titulka-1024x682.jpg

Nový Kristus – Kristus poloboh

558
Kultúra smrti

KOMENTÁR Nové evanjelium milosrdenstva bez spravodlivosti nám pred Vianocami opäť prinášajú sekulárne médiá, držiace časť kresťanov v príjemnom spánku svedomia. Keďže na Slovensku nemáme osobnosti takého formátu, ako majú v susednom Česku, progresívny vzostup prišiel posilniť – podobne ako pred prezidentskými voľbami – Monsignor Tomáš Halík.

Monsignor vyšiel z trójskeho koňa, v ktorom ho občas pohostili dobrým červeným v časopise .týždeň, ktorý tiež dúfa v otvorenú, humanistickú verziu kresťanstva. Dnes sa už môže pyšne postaviť na hlavu koňa a hlásať zmäteným Trójanom otvorene: Už aj váš kráľ zmýšľa ako my Danajci!

Takto nejako začína predhovor k epickému predvianočnému rozhovoru. Priorita novej politiky Vatikánu je dnes jasná: chudobní, prenasledovaní. Poslední sú prvými. Zrušenie otroctva (https://www.christianitas.sk/cirkev-a-otroctvo/ ), rehoľné rády starajúce sa výhradne o chudobných, vytvorenie prvých nemocníc, obetujúci sa kresťania všetkých epoch, to všetko akoby doteraz neexistovalo. Milosrdenstvo začína až dnes, keď to hrá do karát progresívnej klike, ktorú, ešte stále Monsignor, Halík rafinovaným spôsobom podporuje. V úvode sa kritike nevyhli stuchnutí preláti, ktorí nosia „obradné obleky s mnohými strapcami“. Pán Ježiš zaiste tiež chodil do chrámu v „pracovných“ tesárskych montérkach, a pohoršoval židov ignorovaním obradných zvyklostí… Počiatok pádu do priemernosti, degradácia Boha v šere všednosti, začala profanovaním liturgie.

Kardinál Burke

Ďalej sa pohoršuje nad postavením žien v Cirkvi. Monsignor sa mýli, farské prostredie je prázdne mužov. Sú v ňom hlavne ženy. Horlivých mužov je ako šafranu. Tí často opúšťajú tieto spoločenstvá práve kvôli zženštilosti a prirodzenému odporu voči tým mužom, ktorí často robia pajácov v týchto bunkách, ktoré by mali byť základňou organizovaných laikov, členov Cirkvi bojujúcej – Ecclesia militans, ako sa zvyklo hovoriť tej časti Cirkvi, ktorá zatiaľ putuje na zemi. V tom istom odstavci dáva Cirkvi za vinu stratu robotníckej triedy v 19. storočí, kedy Cirkev nepodľahla vtedy lákavým komunistickým myšlienkam, a stratu rebelujúcej mládeže v revolúcii roku 1968. Je pravdou, že muži, ktorí mali viesť boj v kultúrnej vojne roku 68, trvajúcej dodnes, boli vyhnaní, pretože progresívni pastieri neznesú boj, prísnosť, mužnosť. Ale túto stratu nemá Monsignor pravdepodobne na mysli. Kristus – víťaz nad smrťou bol zo všemohúceho Boha degradovaný na akéhosi priemerného poloboha, filantropa. Už nie je tým, ktorý nám pomáha vyhrať aj nerovný boj. Naopak, bolo treba vyhnúť sa zrážkam a bojom. Kapitulovať, aby povojnoví mocní tolerovali kresťanstvo. Kresťanstvo bez triumfalizmu.

Základom učenia českého bádateľa je vývoj, progres. Učenie Cirkvi sa neustále vyvíja, ako ukazuje na príklade zmeny v katechizme ohľadom trestu smrti, prípadne spomienkou na „nešťastný Syllabus moderných bludov blahoslaveného Pia IX.“ V týchto modernej teológii poplatným zmenám pôsobí podľa Halíka Duch Svätý. Keď teda Cirkev hlásala opak, nebol pri nej Duch Svätý? Respektíve, keď sa jedného dňa vráti k hlásaniu povedzme tejto vety, ktorú Syllabus zavrhuje: Cirkev má byť odlúčená od štátu a štát od Cirkvi, znamená to, že Duch opäť odvial, alebo že sa iba prispôsobil dobe? Je vlastnosťou Ducha nestálosť? Môže sa mýliť? Môže odviať? A kto určí pri tejto nestálosti, kedy tam Duch je, a kedy už nie? Žiadalo by sa podrobnejšie vysvetlenie takýchto odvážnych tvrdení. Ale bežnému čitateľovi podobné otázky nenapadajú. Cirkev prispôsobujúca sa, cirkev tých, ktorí chcú mať z Krista filantropa – poloboha, z ktorého podľa nich až triumfalistická, s mocou zrastená inštitúcia stredoveku urobila trestajúceho Boha, je tou, v ktorú mnohí dnešní kresťania veria.

