Pozn. šéfredaktora - Hoci autor opisuje americké reálie a historické súvislosti, slovenskému čitateľovi nemusia byť jeho závery až také cudzie. Ľavica v USA bola vždy nositeľom progresívnych myšlienok, ktoré sa prakticky zvrhli do spoločenského chaosu (napr. výučba na VŠ o "inštitucionálnom rasizme" - celá polícia je rasistická organizácia, ovládaná bielymi; alebo pokusy o uzákonenie povinných zámen pre ľudí ktorý sa cítia byť "pohlavne neutrálni" - a ich oslovovanie vymysleným zámenom "ze", ktoré bude vynútiteľné zákonom - viď témy Jordan Peterson). Slovenská ľavica je oproti tej v USA pomerne konzervatívna. Odhliadnuc od politiky na Slovensku, nátlak USA a EÚ na presadzovanie tém, ktoré rozvracajú Západ, však nemožno nevidieť (najviac vypuklé: napr. povinné prijatie ekonomických migrantov a vítanie ďalších prakticky donekonečna, alebo nátlak v prospech LGBT agendy pre kandidátske aj členské krajiny EÚ). V USA boli tiež pred bodom zlomu. Autor spomína zaujímavú skupinu ktorá to dopustila "reportéri mainstreamových médií, údajne na strane pravdy, boli buď ignoranti, alebo komplici." A slovenská realita? Mediálny lynč otca Mariána Kuffu, mediálna antikampaň v Referende o rodine, zákulisné stretnutia LGBT skupín na Ministerstve spravodlivosti, atď. Pozývame vás nahliadnuť do počiatkov revolúcie, ktorá zmenila USA, a dnes mení celý svet.
********
„Človeka zvláštnym, tajuplným spôsobom teší, keď vidí, že ľuďom okolo neho je úplne jedno, čo sa s nimi v skutočnosti deje“, tieto slová síce povedal Hitler, no pokojne mohol hovoriť aj o Amerike dneška. Pojem „tajní“ či už v nacistickom Nemecku alebo v demokratickej Amerike naznačuje vymývanie mozgov vládnou propagandou a „oficiálnymi“ zdrojmi informácií a správ. Americká tlač bola prakticky do polovice minulého storočia vládnym rezortom a len neinformovaní občania netušili, že verejnosť je tak systematicky klamaná a podvádzaná.
Bývalý ústredný tajomník Komunistickej strany USA, William Z. Foster vysvetlil v roku 1932 plán pre Ameriku:
„Proletárska revolúcia v Spojených štátoch raz uštedrí zničujúcu ranu tejto zmeti pokrytectva a intelektuálneho odpadu. V ničom nezaostane za Sovietskym zväzom a ohlási dôkladnú kultúrnu revolúciu. ... Vzdelanie a výchova sa zrevolucionalizuje, už očistená od náboženských, patriotických a iných čŕt buržoáznej ideológie. Študenti budú vyučovaní na báze marxisticko-dialektického materializmu, internacionalizmu a všeobecnej etiky novej sovietskej spoločnosti. Súčasné zastaralé metódy výučby budú nahradené vedeckou pedagogikou.“
Išlo o politickú tirádu, podobne ako v prípade populačného boomu v Európe a Amerike po Prvej svetovej vojne? Alebo sa jednalo o „nápis na stene“ od predchodcov vášnivých nepriateľov Ameriky? Misiu marxistických aktivistov transformovať Ameriku na spoločnosť sovietskeho štýlu pokladali do polovice minulého storočia mnohí v mainstreamových médiách za „minulosť“ a takmer zabudnutú záležitosť. Keď však v 60-tych rokoch prepukla vojna vo Vietname a zároveň sa objavili násilné demonštrácie v univerzitných kampusoch a nepokoje po celej Amerike, vzniklo v mysliach starších Američanov podozrenie, že marxistické hnutie sa na smetisku dejín ocitlo príliš skoro. V brutálnych vlnách protestov proti „existujúcemu spoločenskému zriadeniu“ boli na dennom poriadku konfrontácie študentov s políciou, tiekla krv, budovy sa vyhadzovali do vzduchu. Obviňované zo zločinov proti ľudskosti, bolo toto „spoločenské zriadenie“ všeobecne odsúdené podľa „spravodlivosti“ na základe marxistických pravidiel. Ich výkon „spravodlivosti“ spočíval v tom, že mladší rebeli vykonávali násilné činy, zatiaľ čo ich starší ´kolegovia´ plánovali prevrat a skazu spoločnosti.
Povojnoví aktivisti, financovaní vládnymi aj mimovládnymi zmocnencami, pri príprave na komunistický prevrat, plánovaný začiatkom 20-teho storočia, urýchlili totálny výpredaj západnej kultúry. Kým začala Druhá svetová vojna, začali marxisti naočkovávať svoju jedovatú ideológiu do programu výchovy a vzdelávania študentov verejných škôl pod názvom „Progressive“ (Pokrokový), navrhnutý tak, aby pripravil mládež na kolektivistickú spoločnosť. Ako sa mohol takýto úskok objaviť v demokratickej krajine? Demokracia je podľa Johna Deweyho, „otca progresívnej výchovy a vzdelávania“, nástrojom, a nie formou vládnutia. Takže tak sa tam objavil. Prekrúcanie slov zmenilo vôľu ľudu na vôľu štátu!
