Leo XIV. odmieta katolícke učenie: „Niečo také ako svätá vojna neexistuje“

Poznámka redakcie: Nasledujúca analýza bola pôvodne uverejnená 15. apríla 2026. Bola opätovne uverejnená po tom, čo Leo XIV. vo svojom posolstve k Svetovému dňu modlitby za mier vyhlásil, že „niečo také ako svätá vojna neexistuje“. Matthew McCusker nižšie vysvetľuje, prečo Leoho výroky o teórii spravodlivej vojny odporujú tradičnému katolíckemu učeniu.

Leo XIV. verejne poprel učenie Katolíckej cirkvi, podľa ktorého je vedenie vojny za určitých podmienok morálne legitímne.

Vo svojom kázaní na Kvetnú nedeľu Lev XIV. povedal:

Bratia a sestry, toto je náš Boh: Ježiš, Kráľ pokoja, ktorý odmieta vojnu a ktorého nikto nemôže použiť na ospravedlnenie vojny. Neposlúcha modlitby tých, ktorí vedú vojnu, ale ich odmieta so slovami: „Hoci sa budete veľa modliť, nebudem vás počúvať: vaše ruky sú plné krvi“ (Iz 1,15).

10. apríla komentáre zverejnené na jeho oficiálnom účte na X toto stanovisko zopakovali:

Boh nepožehnáva žiadny konflikt. Každý, kto je učeníkom Krista, Kniežaťa pokoja, nikdy nestojí na strane tých, ktorí kedysi zvierali meč a dnes zhadzujú bomby. Vojenské akcie nevytvoria priestor pre slobodu ani časy #mieru, ktorý prichádza iba z trpezlivosti…

— pápež Lév XIV. (@Pontifex) 10. apríla 2026

Tieto komentáre boli vyslovené v kontexte americko-izraelskej vojny proti Iránu, ktorú mnohí katolíci – vrátane autora tohto článku – považujú za nespravodlivú.

Mnohí budú súhlasiť s Leovým komentárom, že hrozba prezidenta Donalda Trumpa, že „zahynie celá civilizácia“ bola „skutočne neprijateľná“.

Leo XIV. však vojnu proti Iránu nespochybnil z hľadiska katolíckej teórie spravodlivej vojny, ale tým, že odmietol legitimitu všetkých vojen, nielen súčasných, ale aj tých minulých.

Bez akýchkoľvek nuáns alebo výhrad Leo vyhlásil, že (i) náš Pán „odmieta vojnu“, (ii) že nikto nemôže „ospravedlniť vojnu“ s odvolaním sa na Neho a (iii) že „On nepočúva modlitby tých, ktorí vedú vojnu.“

Všetky tieto postoje sú nesprávne a v rozpore s učením a praxou katolíckej cirkvi, ako ukáže tento článok.

Vojna v Svätom písme

Sväté písmo, ktoré je božsky zjavené a bez akejkoľvek chyby, jasne uvádza, že (i) Boh nariaďuje vojnu, (ii) vojnu možno ospravedlniť odvolaním sa na Božie prikázania a zjavenie a (iii) On vypočúva modlitby tých, ktorí vedú vojnu.

Vedenie vojny na Boží príkaz a s Jeho požehnaním je skutočne jednou z hlavných tém Starého zákona. Počas celej histórie Izraela a Júdu, od čias Mojžiša až po makabejské povstanie v 2. storočí pred n. l., Boh požehnával tých, ktorí bojovali v Jeho mene, a vyslyšoval ich modlitby.

Kniha Exodus poskytuje jeden z prvých a pôsobivých príkladov toho, ako Boh priamo zasiahol do ozbrojeného boja izraelského národa:

Mojžiš povedal Jozuovi: „Vyber si mužov a vyraz bojovať proti Amalekovi; zajtra budem stáť na vrchole kopca s Božou palicou v ruke.“ Jozue urobil, ako mu Mojžiš prikázal, a bojoval proti Amalekovi; Mojžiš, Áron a Hur však vystúpili na vrchol kopca.

