniciatívy ako nedávny Národný eucharistický kongres a Massa vekov filmy si ťažko predstaviť, že by sa v inej krajine uskutočnili rovnakým spôsobom a s rovnakou profesionalitou či rozsahom.  

A predsa tento národ podporuje aj odvetvia, ktoré oslavujú hriech  aké sa nachádzajú v dekadentných herniach Las Vegas alebo v profánnych štúdiách Los Angeles  a to spôsobmi, ktoré sú v zákonoch starej katolíckej Európy nemysliteľné. Amerika je paradoxný národ, v ktorom existujú dve duše. Tá čestná, hlasno kresťanská, odvážna stránka, ktorej príkladom je nekompromisná religiozita amišov alebo postavy ako matka Angelika či sestra Wilhelmina Lancasterová. Dnes ju však definujú aj ľudia ako Kim Kardashian. 

ČÍTAJTE: Predstavuje pápež Lev XIV. nový úsvit pre Cirkev?"

Niekoľko autorov sa pokúsilo rozobrať, ako došlo k tomuto obratu. Jedným z provokatívnejších hlasov je hlas Davida Wemhoffa, ktorého kniha John Courtney Murray, Time/Life a americký návrh: Ako doktrinálny vojnový program CIA’zmenil Katolícku cirkev tvrdí, že Murrayove’myšlienky sa príliš zhodovali s americkými politickými záujmami. Kontroverzne dokonca tvrdí, že existuje prepojenie medzi Murrayom a americkými spravodajskými operáciami, ktorých cieľom bolo ovplyvniť povojnovú Cirkev mäkkou silou. Toto tvrdenie je sporné a treba ho brať s rezervou. Napriek tomu predpoklad, že americká politická filozofia v tomto období nenápadne prenikla do katolíckej teológie, naďalej vyvoláva otázky. 

Je veľmi nepravdepodobné, že by meno Leva XIV’bolo priamym signálom nadchádzajúcej korekcie kurzu. Nie je však nepravdepodobné, že by mohlo byť zároveň jemným prikývnutím – od samotného vzdelaného Američana – na starú pápežskú kritiku jeho leonského predchodcu’že napriek často veľkým zásluhám národa nie sú zakladajúce princípy Ameriky’ani neomylné, ani božské. 

Leo XIII. mal jasno v tom, že demokracia a sloboda môžu dobre slúžiť Cirkvi – ale len vtedy, ak zostanú usporiadané podľa pravdy, nie len podľa konsenzu. “Cirkev,” napísal, “nie je postavená na slobode jednotlivca, ale na Božej autorite odovzdávanej prostredníctvom apoštolov a ich nástupcov.” Obával sa, že ak by sa Cirkev príliš formovala podľa liberálneho étosu moderny, mohla by na oplátku stratiť schopnosť formovať svet. Cirkev by sa nemala prispôsobovať dobe, doba by mala byť povolaná k obráteniu. 

Až Longinqua, jeho optimistickejší list, varoval pred vývozom amerického modelu ako univerzálneho vzoru. “Nie je vhodné, aby Cirkev bola oddelená od štátu,” napísal Lev XIII. Hoci tolerancia môže byť v pluralitnom kontexte potrebná, nikdy nebola ideálom. A predsa sa v desaťročiach po Druhom vatikánskom koncile začal americký model vnímať – implicitne alebo explicitne – ako nový postoj Cirkvi v modernom svete. V tomto svetle sa teraz výhrady Leva XIII’zdajú byť skôr prorocké než reakčné. 

Ako s týmto dedičstvom naloží Lev XIV. zostáva neznáme. Jeho prvé výroky, vrátane verejného odkazu na Rerum Novarum, potvrdzujú znalosť korpusu Leva XIII’. Či sa opäť priamo zapojí do americkej otázky, sa ešte len ukáže. Tento moment však nabáda k zamysleniu – nielen nad minulými varovaniami, ale aj nad budúcimi možnosťami.  

Zjednotenie Katolíckej cirkvi formálne a ústavne s takmer akýmkoľvek súčasným štátom je pravdepodobne sotva reálne. V prípade Spojených štátov si to nemyslel ani Lev XIII. Napriek tomu by vedomie toho, ako by božské právo malo ovplyvňovať občianske právo (a nie naopak), malo byť stále základom nášho politického cítenia ako katolíkov. Svätá matka Cirkev je našou učiteľkou s autoritou a hlasom Krista. Nie Barack Obama. Nie Donald Trump. Nie George Washington. 

Pre tradične zmýšľajúcich katolíkov (akým náš nový pontifik skutočne môže byť) neponúka vízia Leva XIII’výzvu k nostalgii, ale akýsi plán. Cieľom nie je vzdať sa verejného námestia, ani sa mu nekriticky prispôsobiť. Ide o to vstúpiť do nej s jasným svedectvom, diplomaticky pracovať so skutočnosťami, ktoré máme pred sebou, a oživovať ich nie súhlasom, ale vernosťou. Hlbšia otázka, ktorú Lev XIII. položil pred viac ako sto rokmi – môže Cirkev v Amerike zostať plne katolíckou a zároveň plne americkou bez toho, aby sa stala iba oddanou svetským a deistickým politickým ideálom? – zostáva rovnako naliehavá ako kedykoľvek predtým. 

A tak sa vraciame k tomu okamihu, keď sa meno “Lev” opäť rozozvučalo nad davmi na Námestí svätého Petra”. Nie je jasné, či nový pontifik zamýšľa oživiť ducha Leva XIII. alebo si len uctiť jeho pamiatku. V tomto mene sa však skrýva potenciál, jemná provokácia.

Náš nový pontifik sa zdá byť zjednocujúcou postavou. Zdá sa, že chce zachovať to najlepšie na všetkých stranách – a vypočuť všetky oprávnené obavy. Možno tak chce urobiť aj so starými encyklikami Cirkvi’. Možno chce dokonca tento prístup uplatniť aj vo svojej milovanej vlasti a ísť tak v šľapajach svojho nominálneho predchodcu. Možno sa pod jeho vedením Spojené štáty stanú tou silou “pre pokrok civilizácie i kresťanstva”, ktorú prorocky predvídal Lev XIII. To ukáže čas.

Debaty z minulosti nie sú nikdy úplne pochované. Niekedy stačí len meno, aby sa opäť objavili.