teilhard

Teilhard de Chardin - šedá eminencia v pozadí Druhého Vatikánskeho koncilu

566
Zuzana Smatanová
AltKAT

V polovici 4. storočia sv. Hieronym poznamenal, že „svet sa prebudil so stonaním, aby zistil, že je ariánsky. Arianizmus rozdelil Cirkev a ríšu 4. a 5. storočia tvrdiac, že Božie Slovo, Ježiš Kristus, nie je rovnakej podstaty (homoiousios) s Otcom a nie je ani rovnako večný ako On, ako definoval koncil v Nicei (r. 325 A.D.). Niektorí v snahe nájsť pokojné riešenie nahrádzajú slovo homoiousios výrazom „podobnej prirodzenosti“. Katolícka cirkev však odjakživa učí, že pravdu treba prezentovať celú a úplnú, bez vykrúcania, či kompromisov.

V polovici 20. storočia ktosi sv. Hieronyma parafrázoval, keď povedal, že „svet sa prebudil s plačom, aby zistil, že je teilhardiánsky. Cirkev sa po problémoch s Galileom Galilei usilovala zapracovať vieru a vedu do jedného bezchybného celku. Po súdnom procese Tennessee vs. Scopes v roku 1925 sa Darwinova teória evolúcie čoraz viac prezentovala ako všeobecne platná náuka vo vedeckej spoločnosti, a páter Pierre Teilhard de Chardin, S.J. (1881-1955) si vzal za svoje skĺbiť darwinistickú evolučnú teóriu s katolíckou teológiou [i].

Teilhardovi v skutočnosti jeho jezuitskí predstavení v roku 1923 vytýkali spochybňovanie náuky o dedičnom hriechu a večnom zatratení a následne ho poslali do exilu. Po návrate z Číny v roku 1947 mu jeho postoj vytýkala už aj Svätá stolica a sám pápež Pius XII nazval jeho dielo „žumpou plnou omylov“. Teilhard však aj napriek tomu naďalej šíril svoje názory medzi jezuitskými spolubratmi, bohoslovcami, vo francúzskom La Fourviére v Lyone, formou nepodpísaných rozmnožených monografií. V 50-tych rokoch obdivovala jeho teórie väčšina jezuitov, vrátane Karla Rahnera, Hansa Urs von Balthasara, kardinála Carla Mariu Martiniho, a najmä Henriho de Lubac, ktorý o Teilhardovi s nadšením napísal: „Množstvo Teilhardových ohováračov, ktorým emócie zatemnili rozum, nás nemusia znepokojovať.“ [ii] Do začiatku Druhého Vatikánskeho koncilu v októbri 1962 tak Spoločnosť Ježišova len-len že nezapudila neo-scholastickú teológiu Francisca Suareza v prospech teilhardiánskej evolučnej „kozmogenéze“.

Dôvodom Teilhardovej popularity bolo jeho zjavné presvedčenie o rozdieloch medzi náboženskou pravdou, prezentovanou Katolíckou cirkvou a vedeckými „faktami“, ako ich predkladá darwinistická evolúcia. Problém bol v tom, že Teilhardovo riešenie nebolo ani vedecké, ani katolícke, čo aj sám v roku 1936 priznal v súkromí svojej sesternici Léontine Zantovej:

„Mojim záujmom čoraz viac dominuje úsilie ustanoviť v mojom vnútri, ako aj zadefinovať v mojom okolí nové náboženstvo (ak chcete, nazvime ho ´lepšie kresťanstvo´), v ktorom sa z osobného Boha stáva kolosálny monolitický vlastník a nositeľ minulosti a ktorý sa stáva „dušou sveta“. Na jej úroveň sa dostaneme, keď budeme o to zbožne a kultúrne prosiť.“ [iii] Táto navrhovaná syntéza nie je „novým a lepším kresťanstvom“, ale skôr popretím katolíckej viery, ako ju definitívnym spôsobom prezentuje dogmatická konštitúcia Prvého Vatikánskeho koncilu z apríla 1870, Dei Filius:

„... Deus … est re et essentia a mundo distinctus, in se et ex se beatissimus, et super omnia quae praeter ipsum sunt et concipi possunt, ineffabiliter excelsus...“