A keď Mojžiš zdvihol ruky, Izrael zvíťazil; keď ich však trochu spustil, Amalek zvíťazil. Mojžišove ruky však boli ťažké; vzali teda kameň, podložili mu ho a on si naň sadol; Áron a Hur mu z oboch strán podopierali ruky. A stalo sa, že jeho ruky neochabli až do západu slnka. A Jozue rozprášil Amaleka a jeho ľud mečom (Ex 17: 8–13).

Kniha Jozue rozpráva, ako Boh nariadil izraelským vojskám, aby vtrhli do krajín Kanaáncov, viedli proti nim vojnu a zabrali ich územia pre seba. V tejto výprave, rovnako ako v neskorších vojnách, Boh dokonca dal konkrétne vojenské pokyny, napríklad pri obliehaní Jericha (Jozue 6). V knihe Sudcov čítame, že Boh prikázal Gideonovi znížiť počet jeho vojska, aby všetci vedeli, že to bol Boh, kto bojoval za Izrael (Sudcovia 7).

Kráľ Dávid pred svojimi ťaženiami priamo hľadal a dostal Božie vedenie. Napríklad v 1. knihe kráľov 23:2 čítame:

Preto sa Dávid poradil s Hospodinom a povedal: „Mám ísť a poraziť týchto Filištíncov?“ A Hospodin povedal Dávidovi: „Choď a porazíš Filištíncov a zachrániš Keilu.“

A opäť v 2. Knihe kráľov 5:19–20:

A Dávid sa poradil s Hospodinom a povedal: „Mám vytiahnuť proti Filištíncom? A vydáš ich do mojej ruky?“ A Hospodin povedal Dávidovi: Vyjdi, lebo ja určite vydám Filištíncov do tvojich rúk. A Dávid prišiel do Baal-Farisim a tam ich porazil a povedal: Hospodin rozdelil mojich nepriateľov predo mnou, ako sa rozdeľujú vody.

V Žalme 143 spieva kráľ Dávid:

Nech je požehnaný Hospodin, môj Boh, ktorý učí moje ruky bojovať a moje prsty viesť vojnu. Moje milosrdenstvo a moje útočisko, moja opora a môj vysloboditeľ. (Ž 143, 1–2)

A v žalme 18 Dávid chválil:

Boh, ktorý ma opásal silou a urobil moju cestu bezúhonnú. Ktorý urobil moje nohy ako nohy jeleňov a postavil ma na výšiny. Ktorý učí moje ruky bojovať a urobil si moje ramená ako bronzový luk. (Ž 18, 33–34)

Príklady zo Svätého Písma by sa dali množiť, ale tieto stačia na to, aby ukázali, že v priebehu celej histórie Izraela Boh nariaďoval vojnu, vyslyšoval modlitby svojich bojovníkov, ktorí sa k Nemu modlili, a požehnával tých, ktorí bojovali v Jeho mene.

Postoj, ktorý vyjadril Lev XIV., je v priamom rozpore s Božím zjavením, a preto ho nesmie zastávať žiadny katolík.

Vojna v rámci Novej zmluvy

Boh naďalej požehnáva katolícke armády, ktoré bojujú v Jeho mene. Dejiny Cirkvi sú plné príkladov  rímskych pápežov, Kristových námestníkov na zemi, ktorí požehnávali tých, ktorí išli do vojny za spravodlivú vec.

Dobre známym príkladom je vyhlásenie prvej križiackej výpravy pápežom Urbanom VI. v roku 1095. Počas svojho slávneho kázania na koncile v Clermonte vyzval kresťanov, aby išli do vojny: „lebo vaši bratia, ktorí žijú na východe, naliehavo potrebujú vašu pomoc a vy sa musíte ponáhľať, aby ste im poskytli pomoc, ktorú ste im už mnohokrát sľúbili. Lebo, ako väčšina z vás počula, Turci a Arabi na nich zaútočili … Zabili a zajali mnohých, zničili kostoly a spustošili [Východorímsku] ríšu.“

Ako Kristov zástupca vyzval západných kresťanov, aby sa chopili zbraní:

Z tohto dôvodu ja, alebo skôr Pán, vás prosím ako Kristových hlásateľov, aby ste to všade zverejnili a presvedčili všetkých ľudí akéhokoľvek postavenia, pešiakov i rytierov, chudobných i bohatých, aby bezodkladne poskytli pomoc týmto kresťanom… Kristus to nariaďuje.

