Bože, maj zmilovanie nad svojou Svätou Cirkvou.
Nedá sa to povedať inak: Pápežova Apoštolská exhortácia Amoris laetitia je katastrofa.
I keď bola zverejnená iba dnes ráno, katolícki pozorovatelia a komentátori už začali identifikovať niekoľko neprijateľných pasáží, v ktorých bola cirkevná doktrína a poslušnosť Viere opomenutá, skreslená a v protirečení. My v Rorate Caeli budeme mať viac čo povedať na túto tému, ale na teraz môžeme potvrdiť, že titulok komentáru Dr. Maikea Hicksona na OnePeterFive je správny: „Pápež František sa v jeho novej exhortácii odlučuje od učenia Cirkvi.“ Správnym je tiež pozorovanie Voice of the Family, „Existuje mnoho pasáží, ktoré verne reflektujú katolícke učenie. Toto ale nemôže zmeriniť a nezmierni závažnosť tých pasáží, ktoré oslabujú učenie a prax katolíckej cirkvi.“ (Určite si prečítajte celú vynikajúcu kritiku zo strany Voice of the Family.)
Prečítajte si komentáre Dr. Hicksona a keď budete mať čas, navštívte weblog experta na kanonické právo, Edwarda Petersa a prečítajte si jeho „Prvé myšlienky o anglickej verzii Amoris laetitia pápeža Františka.“ Jeho kritika vyčleňuje to, čo sú pravdepodobne najhoršie aspekty pápežovej exhortácie (je ich tam oveľa viac takých, ktoré sú zlé) a je podaná láskavo – podľa viac láskavo ako je potrebné. Toto je gro Petersovej kritiky (zvýraznenie pridané):
1. O rozvedených a civilne opätovne zosobášených katolíkoch píše František takto: „Mnoho ľudí v takýchto situáciách, ktorí si uvedomujú a prijímajú možnosť žiť ‘ako bratia a sestry’, ktorú im Cirkev ponúka, poukazuje na to, že ak nie sú prítomné isté vyjadrenia intímnosti [napr. pohlavný styk], ‘často sa stáva, že je vernosť ohrozená a trpí dobro detí’ (Gaudium et spes, 51).“ AL fn. 329. Obávam sa, že toto je závažné zneužitie koncilového učenia. Gaudium et spes 51 hovorilo o manželských pároch, ktoré dodržiavajú pravidelnú abstinenciu. Zdá sa, že František porovnáva cudnú obetu s úzkostlivou skúsenosťou verejných cudzoložníkov, ktorí sa prestanú venovať nedovolenému pohlavnému styku.
2. Keď hovorí o „kresťanskom manželstve ako o odraze jednoty medzi Kristom a jeho Cirkvou“, František píše, že „niektoré formy jednoty radikálne protirečia tomuto ideálu, zatiaľ čo iné ho dosahujú aspoň čiastočným alebo analogickým spôsobom.“ AL 292. Táto jednoduchá formulácia vyžaduje značné rozpracovanie: formy jednoty, ktoré najradikálnejšie protirečia jednote Krista a jeho Cirkvi sú objektívne porozvodové cudzoložné pseudo manželstvá; formy jednoty, ktoré odzrkadľujú túto jednotu čiastočným, ale dobrým spôsobom, sú všetky prirodzené manželstvá. Tieto dve formy zjednotenia nie sú variáciami toho istého; odlišujú sa v druhu, nielen v stupni.
3. Keď František hovorí o tom, čo Katechizmus katolíckej cirkvi 2384 opisuje ako „verejné a trvalé cudzoložstvo“, píše, že niektoré porozvodové manželstvá môžu preukázať „osvedčenú vernosť, štedré sebadávanie, [a] kresťanskú oddanosť.“ AL 298. Mnohí sa budú čudovať nad tým, ako sa termíny ako „osvedčená vernosť“ budú uplatňovať na chronicky cudzoložné vzťahy alebo ako je „kresťanská oddanosť“ viditeľná vo verejnom a trvalom opustení predchádzajúceho manžela/manželky.
4. V AL 297 František píše: „Nikto nemôže byť zatratený navždy, pretože to nie je logika Evanjelia!“ Práve naopak, logikou Evanjelia je presne to, že niekto môže byť zatratený navždy. CCC 1034-1035. Ak by niekto pod nikto nemôže byť „zatratený navždy“ myslel zatratenie svetskou autoritou, mal to tak povedať. Ale, samozrejme, zamedziť prístup „verejným a trvalým cudzoložníkom“ k prijímaniu nie je vôbec „zatratenie“ a preto, to, čo sa pápež snaží povedať nie je jasné.