„Svätá, katolícka, apoštolská rímska Cirkev verí a vyznáva, že je jeden pravý a živý Boh, Stvoriteľ a Pán neba a zeme, všemohúci, večný, nesmierny, nepochopiteľný a nekonečný rozumom, vôľou a každou dokonalosťou. Pretože je jedinou samostatnou, úplne jednoduchou a nepremennou duchovnou podstatou, treba povedať, že je skutočne a bytostne od sveta odlišný, v sebe a zo seba najblaženejší a nevýslovne vyvýšený nad všetko, čo mimo neho je alebo môže byť myslené.“

Boh podľa Teilharda, čiže „duša sveta“, je identický s prírodou, čiže niečím, čo podlieha zmene. Teilhard vo svojej knihe Human Energy vysvetľuje: „Priamym dôsledkom zjednocujúceho procesu, na základe ktorého je nám Boh zjavený je, že nejakým spôsobom ´transformuje sám seba´ ... Svet vnímam ako mysteriózny produkt zavŕšenia a naplnenia absolútneho bytia ako takého.“ [iv] 

A znova: „Boh sa neustálym „napĺňaním svojho bytia“ a „smerovaním“ k vlastnej dokonalosti, ponorenej v matérii, vyvíja ... Nič sa nedá od ničoho oddeliť ... Žiadny duch (ani Boh tak ako ho vnímame) neexistuje, ani nemôže štrukturálne existovať bez rozmanitosti o nič viac, ako nemôže existovať stredobod bez toho okolia, ktorého stredobodom je ... Konkrétne: nejestvuje matéria a duch, ale matéria, ktorá sa stáva duchom (Bohom). [v]     

Každý si musí všimnúť, že v Teilhardových písomnostiach nie je ani zmienky o čisto duchovných bytostiach, či entitách, vrámci existujúceho vesmíru. Nespomína prakticky žiadnych anjelov, ani démonov, ani satana, ani sv. Michala Archanjela, ani anjelov strážnych a nezmieňuje sa ani o osobnom súde, či existencii pekla.“

Teilhardov „Boh“ nie je nič viac, ani nič menej, než „boh“ panteizmu, ako píše (a zároveň zamieta) sv. Pius IX vo svojom slávnostnom príhovore Maxima Quidem, 9. júna 1862:

„Neexistuje žiadna Zvrchovaná bytosť, dokonalá vo svojej múdrosti, prozreteľnosti a jednoznačnosti; všetky veci sú totiž Bohom a majú podstatu samotného Boha. Boh je teda to isté ako svet, v dôsledku čoho sa duch identifikuje s matériou, nevyhnutnosť so slobodou, pravda s klamstvom, dobro so zlom a spravodlivosť s nespravodlivosťou.“

Teilhard tým, že popiera dedičný hriech a jeho následky, z čoho vlastne vznikla potreba vykúpenia, sa snaží ´zaštepiť´ Krista do svojho panteizmu tým, že ho nazýva „kozmickým Kristom“ alebo „Alfou a Omegou“ zjavenia. Kristus je vyžarovaním Boha, ktoré preniká do matérie od počiatku, vyvíjal sa, narodil sa na tento svet, zomrel, vstal z mŕtvych a vystúpil – ale nie na nebesia, ale do tzv. „noosféry“, čo je ´duchovná vrstva´, obklopujúca zem, v ktorej sa všetci duchovia, obsiahnutí v matérii, napokon sústreďujú v „bode Omega“, kde na nás Kristus čaká a kam nás privádza svojou „láskou bez podmienok“. V „Omega bode“ budeme my, a celý vesmír, až do najmenšieho atómu, zbožštení, a „Boh“ bude „všetkým vo všetkom“. [vi] Kvóta bola vyselektovaná z 1 Kor 15, 28. Či toto „všetko vo všetkom“ bude absolútne duchovné ako v budhizme alebo iných východných náboženstvách, s ktorými má mnohé spoločné, alebo ako niektorí iní tvrdia, budú to ľudia, ktorí budú na konci časov ešte živí, stane sa „bod Omega transhumánnym“, naplneným transformatívnym poznaním „noosféry“ (niektorí dokonca citujú aj internet), nie je z Teilhardových spisov vôbec jasné. 

