- Slobodomurárstvo je historicky odsúdené katolíckou cirkvou pre jeho doktrinálne nezhody.
- Cirkev chráni spásu duší pred tajnými spolky, ktoré podkopávajú kresťanské hodnoty.
- Odsúdenie slobodomurárstva je potvrdené pápežmi, vrátane súčasného pápeža Františka.
- Členstvo v slobodomurárskych lóžach vedie k automatickej exkomunikácii katolíkov.
Veľmajster Rakúskej veľkej lóže slobodomurárov uviedol, že katolícke odsúdenie slobodomurárstva vychádza z „nedorozumenia“.
V rozhovore pre Talkaccino veľmajster slobodomurárov Georg Semler vysvetlil, prečo slobodomurári konajú diskrétne a utajujú identitu svojich žijúcich členov.
„Táto diskrétnosť vyplýva z našej histórie,“ povedal Semler. „Za 300 rokov našej existencie sme boli v Rakúsku zakázaní dlhšie, ako sme mali povolenie pôsobiť. Toto má pôvod v historickom nedorozumení zo strany katolíckej cirkvi na začiatku 18. storočia.“
„„Keď bola v roku 1717 založená prvá Veľká lóža, v nasledujúcich rokoch sa mnohí európski panovníci stali slobodomurármi,“ pokračoval. „Cirkev vykonávala moc prostredníctvom panovníkov. Nemecký cisár bol napríklad korunovaný pápežom. Cirkev sa mylne domnievala, že slobodomurárstvo sa stane novým, módnym náboženstvom, ku ktorému sa nakoniec všetci pripoja. Bol to strach zo straty vplyvu. V dôsledku toho bol vyvíjaný tlak. Ak chceli panovníci byť korunovaní pápežom, museli na oplátku na svojich územiach zakázať slobodomurárstvo.“
„‚Anglikánska cirkev‘ sa o to nezaujímala, rovnako ako protestanti. Tam slobodomurári prosperovali. Medzi katolíkmi to bolo možné len v utajení. Toto akosi pretrváva dodnes – skutočnosť, že slúžime ako obetný baránok pre niektorých ľudí, vrátane tých v politike. V prostredí, kde sa hovorí o ‚hlbokom štáte‘, známom ako ‚Veľká lóža Rakúska“, nie je žiadna sranda povedať, že ste slobodomurár,“ povedal.
Na otázku, akú moc a vplyv majú slobodomurári v spoločnosti a konkrétne v Rakúsku, Semler odpovedal: „Rád by som túto otázku uviedol do správnej perspektívy a povedal: Slobodomurári ako takí nemajú žiadny vplyv. Moc, ktorú nám naši oponenti radi pripisujú, v takejto podobe neexistuje. Existujú však slobodomurári, ktorí zastávajú vplyvné pozície a ktorí v týchto úlohách presadzujú svetový názor, na ktorého formovaní sme sa podieľali. Svoje povinnosti a funkcie vykonávajú týmto spôsobom – ako jednotlivci, nie ako organizácia.“
Uviedol príklad politického zjazdu v Rakúsku venovaného reforme spolkových krajín, čím ukázal, že slobodomurári nevykonávajú vplyv otvorene ako organizácia, ale skryto prostredníctvom svojich (tajných) členov.
„Pred približne 25 rokmi sa v Rakúsku konal zjazd. Témou bola reforma federálnych štátov. Nás [Rakúsku veľkú lóžu] sa opýtali, či chceme vyslať znalého zástupcu,“ spomína Semler.
„Vtedajší veľmajster odpovedal Spolkovej kancelárii, že sa nezúčastníme verejných diskusií a že pozvanie odmietneme.“
Semler však dodal, že „prešiel zoznam pozvaných a mohol ich uistiť, že naše názory budú určite zohľadnené. Bol to v tej dobe veľmi šarmantný spôsob, ako zvládnuť situáciu, a dokazuje to, že moc vždy vykonáva jednotlivec – a nie zástupca Veľkej lóže.“
Odsúdenie slobodomurárstva katolíckou cirkvou
Semlerovo tvrdenie, že cirkev bola proti slobodomurárstvu hlavne preto, lebo chcela udržať svoju moc, je nepodložené. Dôvodom boli naopak doktrinálne dôvody, starostlivosť o spásu duší a oprávnená obava, že tajné spolky sa snažia podkopať kresťanské základy spoločnosti.
Katolícka cirkev odsúdila slobodomurárstvo a každého katolíka, ktorý vstúpi do slobodomurárskej lóže, trestá latae sententiae exkomunikáciou. Po prvýkrát ho odsúdil pápež Klement XII. vo svojej pápežskej bule z roku 1738 In Eminenti. Pápež označil náboženský indiferentizmus a prísahu mlčanlivosti členov za hlavné problémy týchto vznikajúcich tajných spoločností.
Klement vyhlásil, že „uvedené spolky alebo tajné zhromaždenia vyvolali v mysliach veriacich najväčšie podozrenie a všetci rozvážni a čestní ľudia ich rovnako odsúdili ako zvrhlé a zvrátené. Lebo keby nerobili zlo, nemali by takú veľkú nenávisť voči svetlu.“
Toto odsúdenie potvrdil pápež Benedikt XIV. vo svojej pápežskej bule z roku 1751 Providas Romanorum.
Pápež Lev XIII. sa vo svojej encyklike z roku 1884 Humanum Genus. Vysvetlil, že slobodomurári aktívne pracujú na podkopávaní Cirkvi a na odstránení vplyvu kresťanstva zo spoločnosti.
Lev XIII. povedal, že slobodomurári „sa teraz smelo vzbúria proti samotnému Bohu“ a „verejne a otvorene plánujú zničenie svätej Cirkvi, a to s jasným zámerom úplne zbaviť národy kresťanstva, ak by to bolo možné, požehnaní, ktoré sme získali prostredníctvom Ježiša Krista, nášho Spasiteľa.“
Pápež tiež zopakoval svoje odsúdenie náboženskej ľahostajnosti a relativizmu slobodomurárov. Povedal, že slobodomurári „učia veľkú chybu tejto doby – že vzťah k náboženstvu by sa mal považovať za bezvýznamnú záležitosť a že všetky náboženstvá sú rovnaké.“
„„Tento spôsob uvažovania má za cieľ spôsobiť zánik všetkých foriem náboženstva, a najmä katolíckeho náboženstva, ktoré, keďže je jediné pravé, nemožno bez veľkej nespravodlivosti považovať za rovnocenné s ostatnými náboženstvami,“ uzavrel Lev XIII.
Odsúdenie slobodomurárstva a trest automatickej exkomunikácie pre katolíkov, ktorí vstúpia do lóží, potvrdili aj súčasní pápeži. Kongregácia pre náuku viery vydala v roku 1983 Vyhlásenie o slobodomurárskych združeniach, v ktorom uvádza, že „negatívny postoj Cirkvi voči zednářským združeniam zostáva nezmenený, keďže ich zásady boli vždy považované za nezlučiteľné s učením Cirkvi, a preto členstvo v nich zostáva zakázané.“
Platnosť tohto odsúdenia opäť potvrdil v roku 2023 pápež František v odpovedi na žiadosť filipínskeho biskupa Julita Cortesa.
ČÍTAJTE: Biskup Schneider: „‚Infiltrácia‘ slobodomurárstva je zodpovedná za krízu v Cirkvi