Fetálna terapia je odvetvie medicíny, ktoré poskytuje farmakologické a chirurgické zákroky na liečbu chorôb a vrodených chýb nenarodeného dieťaťa. Vznik a pokračujúci rozvoj tejto špecializácie, ktorá zaobchádza s nenarodeným dieťaťom ako s osobou, je v súlade s katolíckymi morálnymi zásadami a je v ostrom protiklade s radikálnym prijatím potratov na požiadanie zo strany kultúrnych elít’.
Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí o povinnosti zaobchádzať s nenarodenými deťmi ako s osobami od oplodnenia: “Keďže s embryom treba zaobchádzať od počatia ako s osobou, treba ho chrániť v jeho celistvosti, starať sa oň a liečiť ho, pokiaľ je to možné, ako každú inú ľudskú bytosť” (č. 2274). Takto sa k svojim nenarodeným a/alebo predčasne narodeným pacientom správajú lekári v pôrodníctve, materno-fetálnej medicíne, fetálnej chirurgii a na oddeleniach intenzívnej starostlivosti o novorodencov na celom svete, a to napriek propotratovej rétorike viacerých ich profesijných lekárskych cechov. Nasleduje stručný prehľad fetálnej terapie - lekárskej špecializácie, ktorej samotná existencia spochybňuje prebiehajúcu depersonalizáciu a zabíjanie nevinných, zraniteľných nechcených ľudských osôb v najranejších štádiách života.
Lekári, ktorí sa starajú o tehotné ženy, často podávajú matke lieky, ktoré prospejú matke aj dieťaťu, alebo v niektorých prípadoch prospejú len dieťaťu bez toho, aby matke ublížili. Prinajmenšom jeden autor kladie začiatky fetálnej terapie do konca 40. rokov 20. storočia, keď sa zistilo, že liečba syfilisu matky počas tehotenstva zabraňuje aj prechodu infekcie na jej nenarodené dieťa [1]. pred zavedením penicilínu mal vrodený syfilis za následok potrat, narodenie mŕtveho dieťaťa a/alebo devastujúce neurologické a multisystémové ochorenia u detí. Prenatálne užívanie vitamínov tehotnými ženami je ďalším príkladom úspešnej liečby oboch pacientov prostredníctvom medikácie matky. Výživové potreby sú počas tehotenstva zvýšené. Suboptimálna výživa u tehotných žien je spojená s komplikáciami u matky aj so závažnými zdravotnými problémami u dieťaťa. Propagácia prenatálnych vitamínov pre tehotné ženy sa začala v 80. rokoch 20. storočia a ich význam v prevencii vrodených chýb bol medzinárodne uznaný v 90. rokoch 20. storočia. Je pozoruhodné, že užívanie prenatálnych vitamínov tehotnými ženami významne znižuje riziko vzniku mozgových, chrbticových, srdcových, orofaciálnych, pľúcnych, placentárnych a mnohých iných abnormalít u ich detí."[2]
Tri príklady, pri ktorých sa tehotným ženám môžu poskytovať lieky výlučne v prospech ich nenarodených detí, zahŕňajú vakcínu RhoGam, injekcie kortikosteroidov a progesterón. Už viac ako päť desaťročí sa vakcína RhoGam podáva Rh negatívnym ženám, aby sa zabránilo Rh ochoreniu u ich budúcich Rh pozitívnych detí.[3] Akonáhle je Rh negatívna žena’senzibilizovaná, zvyčajne počas pôrodu jej prvého Rh pozitívneho dieťaťa, vytvorí protilátky proti krvným bunkám budúcich Rh pozitívnych nenarodených detí. Tieto materské protilátky môžu prejsť placentou a zničiť červené krvinky budúceho Rh pozitívneho nenarodeného dieťaťa, čo vedie k potratu, poškodeniu mozgu alebo smrti novorodenca. Podobne môžu tehotné ženy s rizikom predčasného pôrodu dostávať progesterón na prevenciu predčasného pôrodu a kortikosteroidové injekcie na urýchlenie vývoja pľúc svojich nenarodených detí.[4],[5]
Fetálna chirurgia sa vzťahuje na chirurgické zákroky vykonávané na nenarodených deťoch v maternici (in utero) s cieľom liečiť choroby a vrodené chyby dieťaťa pred narodením. Sir William Liley otvoril tento odbor v roku 1961, keď vykonal prvú úspešnú perkutánnu transfúziu krvi plodu.[6] Do roku 1964 sa podarilo uskutočniť priamu transfúziu nenarodenej krvi pomocou otvorenej hysterotómie.