Pokiaľ ide o Teilharda, zlo nejestvuje kvôli zlovoľnosti anjelov a ľudí, ale je nevyhnutným vedľajším účinkom evolučného procesu: „V našej modernej perspektíve vesmíru v procese kozmogenézy už problém zla viac neexistuje.“ Rozmanitosť je v podstate na to, aby sa dalo pohrať s aranžovaním rozličných možností. Vyzerá to tak, že niet priestoru pre žiadny omyl či hriech, keďže všetko aj tak neodvratne speje k „bodu Omega“, priťahované nekonečnou Kristovou láskou.

Mystické Telo Kristovo podľa Teilharda „tvorí kozmické centrum pre ľudstvo a pre celý materiálny svet“. [viii] Tento náhľad, ako tvrdí, našiel v sv. Pavlovi. Pasáž „Vy ste Kristovo Telo a jednotlivo ste údy“ (1 Kor 12, 27) odkrýva rôzne činnosti a úlohy ľudí, ktorými prispievajú k fungovaniu tohto Tela. Ide teda o nesprávne pochopenie sv. Pavla, ktorý jasne hovorí o pokrstenej kresťanskej komunite. Záleží len na Bohu, či nám (nasledovníkom Krista), sužovaným, poskytne úľavu, keď Pán Ježiš príde na konci časov so svojou mocou, obklopený anjelmi. Tí, ktorí nás teraz sužujú, budú potrestaní večným zničením, nikdy neuvidia tvár Pána, ani slávu jeho moci (2 Sol 1, 6-8).

Protirečí to aj slovám samotného nášho Pána:
„Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe. Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo. Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta“ (Jn 17, 9-16). 

Pre Teilharda sú všetky náboženstvá pokusom o realizovanie tejto konečnej transformácie, pod vedením kozmického Krista, ktorý oživuje, miluje a očakáva všetkých v „bode Omega“. Teilhard nepopiera, že v privodení tejto jeho vízie kozmogenézy zohráva svoju rolu aj Cirkev. V liste svojmu priateľovi, jezuitovi Augustovi Valensinovi, píše:

„Verím v Cirkev, ako v sprostredkovateľku medzi Bohom a svetom. ... v Cirkev ako pokrstenú súčasť sveta; v Cirkev ako hlavné ohnisko medziľudskej spriaznenosti prostredníctvom super charity; v Cirkev ako centrálnu os všeobecnej konvergencie a absolútneho bodu kontaktu medzi vesmírom a bodom Omega ... Katolícka cirkev však nesmie jednoducho len požadovať uisťovanie o svojom prvenstve a autorite, ale prezentovať sa svetu cez univerzálneho Krista; Krista v ľudsko-kozmickej dimenzii, ako oživovateľa evolúcie.“

Preto Teilhard aj povedal: „Musíme sa usilovať o ekumenizmus, prístupný nielen kresťanstvu, ale aj ostatným náboženstvám, pretože všetky náboženstvá aj tak smerujú ku kozmickému Kristovi a sú predurčené nájsť svoje zavŕšenie v jedinej Kristovej Cirkvi. Odstránením večného nadprirodzeného poriadku nezostáva žiadny priestor pre „milosť posväcujúcu“, ktorú nám udeľuje Boh najmä skrze sviatosti (historický katolícky predpoklad k večnej spáse). Všetko čo existuje je len pohyb kozmu dopredu k jednote v kozmickom Kristovi, ktorý nás oživuje a očakáva v bode Omega. Podľa Teilharda Cirkev práve pomocou Eucharistie postupne zbožšťuje svet: „Priľnutie ku Kristovi v Eucharistii musí nevyhnutne, ipso facto, zahŕňať aj nás, o niečo plnšie pri každej príležitosti do kristogenézy, ktorá sama ... nie je ničím iným, než dušou univerzálnej kozmogenézy.“

„Omša na oltári sveta“ podľa Teilharda de Chardin:

