Politické sily 21. storočia sa sústreďujú na kresťanskú vieru, a to najmä kresťanskú rodinu. Povedal na turíčnu nedeľu biskup Athanasius Schneider pútnikom v Chartres. Ale rodina musí odolávať, pretože je najmocnejším spoločenstvom Cirkvi.
Pomocný biskup v kazachstanskej Astane si prostredie pre svoju homíli vybral dobre: katedrála v Chartres označuje zlatú éru kláštorného hnutia, ktoré viedlo kresťanský vzdor voči barbarstvu, a ktoré položilo základy európskeho kresťanstva. Kresťanstva, ktoré zastavilo islam a neskôr ho prinútilo k ústupu.
Biskup povedal, že keď Duch Svätý zostúpil na veriacich na prvé Turíce, tak - podľa prekladu britského pútnika a bloggera Bena Trovata - priniesol „do našej duše predovšetkým oheň božskej lásky, [ktorý] nám dáva čnosť odvahy. Táto čnosť dávala veriacim dvetisíc rokov odvahu uprednostniť smrť pred zradou svojich krstných sľubov, zvoliť si radšej smrť než hriech, radšej smrť, než zradu svojich kňazských sľubov, radšej smrť než zradu svojich rehoľných sľubov“.
Biskup Schneider pokračoval tým, že vymenoval nepriateľov Cirkvi na západe „neomarxistickú rodovú ideológiu“ a „kult zeme a podnebia“. Tieto spôsoby myslenia sa „odsúvajú na okraj spoločnosti, zosmiešňujú a prenasledujú ... rodiny, mladých ľudí, kňazov a biskupov“ za to, že zostávajú verní svojej viere v Ježiša Krista.
Schneider povedal, že veriaci trpeli prenasledovaním nielen v sekulárnej spoločnosti, ale „niekedy dokonca i v cirkevnej sfére – a to kvôli ich vernosti integrite katolíckej viery a bohoslužbe podľa tradície apoštolov a našich predkov“.
Biskup povedal, že„prirodzená rodina“ je formou kresťanskej cirkvi, ktorá sa začala na Turíce. A práve táto „domáca cirkev“ sa stala hlavným terčom útokov namierených proti západnej civilizácii. Povedal, že tieto útoky sa uskutočňujú prostredníctvom „neomarxistickej gender ideológie“.
Naliehal, že rodina sa musí vzoprieť tejto hrozbe a brániť nielen samu seba, ale celé kresťanstvo: „Dnes je rodina povolaná svedčiť o Božskej kráse svojou podstatou a svojím povolaním“. Po prvé, katolícka rodina sa musí denne stretávať na modlitbe, „aby si vyprosila Božie požehnanie a uctila si Nepoškvrnenú Pannu Máriu ružencom na jej oslavu za všetkých tých, ktorí budú spať pod jednou strechou“.
Povedal, že rodina však musí urobiť viac než len posilniť svojich vlastných členov v boji proti hriechu a „novopohanstvu“. Musí vychovať viac kňazov a rehoľných sestier. „Najnaliehavejšou potrebou našej doby je to, aby sme mali autenticky katolícke rodiny, ktoré sa stanú prvými seminármi pre kňazské a rehoľné povolania.“
Musí však tiež vychovať v čistote mladých mužov a ženy, aby mali odvahu vytvoriť nové rodiny a odovzdávať ďalej vieru. „Akým krásnym povolaním je byť pravým katolíkom! Aké krásne povolanie je bojovať za celistvosť viery a Božích prikázaní! Akým krásnym povolaním je byť katolíckou rodinou, domácou cirkvou! Akým krásnym povolaním je byť čistým mladým mužom alebo čistou mladou ženou! Akým krásnym povolaním je byť seminaristom a kňazom s čistým a horlivým srdcom!“
Biskup prisľúbil, že ak sú katolíci vyzbrojení Duchom, ak sú silní v čnosti, nemusia sa báť „Goliáša“ antikresťanskej ideológie, ale môžu ho zložiť „piatimi Dávidovými kameňmi“.