Skutočnými hrozbami, ktorým čelíme, sú globalisti, ktorí hlásajú "existenčné hrozby", aby ospravedlnili tyraniu

Klimatické zmeny sú existenčnou hrozbou.

Dezinformácie sú existenčnou hrozbou.

Nerovnosť je existenčnou hrozbou.

Príští pandémia je existenčnou hrozbou.

Naša demokracia čelí existenčnej hrozbe.

A na každú z nich musí byť každý pripravený a pripravený urobiť čokoľvek, aby ju zastavil.

Taká je aspoň’súčasná línia – línia, ktorá ženie globálnu spoločnosť na všetkých úrovniach tesne na hranicu zdravého rozumu a súdržnosti.

A to’je zámerné, pretože je oveľa ľahšie niekoho postrčiť za hranu, keď už stojí vedľa nej.

Každá z týchto falošných hrozieb je zámerne spôsobená, stáva sa spoluúčasťou už aj tak oslabeného politického tela, čím sa stáva ešte zraniteľnejším voči jeho zničeniu a prípadnej smrti.

Vyjadrenie, že zomriete, je zničujúce. Keď vám povedia, že vy a vaša rodina zomriete, je to monumentálne hrozné. Keď sa povie, že všetci zomrú, je to…otupujúce. Vytvára to stav úplnej bezmocnosti, stav, v ktorom ste oveľa poddajnejší.

Vaše situačné vedomie sa stlmí, váš zmysel pre útek alebo boj sa spomalí a vy len stojíte a pozeráte, kým vám niekto nedá ruku okolo pliec a neodvedie vás preč.

A tí, ktorí vyvolávajú tento strach, čakajú neďaleko, aby urobili práve to – chytili spoločnosť za rameno, ponúkli jej útechu v podobe zábavy, liekov a základnej obživy, a odviedli ju preč.

Každá z hrozieb je priamo zameraná na prvý princíp západnej spoločnosti – prvenstvo jednotlivca. Všetky hrozby, všetky komunitarizmy, ktoré sa vnucujú kultúre – vrátane tvrdenia, že práve to, akej skupiny  je človek súčasťou, a nie človek sám, je najdôležitejšou určujúcou ľudskou charakteristikou – majú rovnaké základné posolstvo: odstránenie myšlienky, že spoločnosť sa skladá z oddelených jednotlivcov s osobnou agentúrou.

A od neuznania individuálnej agentúry až po jej nepripustenie vôbec je veľmi krátky krok.

To je skutočná existenčná hrozba falošných existenčných hrozieb, ktoré teraz poskakujú po celom svete, vrážajú do ľudí a rodín a spoločností a kultúr a zámerne spôsobujú taký chaos a rozvrat, že len stáť na jednom mieste nemusí byť nevyhnutne iracionálne rozhodnutie.

Čítajte: Bývalý americký úradník odhalil globalistický plán, ako Američanov zatlačiť do ‘digitálneho koncentračného tábora’

Samozrejme, žiadna zo súčasných prichádzajúcich katastrof nie je existenčnou hrozbou – v skutočnosti vôbec nie sú’hrozbou, ale predvoj globálnych socialistických etatistov sa postaral o to, aby si verejnosť pod hrozbou ostrakizácie, straty zamestnania a cenzúry myslela, že sú.

Okrem toho, že nie sú skutočnými hrozbami, nemožno ich ani zďaleka označiť za existenčnú hrozbu. Existenčná hrozba je – čiastočne – definovaná ako hrozba pre samotnú existenciu veci alebo systému. Je terminálna, globálna a transgeneračná. Nie je prechodná, nie je politická, neurčujú ju ľudia, ktorí ju vyhlasujú: aby bolo niečo existenčnou hrozbou, musí to byť skutočné, bezprecedentné a trvalé.

Ale tento termín – ktorý sa zdá byť dôležitým zvukom, pretože v skutočnosti je – môžu ľudia a skupiny zneužívať na zvýšenie vplyvu svojho vyhlásenia bez ohľadu na to, aké je, pretože skutočná definícia buď nie je všeobecne známa, alebo ju ľudia, ktorí ju používajú, a médiá, ktoré informujú o tom, čo tvrdia, zámerne ignorujú.