„Takže znova, Pane ... Nemám ani chlieb, ani víno, ani oltár, pozdvihol som sa nad tieto symboly, hore, k tvojmu čistému majestátu; ja, tvoj kňaz, robím z celého sveta oltár, na ktorom ti obetujem všetky práce a utrpenia sveta. Na paténu dávam, ó Bože, úrodu, ktorá sa získa obnovou tejto práce. Do kalicha lejem všetku šťavu, ktorá sa dnes vylisovala z pozemských plodov. ... Môj kalich a paténa sú hlbinami duše, otvorenej všetkým silám z každého kúta sveta, konvergujúcim k Duchu ... Prijmi, ó Pane, túto všeobjímajúcu hostiu, ktorú ti celé tvoje stvorenie, priťahované tvojím magnetizmom, obetuje na úsvite tohto nového dňa.“

V Teilhardovej „omši“ niet ani zmienky o Kristovej uzmierujúcej smrti na Kríži za spásu našich duší, ani o transsubstanciácii Eucharistie v Telo, Krv, Dušu a Božstvo nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Ide skôr o obetovanie všetkých trápení a námah ľudstva, aby sa mohla vybudovať budúca zbožštená spoločná pozemská realita. Na základe tohto krátkeho zhrnutia by malo byť jasné, že Teilhardovo „nové a lepšie kresťanstvo“ je pochvalnou ódou na darwinistickú evolúciu, pozdvihnutú na úroveň univerzálnej theosis a má len máločo, alebo lepšie povedané nemá nič spoločné s tradičnou katolíckou kristológiou.

Niet sa preto čo čudovať, že pri otvorení Druhého Vatikánskeho koncilu za pontifikátu pápeža Jána XXIII vydala Svätá stolica nasledovné „monitum“ (varovanie):

„Niekoľko diel pátra Pierra Teilharda de Chardin, z ktorých niektoré boli vydané po jeho smrti, zožalo veľký úspech. Odhliadnuc od posudzovania bodov, týkajúcich sa pozitívnych vied, je dostatočne jasné, že vyššie zmienené diela obsahujú veľa dvojzmyslov a závažných omylov, ktoré sú urážkou katolíckej náuky.“ (V Ríme, palác Svätej stolice, 30. júna 1962, Sebastianus Masala, notár).

Zdalo sa, že prípad je uzavretý, avšak nebolo tak. Pod vplyvom jezuitských periti (poradcov), najmä Henriho de Lubac a Hansa Urs von Balthasar, sa teilhardiánska vízia opäť vynorila. Pápež Pavol VI v roku 1966 váhavo napísal do Insegnimenti di Paolo VI oficiálnu kompiláciu tohto názoru: „Teilhard de Chardin poskytol vysvetlenie vesmíru, ako sa dá medzi zvláštnymi a nerozumnými vecami predsa len pochopiť ako hľadať inteligentný princíp, ktorý niektorí nazývajú Bohom vo všetkom. Veda nás teda sama o sebe zaväzuje k zbožnosti. Každý inteligentný človek si musí pokľaknúť a povedať: „Je tu prítomný Boh“.

Skutočná revolúcia podľa arcibiskupa Vincenza Pagliu, súčasného predsedu Pápežskej akadémie pre život, začala pápežom Jánom Pavlom II a jeho listom Pápežskej akadémii vied 22. októbra 1996, v ktorom píše: „Niektoré nové zistenia nás vedú k uznaniu evolúcie o niečo viac, než len ako hypotézy. V skutočnosti je pozoruhodné, že táto teória má progresívne väčší vplyv na ducha bádateľov, sledujúcich série objavov v rozličných vedných disciplínach. Konvergencia výsledkov týchto nezávislých štúdií – čo nebolo ani plánované, ani vyhľadávané – vytvára sama o sebe významný argument v prospech teórie.“

12. mája 1981, sto rokov od narodenia Teilharda, napísal kardinál štátny sekretár Agostino Casaroli kardinálovi Poupardovi, rektorovi Katolíckeho inštitútu v Paríži nasledovné: „Medzinárodná vedecká komunita, ako aj celý intelektuálny svet, sa pripravuje na oslavu storočnice od narodenia pátra Chardina ... Som šťastný, Vaša excelencia, že v mene Sv. Otca vám nôžem odkomunikovať túto správu pre všetkých účastníkov konferencie, ktorej na Katolíckom inštitúte v Paríži predsedáte, a uisťujem vás o svojej úprimnej oddanosti.“