5. V AL 280-286, kde sa priamo hovorí o sexuálnom vzdelávaní pre mládež, som nevidel žiadne uznanie, a dokonca ani zmienku o tom, že rodičia majú v tejto dôležitej oblasti práva. Možno toto uznanie treba zozbierať z komentárov ohľadne rodičov, ktoré sú v AL spomenuté inde.
I keď tieto pozorovania trafili klinec presne po hlavičke, Peters oslabuje svoju kritiku prostredníctvom použitia frazeológie ako „Obávam sa, že toto je...“ alebo „Zdá sa, že František...“. Pápežove použitie Gaudium et spes 51 je bez pochýb skresľovanie učenia Cirkvi a pápež porovnáva, ak nie morálne zrovnáva, periodickú abstinenciu manželov s „úzkostlivou skúsenosťou verejných cudzoložníkov, ktorí sa prestanú venovať nedovolenému pohlavnému styku.“
Aby sme pochopili chybnosť Františkových učení, porovnajme a dajme do kontrastu Amoris laetitia 300-310 s Familiaris consortio 84 pápeža Jána Pavla II. Doktrína a poslušnosť, ktorá vyžaduje, že osoby žijúce v trvalom a objektívnom stave cudzoložstva nemôžu prijímať sväté prijímanie, sa nenachádza nikde vo Františkovej exhortácii. Práve naopak, Amoris laetitia 301 a jej poznámka pod čiarou 351 protirečia cirkevnej doktríne v tejto veci a falošne tvrdia, že „už nemôže byť dlhšie jednoducho povedané, že všetci tí, ktorí sú v hocijakej „neregulárnej“ situácii, žijú v stave smrteľného hriechu a sú pozbavení milosti posväcujúcej“. Určite bolo ale vždy katolíckou doktrínou, že všetky spolu žijúce páry, ktoré sa venujú sexuálnej aktivite mimo manželstva sú vskutku objektívne v state smrteľného hriechu a sú pozbavené milosti posväcujúcej, bez ohľadu na to, čo pápež hovorí. Ešte raz: Cirkev učí, že „súhlasné uzavretie novej jednoty, i keď uznanej občianskym právom, pridáva na ťažkosti tohto odlúčenia: opätovne zosobášený manžel/manželka je potom v situácii verejného a trvalého cudzoložstva“ (CCC 2384), čo nie je nikdy explicitne potvrdené v tejto exhortácii.
K tejto kritike musíme pridať i našu výhradu voči všeobecným princípom z Amoris laetitia 301, ktoré sú škodlivé pre sviatostnú poslušnosť. Vzhľadom na pápežovu reflexiu v exhortácii, ako môže vôbec Cirkev niekomu zakázať prijímať eucharistiu? Neprípustným je taktiež pápežovo odvolanie sa na niektorých ľudí, ktorí sú „v konkrétnej situácii, ktorá jemu alebo jej nedovoľuje konať odlišne a rozhodnúť sa inak bez ďalšieho zhrešenia.“ Akoby Kristov Zákon ohľadne manželstva a rozvodu nemohol byť dodržaný; to protirečí paragrafu 297, ktorý potvrdzuje, že „plnosť Božieho plánu... je vždy možná silou Ducha Svätého.“
Ak si pripomenieme list Jakubov 1:8, toto nie je jediné miesto, kde exhortácia protirečí nielen Viere, ale i sebe samej: pretože, ako poukázal Voice of the Family, predtým ako by exhortácie odmietla tvrdenie, že sodomické vzťahy sú podobné a analogické manželstvu a rodine, klasifikuje sodomické spojenie medzi „veľké množstvo rodinných situácii“ (AL 53). Tiež prijíma falošné premisy „rodovej teórie“ (AL 56) skôr, ako ich kritizuje!
A tak na jeden strane máme cirkevnú doktrínu tak, ako je vyjadrená v dokumentoch ako Familiaris consortio a Katechizmus katolíckej cirkvi, zatiaľ čo na strane druhej máme učenie pápeža Františka v Amoris laetitia.
Táto exhortácia je vlastne súvislý útok na Viery vo veľkom. Musím so slzami povedať, že svätá Matka Cirkev vo svojich dejinách pokarhala a dokonca zavrhla niektorých svojich pápežov za robenie podobných vecí.
Bože, maj zmilovanie nad Svojou Svätou Cirkvou.