Nanešťastie, títo priekopníci predbehli svoju dobu. Otvorená hysterotómia bola spojená s vysokou mierou morbidity a mortality, a preto sa od nej koncom 60. rokov muselo upustiť’. Tento neúspech však neodradil súcit, predstavivosť a odvahu doktora Michaela Harrisona, chirurgického internistu v Massachusettskej všeobecnej nemocnici v roku 1969. Dr. Harrison asistoval svojmu mentorovi Dr. Hardymu Hendrenovi pri operácii vrodenej bráničnej prietrže (CDH) u novorodenca. Napriek najlepšej dostupnej chirurgickej a pooperačnej starostlivosti a celonočnému bdeniu mladého doktora Harrisona na novorodeneckej jednotke intenzívnej starostlivosti dieťa na druhý deň zomrelo. Strata tohto dieťaťa podnietila jeho presvedčenie, že tieto poruchy sa musia napraviť ešte pred narodením, a nakoniec ho priviedla na Kalifornskú univerzitu v San Franciscu (UCSF), kde sa korekcia CDH stala ústredným bodom rozvoja modernej fetálnej chirurgie. Diagnostické prenatálne zobrazovanie, anestézia a ďalšie podporné opatrenia, ako aj zvieracie modely na liečbu ľudských fetálnych defektov sa vyvíjali súbežne počas 70. rokov a boli optimálne pre vznik fetálnej chirurgie začiatkom 80. rokov.6 V prvých šiestich mesiacoch roku 1982 Harrison a jeho kolegovia chirurgovia z UCSF slávnostne otvorili program liečby plodu v tejto inštitúcii úspešným odstránením dvoch prípadov obštrukcie dolných močových ciest a prípadu hydrocefalu in utero.6
Harrison a jeho tím z UCSF chceli zabezpečiť, aby táto novovzniknutá špecializácia nebola len sľubná, ale aj osvedčená. V júli 1982 zvolali prvé medzinárodné stretnutie lekárov a vedcov zaoberajúcich sa výskumom nádejnej fetálnej chirurgie. Táto multidisciplinárna skupina zahŕňala 24 odborníkov z 13 centier zastupujúcich 5 krajín a niesla názov “Unborn: Skupina úspešne zdieľala výsledky výskumu, umožnila vytvorenie národných registrov výsledkov, viedla k vydaniu prvej učebnice v tejto oblasti, viedla k prípadnému založeniu odborného časopisu (Fetálna diagnostika a terapia) a vydala súbor etických usmernení. Tieto usmernenia sú dodnes základom etickej praxe fetálnej chirurgie. [porovnaj tabuľku 2 z citácie č. 6] Do roku 1987 sa táto skupina formálne začlenila ako Medzinárodná spoločnosť pre fetálnu medicínu a chirurgiu (IFMSS).6
PREČÍTAJTE SI: Holandský poslanec umlčaný za odhalenie reality potratov vydáva mocné pro-life video
Dnes centrá pre liečbu plodu na celom svete disponujú odbornými znalosťami na liečbu širokej škály predtým oslabujúcich vrodených chýb vrátane, ale nielen, syndrómu amniového pásu, bronchopulmonálna sekvestrácia pľúc, vrodená cystická adenomatoidná malformácia pľúc, vrodená bráničná hernia, vrodený syndróm vysokej obštrukcie dýchacích ciest, fetálna anémia, obštrukcia dolných močových ciest, mediastinálny teratóm, útvar na krku, sakrokocygeálny teratóm, spina bifida, sekvencia dvojčiat anémia-polycytémia, sekvencia obrátenej arteriálnej perfúzie dvojčiat, a syndróm transfúzie dvojčiat.[7],[8]