Tlačová kancelária Vatikánu však tak či onak o dva mesiace neskôr opätovne potvrdila monitum, ktoré zostalo v platnosti. Spomínaný list mons. Poupardovi sa v istej tlačovej sekcii interpretoval ako revízia predchádzajúcich stanovísk Svätej stolice voči tomuto autorovi, a zvlášť práve  v súvislosti s monitum z roku 1962. Otázka znela, či takáto interpretácia má správny základ. Po konzultácii s kardinálom štátnym sekretárom a prefektom Kongregácie pre náuku viery sa napokon k inkriminovanému listu zaujalo negatívne stanovisko.

Ján Pavol II sa na konto Teilharda de Chardin vyjadril, že „Eucharistia sa tiež slávi preto, aby sa obetovali na oltároch celej zeme naše námahy a utrpenia“. Kardinál Ratzinger sa v Principles of Catholic Theology vyjadril: „Teilhard de Chardin vo veľkej miere ovplyvnil koncil. V odvážnej vízii zahrnul historické pohyby kresťanstva v rámci ´kozmického´ procesu evolúcie od Alfy k Omege ... Koncilovej ´Pastoračnej konštitúcii o Cirkvi v modernom svete´ (Gaudium et Spes) poskytol vodítko; Teilhardov slogan „Kresťanstvo znamená viac pokroku, viac technológie“, sa stal stimulom pre koncilových Otcov, ktorý v nich vzbudil konkrétnu nádej v súvislosti s problematikou bohatých a chudobných krajín.
Z diela Spirit of  the Liturgy: „ ... Teilhard dáva nový zmysel kresťanskej bohoslužbe: transsubstancia hostie je anticipáciou transformácie a zbožštenia matérie v kristologickej „plnosti“. Podľa neho Eucharistia zabezpečuje pohyb kozmu správnym smerom; anticipuje svoj cieľ a zároveň ho ponúka.“

V roku 2009 počas vešpier sa pápež Benedikt na konto listu sv. Pavla, v ktorom píše, že samotný svet sa jedného dňa stane živou bohoslužbou, vyjadril: „Teilhard de Chardin mal neskôr víziu, že ´na konci budeme mať pravú kozmickú liturgiu, kde sa celý vesmír stane živou hostiou.´Modlime sa k Pánovi aby nám pomohol byť kňazmi v tomto zmysle, aby sme napomáhali transformácii sveta v adorácii Bohu tým, že začneme od seba.“

Na potvrdenie posunu od tradičnej katolíckej teológie k Teilhardovmu „novému a lepšiemu kresťanstvu“ v júli 2009 sa nechal počuť vatikánsky hovorca p. Federico Lombardi, S.J., keď povedal: „Teraz sa už nikomu ani len nesníva, že by povedal, že Teilhard je bludársky autor, ktorého neradno študovať.“

Súčasný Svätý otec, pápež František, produkt jezuitskej výchovy a vzdelania, sa vo svojej encyklike Laudato Si v §83 a v poznámke pod čiarou č. 53 odvoláva na Teilhardov eschatologický prínos:

§83: Cieľom cesty vesmíru je Božia plnosť, ktorú už dosiahol zmŕtvychvstalý Kristus, os univerzálneho dozrievania. (53) Takto pridávame ešte ďalší argument na odmietnutie akejkoľvek despotickej a nezodpovednej nadvlády človeka nad ostatným stvorením. Konečným cieľom ostatných stvorení nie sme my. Naopak, všetky napredujú spolu s nami a prostredníctvom nás k spoločnému cieľu, ktorým je Boh, v transcendentnej plnosti, kde vzkriesený Kristus objíma a osvecuje všetko. Človek obdarovaný inteligenciou a láskou je priťahovaný Kristovou plnosťou a povolaný priviesť všetky stvorenia k ich Stvoriteľovi.