Zredukovať katolícku Cirkev, ktorú založil Syn Boží, Ježiš Kristus, na humanistickú sektu, ktorú inšpiroval ľudomil Ježiš, človek z Nazaretu, ktorý zomrel na kríži a už sa neprebral, o to tu ide. Degradácia na človeka so zvláštnymi schopnosťami, provokujúceho revolučným učením, z ktorého legendy a ľudská obrazotvornosť vytvorili poloboha na úrovni Budhu alebo Herakla, a z ktorého inštitúcia nazvaná katolícka Cirkev vytvorila s pomocou cisára Konštantína ozajstného, plnohodnotného Boha, ktorý odovzdal svoje učenie hierarchii.

Všetko bude dovolené!

Ivanovi Karamazovovi našepkával diabol v jeho hlave, aby zavrhol existenciu Boha. Len tak nájde v sebe človek ducha titanskej veľkosti. Všetko bude dovolené! Takto prorokoval Dostojevskij 20. storočie, a nemýlil sa – bez Boha bolo všetko dovolené. Genocídy gulagov, koncentrákov, materníc majú na svedomí tri ideológie, ktoré ovládali takmer celý svet. A keď ľudia uvideli, akým smerom sa takýto svet uberá, spomenuli si na Boha. Začiatkom 50. rokov sa zdalo, že časť sveta sa navráti predsa len k Bohu.

Svet sa však k Bohu nevrátil. Iba čiastočne, inštinktívne pocítil potrebu duchovna, ale znovu zahodil pravdu. Vrátil sa k pohanským polobohom. A jedného takého nám ponúkajú novodobí vykladači Tradície, Písma. Magistri Novej teológie nám ponúkajú nového Ježiša, ani človek ani Boh, Kristus poloboh, ktorý môže pomôcť, ale nezasluhuje úctu hodnú Boha v pompéznych obradoch. Nevylieči, iba pofúka. Kristus poloboh, ktorý má svoj názor, ale nevyžaduje jeho uznanie. Partner do diskusie, do dialógu polobohov a filozofov, nie autoritatívny, žiarlivý, stály a nemeniaci sa Boh.

A cesta k tomuto polobohovi? Lemujúca pohyby hada v bahne: cesta vlažnosti. Náboženstvo Ježiša poloboha končí v lenivosti – užívaj pohodlia, nehádaj sa s nikým, so všetkými vychádzaj, oňuchávaj svoje názory s každým človiečikom a buď ticho pri nesúhlase. Naopak, snaž sa súhlasiť, hľadať spoločné body, rozdiely ignoruj. Hľadaj to, čo spája. Džentlmenstvo pre džentlmenstvo. Nakoniec zabudneš aj na tie rozdiely, pretože uveríš v niečo vyššie, v nové náboženstvo, kde niet pravdy, kde sú si všetci rovní. Už nebude kresťanstva, všetci budú bratmi, teraz nastala tá chvíľa znovu vyhlásiť: „Všetko bude dovolené! Ľudia si nebudú ubližovať, lebo sa budú rešpektovať vo svojich rozdieloch!“ To je tá utopická myšlienka číslo jedna, ľudia sa zbratajú vo svojich náboženstvách a rozdieloch, a dedičný hriech, tá zatuchnutá poučka stredoveku, sa zmaže, zmizne v láske.

Náboženstvo svätých? Za nami. Vyberajme si len to ľudské, to, na čom sa všetci zhodneme. Nechceme don Bosca napádaného bludármi za jeho reakcionársku činnosť (don Bosco bol okrem iného pravá ruka antiliberálneho pápeža Pia IX.), my sa mu chceme podobať iba keď športujeme s deťmi. Nechceme heroizmus svätcov, nás priťahuje ich všednosť. Zabudnime na heroické prekonávanie žiadostí svätcov, snažme sa im podobať len pri pohodlnej almužne bezdomovcovi. Už žiadni mučeníci, žiadni vyznávači, na všetkom sa dohodneme, nechoďme až ku krajnosti. Tak do nás kričí tento poloboh priemeru, poloboh vlažnosti, ani horúci, ani studený (Zjv. 3, 16).

Toto náboženstvo propagujú novátori aj na našom území. Otravujú dušu už dlhodobo, používajúc recepty západnej kuchyne, ktorá vyhladila kresťanstvo zo západného sveta. Ich Kristus poloboh vládne vo veľkom množstve kresťanských rodín, aj tých, ktoré nepohrdnú zájsť do chrámu. Vlažnosť je hlavná ingrediencia tohto ich pôvodného „kresťanstva“, náboženstva poloboha. Vlažnosť, chránená sprava vyhrážkami o temnej dobe inkvizície a strnulosti, zľava vlastnou pohodlnosťou a dilemou medzi popularitou a výsmechom.

Neprichádza žiadna doba výberu, ten čas už pominul po páde komunizmu. Teraz nastáva čas pokánia alebo zotrvania vo svojej prázdnej pohodlnosti. Apatia alebo boj. Udusiť seba alebo udusiť Krista spokojnosťou so sebou. Nech rastiem ja, nie Kristus vo mne alebo naopak. Ježiš Kristus pravý Boh alebo Kristus poloboh. Kristus mŕtvy, zhnitý a zožratý červami. To je náboženstvo Krista poloboha.

DISKUSIA k článku