Štrasburg, Francúzsko, 4. apríl 2012 (LifeSiteNews.com) - Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj ako „Súd“) v súčasnosti eviduje také množstvo podaní týkajúcich sa potratov, aké v histórii súdu nemá obdobu. Keďže zásady stanovené judikatúrou Súdu sú záväzné pre 47 členských štátov, najbližších pár mesiacov bude rozhodujúcich, a to z hľadiska úcty k ľudskému životu a jeho dôstojnosti. Európske centrum pre právo a spravodlivosť (ďalej aj ako „Centrum“), ktoré často vystupuje na Súde ako tretia strana verí, že sa mu podarí pre tieto dôležité prípady získať viac pozornosti.
Medzi spormi, ktoré musí Európsky súd rozhodnúť, je aj prípad poľskej matky sťažujúcej sa na ťažkosti, ktoré sprevádzali jej maloletú dcéru pri získavaní povolenia na potrat. Taktiež evidujú prípad ženy, ktorá zomrela počas tehotenstva, (údajne) kvôli výhrade vo svedomí uplatnenej lekármi. Ďalej žena, ktorá sa následkom vykonania potratu stala neplodnou, na Súde namieta nedostatočné poučenie o rizikách. V ďalších dvoch prípadoch ženy, ktoré porodili deti so zdravotným postihnutím, lamentujú nad neumožnením potratiť tieto deti. Tiež je tu spor týkajúci sa zákazu predimplantačnej diagnostiky v Taliansku.
2. apríla tohto roku predložilo Centrum svoje písomné vyjadrenie v prípade Anita Krūzmane verzus Lotyšsko (n° 33011/08). Ide o prípad matky sťažujúcej sa, že nemohla potratiť svoju dcéru postihnutú Downovým syndrómom. Namieta, že jej lekár porušil svoju povinnosť predpísať jej skríningové vyšetrenie na zistenie Downovho syndrómu. Navrhovateľka tvrdí, že existuje priama súvislosť medzi nevykonaním vyšetrenia a narodením postihnutej dcéry, čim bolo porušené jej právo na ochranu súkromia. Podľa názoru navrhovateľky súkromie zahŕňa aj právo rozhodnúť sa o podstúpení potratu. V podstate ide o otázku, či eugenika je alebo nie je ľudským právom.
Snaha urobiť z eugeniky ľudské právo sa môže zdať bláznivá. Avšak, súd jej podanie vôbec nezaskočilo, inak by bolo odmietnuté ako neoprávnené alebo ako podanie zneužívajúce iné práva. Podľa článku 17 Dohovoru o ľudských právach (ďalej aj ako "Dohovor"), „práva ním garantované si nesmie nikto vykladať s cieľom narušenia alebo obmedzovania priznaných práv“. Niet pochýb o tom, že prípad Krūzmane a ostatné podobné prípady Súdom zatiaľ nerozhodnuté, sa strategicky používajú na posun “práv“ na potrat alebo na eugeniku. Pri eugenike, rovnako ako pri potrate hrozí, že sa stane normálnou zo sociálneho hľadiska. Je čoraz menej tých, ktorí v týchto praktikách stále vidia neľudskosť. Faktom je, že postmodernizmus vytvára neľudskosť z post-humanity a jedným z jej nástrojov je aj eugenika, ktorá si kladie za cieľ prekonávať ľudskú prirodzenosť.
Za účelom asistencie súdu – ktorý je vystavený nebezpečenstvu a zložitosti týchto prípadov – sa Európske centrum pre právo a spravodlivosť pokúsilo zdôrazniť vo svojich písomných vyjadreniach situáciu a stigmatizáciu ľudí so zdravotným postihnutím. Tiež sa usiluje zvýrazniť pravú podstatu a požiadavky ľudských práv a bioetiky, s prihliadnutím k úcte k ľudskému životu, účelu medicíny a zákazu eugeniky.
V nadchádzajúcich mesiacoch bude Súd musieť zadefinovať podstatu právneho rámca otázok týkajúcich sa potratov a rodiny, akou je aj eugenika a výhrada vo svedomí. Tento právny rámec bude niesť morálnu prestíž Súdu, ktorého rozhodnutia zaväzujú 47 členských štátov. Zodpovednosť je veľká, keďže súd má tendenciu rozvíjať pravidlá týkajúce sa právnej vedy do značnej miery mimo rámca Dohovoru. Potrat a eugenika sú v rozpore s Dohovorom, ako o tom rozhodli jeho autori v čase, keď bol koncipovaný a napísaný. Vlastne, v roku 1950, hneď po druhej svetovej vojne, navrhovatelia Dohovoru nepochybne chápali tieto praktiky ako nehumánne a bolo pre nich nemysliteľné, že raz príde doba, keď ich niekto bude chcieť označiť za ľudské práva.
Čeliac spoločnosti, ktorá má tendenciu popierať hodnotu a ľudskosť života pred narodením v prospech jeho skončenia a využívania, Súd interpretoval Dohovor spôsobom, ktorý toleruje prax vykonávania potratov. Zároveň však Súd výslovne popiera existenciu údajného práva na potrat. V čase, keď niektoré “bioetické“ organizácie lobujú za legalizáciu “postnatálneho potratu“, by sa rozhodnutie Súdu ponechať nenarodené deti bez ochrany považovalo za zlyhanie v jeho misii.
Podľa názoru Európskeho centra pre právo a spravodlivosť by Súd (ktorému bola členskými štátmi zverená povinnosť garantovať základné práva “všetkých ľudí“) mal stanoviť limity týmto praktikám. Osobitne by mal prihliadať na neskoré potraty (potraty po prekročení prahu životaschopnosti) a selektívne potraty, založené na vlastnostiach dieťaťa a jeho genetických charakteristikách (pohlavie a zdravotný stav dieťaťa). Vo svojich vyjadreniach Centrum uviedlo, že medzinárodné právo a Európsky dohovor, ktorý chráni ľudský život pred narodením, nevytvára právo na potrat. Preukázateľnú povinnosť chrániť život, vrátane života pred narodením, má štát. Aj keď štát povolí vykonávanie potratov, ochrana života a zachovávanie práv, ako aj protichodných záujmov zostáva jeho povinnosťou. Preto štát musí, napríklad, zabrániť stigmatizácii osôb so zdravotným postihnutím a ich rodín, chrániť slobodné rozhodnutie rodičov nepodstúpiť potrat, zefektívniť zákaz eugeniky a genetickej diskriminácie, rešpektovať terapeutické dôvody prenatálnej diagnostiky, rešpektovať právo na výhradu svedomia lekárskeho personálu a pod.
Nadchádzajúce mesiace budú rozhodujúce z hľadiska rešpektovania ľudského života a jeho dôstojnosti. Dôležité je tiež rozhodnúť prípady týkajúce sa eutanázie a “náhradných matiek“. Európsky súd pre ľudské práva má svoje korene v modernej a humanistickej kultúre. Takéto podania však Súd vyzývajú na pretrhnutie týchto väzieb a na prijatie ilúzie post-modernizmu a nehumánnosti. Nebezpečenstvo je veľké, pretože “Súd ľudských práv“, ktorý ak prizná a bude chrániť potrat, eugeniku, eutanáziu a prax náhradného materstva, sa stane nehumánnym.