(53) Vtejto perspektíve sa predkladá príspevok P. Teilharda de Chardina; porov. Pavol  VI.,  Príhovor  v  chemicko-farmaceutickom  zariadení (24. februára 1966): Insegnamenti 4 (1966), 992 – 993; Ján Pavol II., List dôstojnému pánovi P. Georgeovi V. Coyneovi (1. jún 1988): Insegnamenti 11/2 (1988), 1715; Benedikt XVI., Homília pri slávení vešpier v Aoste (24. júl 2009): Insegnamenti 5/2 (2009), 60.   

Tu vidíme ako sa pápež František spolieha na Teilharda a jeho víziu „kozmického Krista“, ktorý k sebe všetkých priťahuje, bez ohľadu na náboženskú príslušnosť a národnosť; ide fakticky o všetky živé stvorenia, dokonca o nehybnú matériu, ktorá obsahuje nevyvinutého „ducha“ – aby sa pokresťančili na konci časov, alebo v „bode Omega“ evolúcie. Toto vysvetľuje jeho fascináciu ekológiou, ako aj búraním pomyselných múrov, či už politických (vrátane ukončenia nacionalizmu a splynutím prostredníctvom masového prisťahovalectva) alebo náboženských (cez ekumenizmus): „Prozelytizmus je veľkým nezmyslom.“ „Lutherovým zámerom pred 500 rokmi bolo Cirkev obnoviť, nie ju rozdeliť.“ Teilhard vysvetlil v Human Energy: „Éra národov je už pasé. Ak nechceme zahynúť, musíme zo seba striasť staré predsudky a budovať zem.“

Teilhardove evolučné teórie pomáhajú vysvetliť niektoré rozpačité a mätúce výroky súčasného Svätého otca. V interview z 15. marca 2015 ho známy ateistický reportér Eugenio Scalfari citoval (zpamäti): „Čo bude so stratenou dušou? Bude potrestaná? A ako? Františkova odpoveď je zreteľná a jasná: niet žiadneho trestu; taká duša anihiluje, jednoducho prestane existovať. Všetky ostatné duše budú mať účasť na nádhere života v prítomnosti Otca. Duše, ktoré zaniknú, sa tejto hostiny nezúčastnia; so smrťou tela končí aj ich púť.“ Toto interview bolo najprv publikované na Vatikánskej webstránke, no potom ho stiahli. Vatikánsky hovorca, p. Thomas Rosica, konverzáciu nepoprel, ale povedal, že „išlo o súkromnú diskusiu, ktorá nebola zaznamenaná novinárom.“ Tento názor opäť zopakoval aj článok v talianskych novinách La Repubblica zo dňa 9. októbra 2017 a opäť citoval E. Scalfariho: 

„Pápež František ´zrušil´ miesta, kam duše podľa doterajšieho presvedčenia po smrti odchádzajú – nebo, peklo, očistec. Podľa jeho názoru duše, ktorým dominuje zlo a nekajajú sa, v podstate odídu ´do stratena´, zatiaľ čo tie, čo sú vykúpené zo zla, budú vyzdvihnuté do nádhery, kontemplujúc Boha ... Potom však všeobecný súd, o ktorom učí tradícia Cirkvi, stráca zmysel. Zostáva už len predstierať tento dôvod, vďaka ktorému vznikli úžasné historické umelecké diela. Nič viac."

Možno na pochopenie mlčania Sv. otca ohľadne objasnenia niektorých pasáží v Amoris Laetitia si človek musí pripomenúť, že v Teilhardovom svetonázore viac neexistuje dedičný hriech, ani tradičné smrteľné hriechy, len nekonečné mutácie, či variácie v evolučnom procese, ktorého hýbateľom je bezpodmienečná láska „kozmického Krista“. Niektoré z pápežových výrokov zdôrazňujú, že všetci, ktorí žijú v láskyplných vzťahoch, sa do určitej miery spolupodieľajú na Kristovej láske:

Nezosobášení: „V týchto nemanželských vzťahoch vidím veľkú vernosť a som presvedčený, že toto je skutočné manželstvo; majú milosť skutočného manželstva práve kvôli svojej vernosti.“ 

Sviatostne zosobášení: „Prevážna väčšina katolíckych manželstiev je ´anulovaná´.