A všetkým, ktorí sa na tom podieľali, udelil plnomocné odpustky:

Všetci, ktorí zomrú na ceste, či už na súši alebo na mori, alebo v boji proti pohanom, dostanú okamžité odpustenie hriechov. Toto im udeľujem mocou Božou, ktorou som poverený.

Pápežská podpora vojenskej obrany kresťanstva zostala neochvejná aj v nasledujúcich storočiach. Ďalším známym príkladom je podpora pápeža sv. Pia V. pre kresťanské námorné sily brániace západnú Európu proti Turkom pri Lepante v roku 1571. Toto veľké víťazstvo sa vo všeobecnosti pripisovalo modlitbe ruženca, o ktorú požiadal Svätý Otec, a Cirkev slávi sviatok Svätého ruženca v deň výročia tejto bitky.

Cirkev tiež preukázala, že Boh schvaľuje bojovanie a vedenie spravodlivých vojen tým, že opakovane svätila vojakov a vojenských veliteľov.

Napríklad sv. Ferdinand III. Kastílsky (okolo 1199 – 1252) strávil väčšinu svojej vlády vo vojne s islamskými vládcami okupujúcimi južné Španielsko a je kľúčovou postavou španielskej rekonkisty. Sv. Ľudovít IX. z Francúzska (1214–1270) viedol dve križiacke armády: Siedmu križiacku výpravu, ktorá vtrhla do Egypta, a Ôsmu križiacku výpravu, počas ktorej zahynul. Sv. Jana z Arku (okolo 1412 – 1431) zohrala vedúcu úlohu v záverečných fázach „Storočnej vojny“ medzi Francúzskom a Anglickom, keď jej bolo zverené velenie nad francúzskymi vojskami.

Kanonizáciou týchto svätých Cirkev vyhlásila, že všetci traja vojenskí vodcovia preukázali hrdinské cnosti, sú hodní nasledovania a teraz sa tešia z blaženého videnia Boha v nebi.

Katolícka teória spravodlivej vojny

Boh nariadil vojnu, požehnal svoje vojská a vyslyšal ich modlitby. To však neznamená, že vojna je niečo, o čo treba usilovať. Existencia vojny je dôsledkom ľudského hriechu. Keby boli všetci ľudia dokonale cnostní, nebola by žiadna vojna. Avšak kvôli ľudskej nespravodlivosti je niekedy nevyhnutné, aby jednotlivci a spoločnosti siahli po zbraniach v sebaobrane.

Katolícka cirkev učí, že vojna môže byť oprávnená, avšak len za určitých obmedzených okolností.

Klasické sformulovanie katolíckej teórie spravodlivej vojny pochádza od sv. Tomáša Akvinského, ktorý sa opierajúc o spisy sv. Augustína z Hippa učil, že „aby bola vojna spravodlivá, sú potrebné tri veci.“ ^[1]

Podmienka 1 – Legitímna autorita

Prvou podmienkou je, že vojnu musí viesť legitímna autorita, napr. štát, a nie súkromné osoby.

Štátu bolo zverené spoločné dobro celého národa, a preto sv. Tomáš píše: „rovnako ako je zákonné, aby sa uchýlil k meču pri obrane tohto spoločného dobra proti vnútorným nepokojom, keď trestá páchateľov zla, podľa slov apoštola (Rímskym 13, 4): ‘„Mečom sa nezabíja nadarmo, lebo je Božím služobníkom, pomstiteľom, ktorý vykonáva hnev na toho, kto páchá zlo“; takisto je ich povinnosťou uchýliť sa k vojnovému meču pri obrane spoločného dobra proti vonkajším nepriateľom.“

Podmienka 2 – Spravodlivý dôvod

Druhou podmienkou je, že musí existovať spravodlivý dôvod.