Úspech fetálnej chirurgie by však nebol taký, aký je dnes, nebyť súbežného pokroku v inej medicínskej špecializácii: anestézii a liečbe bolesti. Je šokujúce, že pred koncom 80. rokov 20. storočia sa operácie novorodencov mladších ako jeden mesiac (novorodencov) väčšinou vykonávali bez anestézie, pretože sa predpokladalo, že novorodenci napriek svojmu plaču nie sú neurologicky zrelí na vnímanie bolesti.[9] Našťastie v roku 1987 doktori Anand a Hickey uverejnili v časopise New England Journal of Medicine článok, ktorý túto krutú prax vyvrátil z pediatrie. Zdokumentovali rastúci počet výskumov, ktoré preukázali, že bolestivé postupy u predčasne narodených aj donosených novorodencov vyvolávajú významné negatívne fyziologické zmeny, ktoré majú aj potenciálne dlhodobé negatívne dôsledky. Preto odporučili zmeniť štandard starostlivosti v prospech poskytovania lokálnej a celkovej anestézie všetkým novorodencom počas invazívnych postupov.[10]
Stále však existovali pochybnosti o potrebe poskytovania anestézie deťom v maternici, pretože vnútromaternicové prostredie obsahuje skupinu endokrinných neuroinhibítorov a predpokladalo sa, že poskytuje prirodzenú anestéziu plodu. V roku 2001 na túto otázku definitívne odpovedal Dr. Gitau a jeho kolegovia, ktorí zdokumentovali fyziologické reakcie nenarodených detí, ktoré potrebovali transfúziu krvi v maternici, v prípade plodov od 25. týždňa. Zistili, že u nenarodených detí, ktoré dostávali transfúzie cez miesto zavedenia placenty do pupočníka, kde chýbajú nervy, nedošlo k zvýšeniu fyziologických stresových hormónov alebo markerov. Naopak, u nenarodených detí, ktoré dostávali transfúziu do pečeňovej žily, čo si vyžadovalo prepichnutie brucha ihlou, došlo k výraznému zvýšeniu hladiny stresových hormónov a markerov.[11]
V roku 2020 sa odborníci na výskum bolesti plodu zhodli, že prevaha dôkazov naznačuje, že vnímanie bolesti nevyžaduje mozgovú kôru. Z toho vyplýva, že nenarodené deti už v 12. týždni tehotenstva majú mozog a nervový systém, ktorý môže pociťovať bolesť a vyvolávať okamžitú nereflexnú reakciu na bolesť.9 Aby nebolo celosvetového ideologicky motivovaného a nesmierne ziskového potratového priemyslu, táto skutočnosť by bola všeobecne známa. Namiesto toho o tom masy ľudí, vrátane príliš mnohých lekárov, naďalej nevedia. Horšie je, že vedci už minimálne posledných desať rokov vedia, že nenarodené deti a predčasne narodené deti majú nižší prah bolesti ako dospelí. Nezrelý nervový systém nenarodených detí (a predčasne narodených detí) nie je ani zďaleka menej citlivý na škodlivé podnety, ale je precitlivený na bolestivé zásahy, okrem iného v dôsledku nerovnováhy medzi inhibičnými a excitačnými supraspinálnymi kontrolnými mechanizmami.[12],[13]
Anestéziológovia v centrách fetálnej terapie si našťastie veľmi dobre uvedomujú dôležitosť liečby bolesti a sedácie pre matky aj ich nenarodené deti počas fetálnej operácie. Títo anestéziológovia zohrávajú kľúčovú úlohu pri hodnotení rizík oboch pacientov, uľahčujú multidisciplinárnu koordináciu a udržiavajú homeostázu matky a plodu, čo optimalizuje podmienky pre ich kolegov operatérov.[14]
Ak zhrnieme, fetálna terapia je odvetvie medicíny, ktoré poskytuje farmakologické a chirurgické zákroky na liečbu chorôb a vrodených chýb u nenarodených detí. Lekári a zdravotnícki pracovníci v tomto odbore sa starajú o nenarodené deti a snažia sa ich v čo najväčšej miere liečiť rovnako ako všetky ostatné ľudské osoby. V praxi je to v súlade s katolíckymi morálnymi zásadami a je to v ostrom protiklade s radikálnym duchom potratov na požiadanie západných elít. Odborníci aj laici by urobili dobre, keby seba aj ostatných poučili o tejto lekárskej špecializácii, ktorej existencia je výzvou pre pokračujúcu depersonalizáciu a zabíjanie nevinných nechcených ľudských osôb v najranejších štádiách života.