To otvára dvere k tomu, aby sa čokoľvek označilo za takúto hrozbu.

Je tu aj otázka pôvodu termínu  existenciálni filozofi sa zamerali na subjektívne predstavy o myslení, emóciách a konaní, ktoré sa týkajú existencie, zatiaľ čo konkrétnejšie  hrozby opisované pri používaní tohto termínu sú domnelé reálne a špecifické. To je ďalší zavádzajúci prvok používania tohto termínu.

Inými slovami, termín sa používa na to, aby sa na hrozbu, o ktorej sa tvrdí, že skutočne existuje, aplikovala tenká vrstva intelektuálnej istoty.

Napriek protestom zelenokoalície skutočnou globálnou existenčnou hrozbou nie sú fosílne palivá, ani riadne potraviny, ani základná ľudská mobilita, ani všetky ostatné aspekty materiálnej ekonomiky.

Skutočnú hrozbu predstavuje éterická ekonomika vládnych agentúr, subjektov občianskej spoločnosti, mimovládnych organizácií, nadácií a akademickej obce, ktorým pomáha informačná kabala. Spoločne majú v súčasnosti skutočne moc vnútiť civilizácii niečo, čo je skutočne transgeneračné, globálne a konečné.

A nikdy nekončiace predstieranie mimoriadnej situácie je mocným nástrojom na dosiahnutie tohto cieľa:

Čo sa stane, keď to obávané rozhodnutie, či skočiť vpravo alebo vľavo tvárou v tvár prichádzajúcemu autu, nebude rozhodnutím raz alebo dvakrát za život, ale každodennou otázkou? Tento neustály stav strachu ľudí drví a privádza ich do stavu, keď väčšinu, ak nie všetky rozhodnutia robia z miesta paniky namiesto rozumu.

A práve počas tohto neustáleho stavu nervového vyčerpania – stavu, ktorý z plátna vyrobili jeho potenciálni príjemcovia – udrú tí, ktorí chcú mať v spoločnosti moc.

To, čo sa ponúka, je spoločnosť, v ktorej nikto nemôže zlyhať. Ale spoločnosť, v ktorej nikto nemôže zlyhať, je zároveň spoločnosťou, v ktorej nikto nemôže uspieť, najmä do takej miery, aby mohol ohroziť existujúcu mocenskú štruktúru.

A práve táto hrozba – ktorá je  existenčnou hrozbou pre túto pavučinu výnosnej tyranie – je cieľom globálneho hluku strachu.

Ohrozená demokracia je “ich” demokracia, nie“naša” demokracia.

Klíma, ktorá je ohrozená, je ich striebrom ošľahané osobné prostredie – skutočné ničenie životného prostredia, ku ktorému dochádza, je v nedohľadne, očierňovanie poddeltov, ktorí obývajú iné miesta, je nepodstatné.

Ohrozené informácie sú klamstvá, ktoré sa vyslovujú na podporu spoločenskej transformácie.

Ohrozená rovnosť je ich právo byť rovnejší ako ostatní navždy.

A pandémia, ktorá je ohrozená, je právo vyhlásiť pandémiu z rozmaru, čím sa verejnosť vydesí a vzdá sa základných práv v mene bezpečnosti.

Prostredky a ciele sú zameniteľné, čím sa vytvára Möbiov pás dehumanizácie, na ktorom sa dá ukryť každá ponižujúca taktika – ak presne neviete, kde ležia, sú viditeľné len okrajom oka, šikmou neistotou, a možno ich ľahko odmietnuť ako výmysly, ako konšpiračné teórie.

Nedá sa presne vedieť, čo sa bude vyzdvihovať ako ďalšia existenčná hrozba.

To, čo sa už vie, je, komu to prospeje.

Poznámka – môže sa to zdať trochu zvláštne, ale potom zase naozaj nie, ale mohlo by nám všetkým prospieť, keby sme si pri úvahách o tom, o čo sa usilujú spoločenskí sérioví vrahovia, vzali k srdcu radu Hannibala Lectera:

Prepísané so súhlasom The Point.