Podľa správy denníka The New York Times z 25. novembra je mnoho ľudí so zdravotným postihnutím sterilizovaných bez ich súhlasu. Podľa Sarah Hurtesovej, ktorá podáva správy z celej Európy a pri práci na vyšetrovaní strávila viac ako mesiac na Islande: “Nútená sterilizácia, ktorá má za sebou rasizmus a eugeniku, je zakázaná viacerými medzinárodnými zmluvami. Tridsaťsedem európskych krajín a Európska únia ratifikovali Istanbulský dohovor, ktorý bez výnimky vyhlasuje, že sterilizácia bez súhlasu je porušením ľudských práv. Vyšetrovanie denníka New York Times však ukázalo, že viac ako tretina týchto krajín urobila výnimky, často pre osoby, ktoré vláda považuje za príliš postihnuté na to, aby mohli súhlasiť. Niektoré krajiny túto prax zakázali, ale v skutočnosti ju nepovažujú za trestný čin.”
Väčšinu osôb, ktoré sú sterilizované bez súhlasu, tvoria ženy a lekári, ktorí sa rozprávali s Hurtesom, uviedli, že podľa nich je táto prax zriedkavá - ale je ťažké to určiť kvôli nespoľahlivým záznamom. Catalina Devandas Aguilarová, bývalá osobitná spravodajkyňa OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím, poznamenala, že rodiny alebo opatrovateľské inštitúcie často považujú sterilizáciu za výhodnú a tvrdia, že je v najlepšom záujme postihnutej osoby. Hurtesová uvádza jeden príklad matky, ktorá podpísala hysterektómiu pre svoju 20-ročnú kognitívne postihnutú dcéru kvôli menštruácii, ktorá mohla trvať až šesť týždňov; islandský zákon “zahŕňa len podviazanie vajíčkovodov.”Hurtesová uvádza aj ďalšie príklady a uvádza, že existujú prípady, keď rodičia a lekári tlačia na postihnuté ženy, aby súhlasili.
Ve Francúzsku je za určitých okolností povolené sterilizovať “ľudí s ťažkým mentálnym postihnutím”, hoci sa to deje zriedkavo. V Belgicku je “vo všeobecnosti nezákonná”, ale stále sa uskutočňuje, “ak o to požiadajú rodičia a lekári po konzultácii s nemocničnými psychológmi usúdia, že je to v najlepšom záujme ženy”.Existujú nesporne ťažké situácie, v ktorých rodičia skutočne cítia, že sterilizácia je v najlepšom záujme ich postihnutého dieťaťa, ale Katrin Langensiepenová, nemecká politička, ktorá je “zrakovo postihnutá”, sa zasadzuje za “prísny celoeurópsky zákaz sterilizácie bez súhlasu”, pričom poznamenáva, že väčšina eugenických praktík bola obhajovaná na základe toho, že boli v najlepšom záujme postihnutých ľudí, na ktorých boli zamerané. Mnohí, podobne ako Langensiepen, spochybňujú, či postihnutí ľudia vôbec môžu dať súhlas.
Hurtes’ správu uzatvára príbeh Kristin Smithovej, Islanďanky s Downovým syndrómom. Keď mala dvadsať rokov, jej matka zariadila, aby ju sterilizovali podviazaním vajíčkovodov. Keď sa Kristin pýtala svojej matky, či chce mať deti, povedala jej, že “by to bolo príliš ťažké”, súhlasila s operáciou. V roku 2020 však stretla Sigurdura Haukura Vilhjalmssona, ktorý má tiež Downov syndróm, a zamilovali sa do seba. Zasnúbili sa a teraz spolu žijú v Husaviku v jednoizbovom byte pre ľudí so zdravotným postihnutím. Hurtes píše:
Pani Smithová a pán Vilhjalmsson sú najnezávislejšími nájomníkmi budovy’a jej jediným párom. Ona umýva riad v reštaurácii. On pracuje v nemocničnej kuchyni. Pani Smithová sa so Sigurdurom Haukurom Vilhjalmssonom zoznámila v letnom tábore pre dospelých so zdravotným postihnutím. Majú radi výlety, varenie a hudbu. Pán Vilhjalmsson hrá na bicie…Vyberajú si dátum svadby. V nedeľu sa prechádzajú ruka v ruke po prístave. Rozprávajú sa o svojej budúcnosti. Pán Vilhjalmsson chce mať deti. Pani Smithová roky tvrdila, že ona ich nikdy nemala, že rozhodnutie jej matky bolo najlepšie. Teraz je rozhovor menej abstraktný. Chce byť matkou? “Chcela som, ” povedala. Oči sa jej zaleskli. Odmlčala sa, upokojovala sa. “Stále chcem.”
Hurtes’ správa odhaľuje, že desaťročia po tom, čo sa ukázalo, že eugenika je možno najväčší lekársky škandál dvadsiateho storočia, stále sa praktizuje v iných formách. Vidíme to v masovom ničení detí s Downovým syndrómom v maternici, ktoré z týchto krásnych ľudí robí na Islande takmer vyhynuli (95 % detí ako Kristin a Sigurdur je potratených); vidíme to v Trudeauovej vláde’v odmietaní brať ohľad na komunitu zdravotne postihnutých, keď tá pokračuje v rozširovaní kanadského’režimu eutanázie; vidíme to v chladnokrvnom ableizme slávnych intelektuálov, ako je Richard Dawkins, ktorý vyhlásil, že je “nemorálne” nepotratiť deti s Downovým syndrómom. Katrin Langensiepenová má pravdu: pretrvávajúca prax nesúhlasnej sterilizácie by sa mala úplne zakázať.
Čítajte: Ako by mal svet vnímať ľudí s Downovým syndrómom? Spýtajte sa týchto dvoch bratov