Zaujímavé. Nemecký ne-katolík varuje pred protestantizáciou katolicizmu

1,563
Kultúra smrti

Po nedávnom kritickom prehľade pontifikátu štyroch rokoch pápeža Františka, ktoré prezentoval nemecký katolícky novinár Matthias Matussek, ďalší nemecký novinár (ktorý nie je katolík), vyjadril svoj hlas odporu voči pápežovi Františkovi. Hovoríme tu o Jánovi Fleischhaureovi, ktorý je redaktorom vplyvného sekulárneho týždenníka Der Spiegel, ktorý v roku 2009 napísal knihu o zmene presvedčenia od ľavičiarov ku konzervatívcom.

Dňa 17. apríla publikoval Fleischhauer stĺpec v článku Der Spiegel, ktorý má názov „Self-Secularization”: The Sponti-Pope (t.j., spontálny ľavicový pápež)“ alebo („Selbstsäkularisierung: Der Sponti-Papst”). Jeho podtitulom autor naznačuje, že kritizuje súčasného pápeža:

   "Medzi cirkevnými kritikmi je pápež veľmi uznávaný kvôli jeho podporovaniu ducha doby (zeitgeit). Bohužiaľ opakuje tie isté chyby, ktorých sa už evanjelická cirkev dopustila."

Samotný Fleischhauer vie, o čom tu hovorí, pretože on bol sám veľa rokov hlavne kvôli politickým dôvodom, členom evanjelickej cirkvi v Nemecku. Avšak neskôr odišiel z protestantskej cirkvi a teraz sa považuje za konzervatívca. Ale prekazuje aj nejaké sympatie voči nemodernej katolíckej cirkvi.

    "Jediná Cirkev, ktorá to môže brat vážne je Katolícka cirkev. Viem, že táto veta je pre mnohých čitateľov vnucovanie (istého bremena), a veľmi ma to mrzí, že v priebehu rokov musím napísať túto vetu v luterovom roku [2017]."

Najmä preto, lebo videl niektoré z vážnych chybných adaptácii protestantskej cirkvi na zeitgeist a Fleischhauer teraz ľutuje, že pápež František teraz vedie Katolícku cirkev v podobnom charaktere a smere. Ale teraz ukazuje jeho vlastný obdiv pre Katolícku cirkev, keď hovorí, že:

    "Všetko na čo kritici Katolíckej cirkvi poukazujú sú mariánska cirkev, kult svätých, duchovenstvo, liturgia – to čo v mojich očiach hovorí za katolicizmus. Navyše samozrejme, keď hovoríme o dĺžke fungovania: inštitúcia, ktorá trvá už 2000 rokov sa berie vážnejšie ako tá, povedzme, ktorá má iba 500 rokov. Ktokoľvek  kto tu bol prvý ako Cirkev - a určite tu niekto bol - má nepochybne prvú pozíciu. Všetko čo (inovatívne) prichádza neskôr, je do určitej miery kacírstvo."

Keď hovoríme o jeho vlastnom konečnom odchode z evanjelickej cirkvi v Nemecku, Fleischhauer vysvetľuje, aké sú v skutočnosti slabé duchovné korene protestantstva:

    "Odkedy sú duchovné korene protestantstva veľmi tenké, je tu toho málo čo drží človeka, aby nemenil svoj pohľad na svet. Cirkev, v ktorej dokonca ani existencia neba a pekla nie je povinná sa stáva pre každého - kto by bol členom cirkvi na základe viery samotnej - stratenou záležitosťou."


Práve tu Fleischhauer vidí, že pápež František sa dopúšťa porovnateľne vážnej chyby:

     "Ak sa nemýlim, potom práve teraz Katolícka cirkev opakuje chybu protestantov. Na jej vrchole stojí muž, ktorý divne pohŕda všetkým, čo sa postupne rozrástlo a tradične pochádzalo a tými, kto sa zabáva na hlúpostiach a vtipoch o katolíkoch."