Tento článok bol pôvodne uverejnený v časopise Akadémie Jána Pavla II. pre ľudský život a rodinu’Academy Review v novembri 2024. Zverejnené tu so súhlasom
[1] Queenan, J. “Plod ako pacient: Národná akadémia vied (1994). Dostupné dňa 10. 3. 24. Dostupné na internete: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/books/NBK231999/#:~:text=Before%20the%20last%20half-century%2C%20the%20fetus%20in%20the,congenital%20effects%20of%20the%20disease%20in%20their%20offspring
[2] Adams, J.B., Kirby, J.K., Sorensen, J.C. et al. Odporúčania založené na dôkazoch pre optimálny prenatálny doplnok pre ženy v USA: vitamíny a súvisiace živiny. matern health, neonatol and perinatol 8, 4 (2022).
[3] Neighbor, J.”RhoGam v 50 rokoch: Kolumbijský liek stále zachraňuje životy novorodencov.”(február 2018) Dostupné na: 10/3/24: https://www.cuimc.columbia.edu/news/rhogam-50-columbia-drug-still-saving-lives-newborns
[4] Di Renzo GC, Tosto V, Tsibizova V, Fonseca E. Prevention of Preterm Birth with Progesterone. J Clin Med. 2021 Sep 29;10(19):4511.
[5] McGoldrick E, Stewart F, Parker R, Dalziel SR. Antenatálne kortikosteroidy na urýchlenie dozrievania pľúc plodu u žien s rizikom predčasného pôrodu. Cochrane Database Syst Rev. 2020 Dec 25;12(12):CD004454.
[6] Evans L. and Harrison M. Modern fetal surgery—a historical review of the happenings that shaped modern fetal surgery and its practices. Transl Pediatr 2021;10(5):1401-1417.
[7] Mayo Clinic. “Overview of Fetal Surgery.” (marec 2021). Dostupné dňa 10. 4. 24. Dostupné na internete: https://www.mayoclinic.org/tests-procedures/fetal-surgery/about/pac-20384571
[8] Yale Medicine. “Fetálna terapia.” Dostupné 10/4/24. Dostupné na stránke: https://www.yalemedicine.org/conditions/prenatal-diagnosis
[9] Derbyshire SW, Bockmann JC. Prehodnotenie fetálnej bolesti. J. Med. Ethics. 2020: 46(1):3.
[10]Anand KJS, Phil D, Hickey PR. Bolesť a jej účinky u ľudského novorodenca a plodu. NEJM. 1987;317:1321-1329.
[11]Gitau R, Fisk NM, Teixeira JM, et al. Fetal hypothalamic-pituitary-adrenal stress responses to invasive procedures are independent of maternal responses. J. Clinc. Endocrinol & Metab. 2001;86(1):104-9.
[12] Hatfiled L. Neonatal pain: Čo s tým má spoločné vek? Surgical Neurology International. 2014; 5(14): 479.
[13] Fitzgerald M, Walker SM. Liečba bolesti u dojčiat: Vývojový neurobiologický prístup. Nat. Clin. Pract. Neurol. 2009; 5(1):35-50.
[14] Nath G, Subrahmanyam M, Jayanthi R, Singh R, Ramesh S, Ahuja V. Recent advances in anaesthesia for intrauterine and fetal surgery. Indian J Anaesth. 2023 Jan;67(1):11-18.