Do obdobia nepokojov v 60-tych rokoch už len slepý nevidel, že na Ameriku útočí vnútorný nepriateľ. Kde sú správy o podvratníkoch a záškodníkoch? Prečo sa napríklad verejnosť nedozvedela, že Sovietsky zväz poskytol 1 miliardu US dolárov protivojnovému hnutiu USA (AKA mierové hnutie)?
Uvedomoval som si smrtiacu zmes pravdy a lži, ktorou kŕmili verejnosť v správach, v kampusoch, školách, kostoloch – išlo o prekrúcanie pravdy, odetej do vznešených slov, ktoré zakrývali zámer politických rebelov „ničiť tak, aby sa hnacia sila západnej metafyziky už nikdy nedala napraviť“ - citujem slová akademika politickej ľavice J. Hillisa Millera.
Vojna vo Vietname v 60-tych rokoch len prilievala olej do ohňa búrlivých sociálnych nepokojov po celej Amerike, na ktorých sa priživovali buriči a opozičníci od výmyslu sveta. Aby bolo jasné – Vietnamská vojna bola ospravedlnením, nie príčinou násilia na tejto strane pobrežia Pacifiku. Kde boli tie brigády znepokojených občanov, ktorí chceli potláčať všetky šarvátky, potýčky, a vyhrať každú bitku? A kde bolo to množstvo hlasov, ktoré sa chystali umlčať politické hlúposti v tlači, televízii a univerzitných kampusoch? V krajine, v ktorej súčasťou vojenskej prísahy sú slová „presadzovať a brániť Ústavu USA pred všetkými nepriateľmi – cudzími a domácimi“ , pre ktoré sú americkí vojaci posielaní do všetkých kútov sveta, prerastá také „prehliadanie“ vnútroštátneho ´vojnového stavu´ až do zrady!
Odhliadnuc od úsilia senátora Josepha McCarthyho identifikovať komunistov v snahe eliminovať sprisahania proti vláde, napriek hojnosti protikomunistických komentárov a výziev k akcii prostredníctvom kníh, letákov, periodík, talk programov a cirkevných lídrov, sa vláda nijakým účinným spôsobom nesnažila čeliť ohrozeniu amerického spôsobu života. Namiesto bitia na poplach a upozorňovania verejnosti, že ich spôsob života je ohrozený, pokračovali mainstreamové médiá v podporovaní sociálnej revolúcie 60-tych rokov a v odôvodňovaní následkov jej zlyhania v kultúre.
Do 80-tych rokov sa celá nová generácia Američanov dostala na scestie a bola dezorientovaná. Škola a médiá smerovali zmýšľanie mladých ľudí k ideológii sporov a k spochybňovaniu základných amerických princípov a hodnôt. Američania postupne strácali svoje morálne zábrany a svoju identitu Američanov. Marxistickí aktivisti a ďalší ´križiaci´, bojujúci za kolektivistický národ, zaberali až doteraz vodcovské pozície v akadémiách, vláde a cirkvi. Verejné školy začali huckať študentov proti rodičom a do hláv im natláčali názory, podkopávajúce základné hodnoty ich krajiny a dedičstva.
Američania, ktorí čerpali iba z mainstreamových periodík a z televízie, si vôbec neuvedomovali, že v krajine vypukla kultúrna vojna. Reportéri mainstreamových médií, údajne na strane pravdy, boli buď ignoranti, alebo komplici. Hovoriť pravdu nebolo vôbec bezpečné; bola to viac než istá cesta k prepusteniu z práce. Ak sa vám, ako čestnému spisovateľovi alebo vydavateľovi, nepáčilo čo sa deje, mohli ste sa rovno zaradiť na ´čiernu listinu´, alebo bojovať o každé slovo, ktoré chcete uverejniť.
Ako pri „invázii zlodejov mŕtvol“ (narážka na film) sa Amerika zmenila z relatívne slobodnej a šťastnej krajiny na podráždenú, nepokojnú a podozrievavú krajinu, plnú rozporov. Atmosféra v krajine zhustla, existovali legálne zastrešené predpisy ako myslieť, hovoriť a správať sa, čo sa eufemisticky nazývalo „politickou korektnosťou“ – pravidlami, ktoré huckali proti sebe triedu utáčateľov a triedu obetí (Marxov trik na rozdelenie a kontrolovanie ľudí). Najškodlivejšie bolo to, že tieto „politicky korektné“ návody vtĺkali do hláv školopovinným deťom a v mainstreamových médiách ich presadzovali skupiny, ktoré ľudia nevolili, hoci sa vyhlasovali za ich reprezentantov.
Vymývanie mozgov Američanov zo strany ľavičiarov bolo sprevádzané progresívnou degeneráciou morálky, za čo vo veľkej miere vďačíme aj zlyhaniu náboženských lídrov vo veci verejného odsúdenia všetkých, ktorí na verejnosti konajú nemorálne a hriešne. Všetko, čo sa vyznačovalo podvodom proti normálnemu zmýšľaniu človeka (aj tzv. „sexuálna revolúcia“), ako aj oddelenie mysle od srdca, oslabovalo zmysel pre morálku, ako aj prenikavosť zmýšľania mainstreamových Američanov. Všetko toto oslabovalo iniciatívneho a činorodého ducha, ktorý pôvodne formoval charakter americkej spoločnosti.
Každý z nás teraz musí dúfať a modliť sa, aby tú dlhú cestu späť k politickej a spoločenskej rozumnosti sprevádzala vzájomná úcta a láska medzi ľuďmi.
Anthony J. deBlasi je veteránom Kórejskej vojny a celoživotným zástancom západnej kultúry.