Vojnu možno legitímne viesť iba proti tým, „ktorí si ju zaslúžia kvôli nejakej vine“. Svätý Tomáš to rozvádza citovaním svätého Augustína, ktorý napísal:

„Spravodlivá vojna“ sa zvyčajne opisuje ako vojna, ktorá mstí krivdy, keď je potrebné potrestať národ alebo štát za to, že odmietol napraviť krivdy spôsobené jeho poddanými alebo vrátiť to, čo neprávom zabral.

Všetky spravodlivé vojny sú preto vojnami proti národu, ktorý už obrancovi ublížil. Nemôže existovať žiadne morálne ospravedlnenie pre útok na krajinu, ktorá najprv nespáchala žiadne bezprávie.

Podmienka 3 – Správny úmysel

Tretia podmienka spočíva v tom, že tí, ktorí bojujú, musia mať správny úmysel.

Sv. Tomáš vysvetľuje:

[Je] potrebné, aby bojujúce strany mali správny úmysel, aby ich zámerom bolo presadzovanie dobra alebo odvrátenie zla.

Okrem toho:

Skutočné náboženstvo považuje za mierové tie „vojny“, ktoré sa vedú nie z dôvodov zvelebovania moci alebo krutosti, ale s cieľom zabezpečiť mier, potrestaťpáchateľov zla a povznesenia dobra.

Sv. Tomáš upozorňuje na skutočnosť, že vojny v sebaobrane môžu byť nespravodlivé, ak sa vedú so zlým úmyslom:

[M]ôže sa stať, že vojna je vyhlásená legitímnou autoritou a zo spravodlivého dôvodu, a napriek tomu sa stane nezákonnou v dôsledku zlomyseľného úmyslu.

V nasledujúcich storočiach katolícki teológovia a filozofi skúmali a zdokonaľovali tieto tri podmienky sv. Tomáša. Napríklad vzhľadom na ničivý potenciál moderného vojnového konfliktu sa zdôrazňovalo, že reakcia brániacej sa sily musí byť úmerná spôsobenému ujmám. V tejto súvislosti pápež Pius XII. učil:

Skutočnosť, že sa človek musí brániť proti nejakej forme nespravodlivosti, nestačí na ospravedlnenie použitia násilných vojnových metód. Ak je škoda spôsobená vojnou neprimeraná voči škode spôsobenej nespravodlivosťou, človek môže mať povinnosť podriadiť sa tejto nespravodlivosti. ^[2]

Cirkev tiež vždy trvala na tom, že vnútorne zlé činy nemožno nikdy ospravedlniť tým, že vojna je spravodlivá, takže napríklad nikdy nie je prípustné úmyselne zabíjať nevinných ľudí alebo používať sexuálne násilie, ako je znásilnenie, na politické alebo vojenské účely.

Katolícka cirkev odsudzuje zlo, ktoré sprevádza vojnu, avšak nikdy nemôže vylúčiť možnosť spravodlivej vojny. Po rozobratí ťažkostí, ktoré so sebou prinášajú moderné vojny, filozof Romano Amerio poznamenáva:

Absolútne odsúdenie vojny je však cudzie katolíckej tradícii; vojenské povolanie nie je v evanjeliu zakázané, otcovia cirkvi ho považovali za čestné povolanie a kresťania sa mu venovali – mnohí svätí mučeníci boli vojaci. Vojnu považovali za nezákonnú iba hnutia manichejského alebo iného heretického charakteru. Dokonca aj pravidlá františkánskych terciárov povoľujú nosenie zbraní na obranu vlasti. ^[3]

Pre sv. Augustína bolo úplné odmietanie vojny spojené so zbabelosťou. Nie je to vojna sama osebe, ktorá je vo svojej podstate neospravedlniteľná, ale skôr zlo, ktoré ju až príliš často sprevádza:

Čo je na vojne zlé? Je to tým, že niektorí ľudia, ktorí nakoniec aj tak zomrú, zomrú teraz, aby porazení mohli byť spravovaní v mieri? Námietka proti tomu je znakom skôr zbabelosti ako nábožnosti. Zlé na vojne je túžba ubližovať, krutá pomsta, nemilosrdný a nekontrolovateľný duch, vzbúrená divokosť, túžba po nadvláde a iné veci tohto druhu. ^[4]

Toto je skutočné katolícke stanovisko. Existencia vojny je zlo a často so sebou prináša ďalšie zlo, avšak tí, ktorí sú napadnutí nespravodlivými, majú napriek tomu právo brániť sa. Účasť na takejto obrane je dokonca často morálne povinná.

