- SSPX je božím zásahom riadené dielo, prospešné pre Cirkev.
- Medzináboženské stretnutia v Assisi sú novinkou, podkopávajú vieru v Krista.
- Sedevakantizmus je teologicky nesprávny a ohrozuje jednotu Cirkvi.
- Legitímny odpor voči pápežovi je povinnosťou, nie neposlušnosťou.
Biskup Athanasius Schneider opísal Spoločnosť svätého Pia X. (SSPX) ako „božím zásahom riadené dielo pre Cirkev“ , ktorej postupná integrácia by prospela celému Kristovmu telu, pričom sedevakantizmus označil za „úplne nesprávny“ a odmietol tvrdenia, že medzináboženské stretnutie v Assisi z roku 1986 patrí k bežnému magistériu.
V exkluzívnom rozhovore pre AdVaticanum, ktorý bol zaznamenaný v súvislosti s púťou Summorum Pontificum 2026 – počas ktorej Schneider slúžil omšu na hlavnom oltári Baziliky sv. Márie Major, potom čo vatikánske obmedzenia zakázali pontifikálnu liturgiu v Bazilike sv. Petra’ – sa pomocný biskup z Astany vyjadril k súčasnému kánonickému statusu SSPX po biskupských vysväteniach z 1. júla, k 40. výročiu Svetového dňa modlitby za mier v Assisi a k teologickým omylom sedevakantizmu.
Schneider charakterizoval pokoncilovú krízu ako „stále narastajúci zmätok v doktríne a liturgickú anarchiu“, poháňanú „stále väčším prispôsobovaním sa duchu tohto sveta“ zo strany mnohých klerikov.
V tejto súvislosti povedal: „Dielo arcibiskupa (Marcela) Lefebvra je prospešné dielo, považujem ho za dielo prozreteľné pre Cirkev, ktoré jednoducho pripomína Cirkvi a Svätej stolici, aby napravila túto situáciu a aby sa podrobne, úprimne a dôkladnejšie zaoberala niektorými nejednoznačnými alebo vágnymi vyjadreniami v koncilových textoch.“
Dodajme, že trvanie Spoločenstva na náprave Novus Ordo a na obnovení jasnosti a dôstojnosti v bohoslužbe predstavuje „veľmi dôležité príspevky“.
Zároveň poznamenal, že aj iné tradičné spoločenstvá majú podobné ciele, ale obávajú sa „negatívnych dôsledkov“, Schneider uviedol, že „pre celú Cirkev by bolo prínosom postupne integrovať dielo tohto kňaza a veriacich, dielo arcibiskupa Lefebvra, do života Cirkvi.“ Spomenul, že v minulých rokoch navrhol konkrétne kroky smerujúce k regularizácii, a vyjadril nádej, že k takejto integrácii by ešte mohlo dôjsť.
Stretnutie v Assisi – „úplná novinka v Cirkvi“
Pokiaľ ide o medzináboženský dialóg, Schneider reagoval na nedávne tvrdenia – ako sú tie, ktoré spájajú odpor voči podujatiu v Assisi z roku 1986 s „schizmatickým rozkolom“ a tvrdenia, že teraz tvorí súčasť bežného magistéria – najprv objasnením terminológie.
„Myslím si, že v pojme alebo termíne bežné magisterium chýba jasnosť a panuje v ňom určitá nejasnosť,“ vysvetlil. Bežné magisterium, správne chápané ako bežné univerzálne magisterium, má neomylnosť iba vtedy, keď Cirkev „vo všetkých dobách, všade a takmer všetkými biskupmi spolu s pápežom vždy vyučovala to isté učenie.“ Každodenné alebo autentické magisterium sa tejto záruky netěší, ako to dokázala história a určité činy nedávnych pontifikátov.
Stretnutia v Assisi, trval na tom, predstavujú „úplnú novinku v Cirkvi. Cirkev to nikdy nedovolila. Náš Pán Ježiš Kristus by to nikdy nedovolil a apoštoli boli veľmi prísni.“ Pozývanie predstaviteľov náboženstiev, ktoré praktizujú modlárstvo, podkopáva Prvé prikázanie a „jedinečnosť nášho Pána Ježiša Krista ako jediného Spasiteľa.“
S odvolaním sa na sv. Pavla a Veľké poslanie Schneider dospel k záveru, že takéto stretnutia „skutočne podkopávajú toto božské zjavenie a nemôžu sa ďalej konať; je potrebné ich zastaviť.“ Správnou alternatívou, povedal, je „dialóg života“ sprevádzaný jasným vyhlásením, že „existuje len jeden Pán a jedna cesta k spáse (a tou je) Ježiš Kristus.“
Sedevakantizmus je „úplne nesprávny“
Pokiaľ ide o sedevakantizmus, Schneider bol kategorický: „Sedevakantizmus je sám osebe niečo úplne nesprávne.“ Jeho „najhlbšou teologickou chybou“ je to, že „absolutizuje pápežskú autoritu v tom zmysle, že pápež je vždy neomylný.“
Katolícka doktrína, ako poznamenal, učí, že neomylnosť je „veľmi zriedkavá a veľmi... obmedzená.“ Záver, že Cirkev nemala viditeľnú hlavu 60 alebo 70 rokov, „je tiež omylom… približujúcim sa k protestantskému chápaniu… neviditeľnej hlavy Cirkvi.“
Cirkevné dejiny poskytujú príklady pápežov, ktorí sa mýlili v doktríne (Honorius, Liberius, Ján XXII.), no Kristus naďalej vedie svoju Cirkev aj prostredníctvom nehodných pontifikov. Kríza zostáva „len dočasnou situáciou“.
Schneider rozlišoval medzi legitímnym odporom a neposlušnosťou. „„Absolútna poslušnosť“ patrí iba Bohu; vyhlasovať absolútnu poslušnosť akémukoľvek človeku, vrátane pápeža, „by bolo omylom, ba dokonca herézou.“
Pripomenul verejný odpor sv. Pavla voči sv. Petrovi v Antiochii (Galaťanom 2) a poznamenal, že svätí Augustín a Tomáš Akvinský učili, že Duch Svätý dovolil, aby bol tento incident zaznamenaný, aby „keď je ohrozená jasnosť viery… tí, ktorí sú v Cirkvi podriadení, majú právo a dokonca povinnosť napomínať nadriadených… dokonca aj najvyššieho nadriadeného… z lásky k Cirkvi (a) k dôstojnosti pápežského úradu.“