Nemeckí novinári, ktorí priamo ukazujú na Matthiasov Matussekov vlastný nedávny „hlboký text” a hovoria, že katolík Matussek „rozumie dôležitosti dogmy, ktorá je prekážkou proti relativizácii ducha doby.“ Fleischhauer  zaraďuje Matusseka vedľa nemeckého autora Martina Mosebacha ako „ďalšieho veľkého katolíckeho reakcionára”.

Zdá sa, že  Fleischhauer rozumie viac tomu, čo sa stalo katolíckej cirkvi od Druhého vatikánskeho koncilu, ako dnešní katolíci a pokúša sa vysvetliť:

    "Človek by mohol ak si to želá, vidieť v (pápežovi) Františkovi perfektného človeka pre rozvoj, ktorý začal s Druhým vatikánskym koncilom. Prvý úder bol proti liturgii medzi 1962 a 1965. Nie je to náhodne desaťročie, v ktorom každý vo svete obrazoborcov výrazne pokročil vpred." (Narážka na čínsky ekonomický projekt "veľký krok napred" ktorý skončil krokom vzad. Editor)

Tu  sme my katolíci správne poučení nemeckým novinárom, ako Katolícka cirkev odstránila „dôležité prvky starodávneho obradu”, pretože „sa chcela prispôsobiť duchu doby”: kňazi už viac nestoja pred oltárom, ale za ním ako za moderátorským stolom v “Tagesthemen”(nemecká televízna relácia).” Zmienil sa tu o dôkladnom odstránení latinského jazyka a o rozporuplnom povolení Svätého prijímania do ruky. Fleischhauer ostro dodáva:

    "Tam, kde to zobrali vážne s priblížením sa duchu doby, tam kňazi sami odtiahli oltár (od svätostánku) a rozsekali sochy svätých na časti. Pre tých, ktorí neveria, sa tieto veci môžu zdať ako drobnosti, ale samozrejme nie sú. Ktokoľvek, kto pomáhal na omši počas starého tridentského obradu vie, čo Cirkev stratila, keď podľahla Kultúrnej revolúcii v 60. rokoch."


Fleischhauer predvída budúcnosť Katolíckej cirkvi: ak nasleduje cestu protestantov, stratí členov a následne prehodnotí svoje prispôsobenie sa zeitgeistu, aby bola údajne viac atraktívna. Napokon povedal, že nemecký novinár a Katolícka cirkev budú mať tú istú dilemu ako protestanti: „Ak Cirkev zruší to, čo ju odlišuje od ďalších svetských možností, ktoré tvrdia, že dajú životu zmysel, tak prečo je potom Cirkev stále potrebná?” Práve v tomto kontexte Fleischhauer vidí rast islamu vo svete, ktorý sa zdá, že sa presúva do vákua a „napĺňa duchovné potreby lepšie ako jej kresťanský konkurent”.


Tento článok napísaný Janom Fleischhauerom je povzbudzujúci, ale zároveň aj vyčerpávajúci.  Ukazuje nám ako si prvky pravdy vždy nájdu svoju cestu do mysle čestných ľudí. Zdá sa, že sme dospeli do bodu, kde moderného človek už unavuje všadeprítomný relativizmus a jeho sprevádzajúce ideológie už nezodpovedajú skutočnosti. Človek má smäd po skutočnej pravde, dôveryhodnom zväzku a kráse. Moderný svet produkoval väčšinou ošklivosť, osamelosť a nedostatok lásky.

Nie je čas pre nás všetkých vo vnútri aj mimo Katolíckej cirkvi, aby vynaložila úsilie oslobodiť nás, vyjsť z pod „trosiek” a tým nájsť cestu späť k hlbším zdrojom dôvery a radosti, ktoré môžu byť nájdené iba v a cez Ježiša Krista nášho Spasiteľa a v jeho sakrálnej Cirkvi?
 

(krátené)