Trest smrti

Ako sme videli vyššie, sv. Tomáš Akvinský sa odvoláva na List Rimanom 13, 4 v súvislosti s obhajobou práva štátu brániť svoj ľud pred vonkajšími nepriateľmi, ako aj pred vnútornými hrozbami. Tento text sa tiež často používa ako biblický základ pre oprávnenosť trestu smrti.

Existuje úzka súvislosť medzi učením Cirkvi o práve štátu používať násilie proti vonkajším nepriateľom (spravodlivá vojna), proti vnútorným nepokojom (udržiavanie verejného poriadku) a proti tým, ktorí páchajú závažné zločiny (trest smrti).

V každom z týchto prípadov štát uplatňuje svoje právo použiť násilie na ochranu spoločenstva pred tými, ktorí páchajú zlo. Toto vystihujú slová sv. Pavla: „Veď meč nenosí nadarmo: lebo je Božím služobníkom, pomstiteľom, aby vykonal hnev na toho, kto páchá zlo“ (Rim 13, 4).

Lév XIV. naopak verejne odmietol dva aspekty tejto doktríny. Vo svojich vyjadreniach, ktoré sú predmetom tohto článku, odmieta právo štátu viesť vojnu a ešte pred svojím zdanlivým zvolením za pápeža verejne odmietol katolícke učenie o trestu smrti.

V roku 2022 vtedajší biskup Robert Prevost povedal: „V Cirkvi učíme, že trest smrti je neprijateľný.“ Prevost tu vyjadruje heretickú doktrínu, ktorú v roku 2018 zaviedol František do Katechizmu katolíckej cirkvi. Toto vyhlásenie je v rozpore s božsky zjavenou pravdou, že štát môže za určitých podmienok uplatniť trest smrti, ako je vysvetlené tu.

Leónovo odmietnutie teórie spravodlivej vojny a trestu smrti úzko súvisí, pretože oboje zahŕňa odmietnutie práva štátu používať donucovacie prostriedky na obranu spoločného dobra.

Aby mohol zastávať tieto postoje, Leo XIV. musí:

Takéto správanie však znamená úplné odtrhnutie sa od katolíckeho spôsobu konania a myslenia. Takýto človek zjavne neprijíma doktrínu navrhovanú Svätým magistériom Katolíckej cirkvi ako svoje pravidlo viery, ako je povinnosťou každého katolíka – vrátane pápeža. Spôsob, akým rímsky pápež prijíma vieru, je podrobne vysvetlený tu.

Záver

Lev XIV. odmieta učenie katolíckej cirkvi o oprávnenosti vedenia vojny a o uplatňovaní trestu smrti voči tým, ktorí sa dopustili závažných previnení.

Tým odmieta doktríny, ktoré nám zjavil Boh v božsky inšpirovaných Písmach a ktoré nám na vieru predložilo všeobecné a riadne magisterium Cirkvi.

Lev sa odklonil od verejného vyznania katolíckej viery ešte pred svojím zdanlivým zvolením a aj po ňom naďalej odmieta katolícku doktrínu.

Verejní heretici nemôžu byť zvolení za pápeža, ani nemôžu verejní heretici vykonávať akúkoľvek jurisdikciu v Kristovej Cirkvi.

To isté platí aj pre verejných odpadlíkov a verejná účasť na uctievaní modiel bola Cirkvou vždy považovaná za akt odpadlíctva.

Vzhľadom na jeho verejnú herézu a verejné modlárstvo by mal byť status nároku Leva XIV. na pápežský úrad pre všetkých katolíkov otázkou najvyššej naliehavosti.

Napriek závažnosti tejto krízy konzervatívni kardináli a biskupi, ktorí sa vyslovili proti Františkovi, mlčia tvárou v tvár tým istým omylom a verejným činom zo strany Leva.