Takzvaní ´znovuzosobášení rozvedení katolíci´: „Kňazi môžu v niektorých prípadoch ponúknuť „sviatostnú pomoc“ katolíkom, žijúcim v „neusporiadaných rodinách“ ako súčasť širšieho úsilia o podporu a integráciu rozvedených katolíkov, žijúcich v iných vzťahoch, do života Cirkvi.“

Homosexuáli: „Kto som ja, aby som to posúdil?“

Ďalšie dôkazy skrytého vplyvu Teilharda na Amoris Laetitia sa nachádzajú v slovách kardinála Christopha Schönborna, viedenského arcibiskupa, ktorého pápež František vymenoval za oficiálneho tlmočníka AL: „Málokto sa pokúsil skĺbiť poznanie Krista a ideu evolúcie tak, ako vedec (paleontológ) a teológ p. Pierre Teilhard de Chardin. Jeho fascinujúca vízia je síce kontroverzná, avšak predsa pre mnohých predstavuje veľkú nádej; nádej, že viera v Krista a vedecký prístup k svetu sa dajú skĺbiť ... Na základe týchto pár slov sa nedá posúdiť celé jeho úsilie. Teilhard fascinuje celú generáciu tým, že radikálnym spôsobom vníma vedu a kresťanskú vieru dokopy."

Tu treba spomenúť október 2016, kedy týždenný bulletin viedenskej katedrály kardinála Schonborna publikoval obrázky s rozžiareným párom osôb rovnakého pohlavia a ich adoptovaným synom pod názvom „sme ockovia“.

Všetok zmätok v modernej Cirkvi sa síce nedá pripísať p. Teilhardovi de Chardin, S.J. a jeho jezuitským spolubratom s ich „novým a lepším kresťanstvom“, no pravda je, že nanešťastie práve oni spôsobili vytrhnutie Matky Cirkvi z jej tradičných koreňov a nahradili uctievanie večného Boha uctievaním človeka a stvorenstva ako takého.

Za zmienku stojí v neposlednom rade aj to, že hoci neexistuje priamy dôkaz prepojenia p. Teilharda so slobodomurárstvom, jeho cieľ je rovnaký, aký majú oni – zbožštenie človeka. Manly P. Hall vo svojom diele Lost Keys of Freemasonry hovorí:

„Človek je Boh v procese tvorenia ... Pravého slobodomurára neviaže vierovyznanie. V božskom osvietení svojej lóže si uvedomuje, že jeho náboženstvo ako slobodomurára musí byť univerzálne: Kristus, Budha alebo Mohamed; mená aj tak neznamenajú nič, pretože uznáva iba svetlo a ľahkosť, nie bremeno. Uctieva každú svätyňu, klania sa pred každým oltárom, či už v chráme, mešite alebo katedrále, uvedomujúc si svoje ´pravdivejšie´ chápanie jedinečnosti celej duchovnej pravdy. Dôležité je, že Teilhardove spisy sa čítajú a citujú v slobodomurárskych lóžach.

 

Poznámka editora originálu: potom, ako sme dostali tento materiál na publikovanie, objavila sa vo Vatican Insider správa, že „Plenárne zasadnutie Pápežskej rady pre kultúru v prevažnej väčšine schválili návrh poslať pápežovi Františkovi žiadosť o zváženie, či by bolo možné odstrániť monitum na diela de Chardina." Petícia bola schválená v novembri 2017 „počas zasadania Pápežskej rady na tému: ´Budúcnosť ľudstva: nové výzvy antropológie´. Tento návrh, ako vyplynulo z online novín Sir, je motivovaný takto: „Sme presvedčení, že tento akt nielenže zachová pravé úsilie zbožného jezuitu pri pokuse o zosúladenie vedeckej vízie vesmíru s kresťanskou eschatológiou, ale by reprezentoval aj úžasný stimul pre všetkých teológov a vedcov dobrej vôle aby spolupracovali pri zostavovaní kresťanského antropologického modelu, ktorý by si podľa direktív encykliky Laudato Si našiel prirodzené miesto v úžasnej a nádhernej ´zápletke´ celého vesmíru.“                                                                   
                                                                       
Predpokladá sa, že pápež František už obdržal tento návrh na schválenie. Doteraz však nebolo vydané z jeho strany žiadne rozhodnutie.

 

DISKUSIA k článku