GettyImages-2297045377.jpg

Oslavil Lev XIV. Francúzsku revolúciu – a predstavujú predchádzajúci pápeži v tomto smere precedens?

3
lifesitenews
Kultúra smrti
  • Lev XIV. zdôrazňuje význam náboženstva v verejnej sfére a vzdelávaní.
  • Laïcité by nemala vylučovať náboženstvo, ale podporovať dialóg a spoluprácu.
  • Francúzska laïcité je antiklerikálna a ohrozuje pravé uctievanie Boha.
  • Kresťanská identita je nevyhnutná pre ochranu ľudskej dôstojnosti a života.

 Minulý víkend povedal Lev XIV. v prejave adresovanom Emmanuelovi Macronovi, prezidentovi Francúzskej republiky, nasledujúce slová:

Ako by sme mohli takýto záväzok nevnímať ako prejav autentického „sekularizmu“ (laïcité) pozemského mesta? Kresťan, ktorý sa angažuje vo verejnej službe a riadi sa svetlom svojho svedomia osvetleného vierou, nemôže byť považovaný za prozelitu ani za hrozbu pre jednotu národa. Skutočná (laïcité) totiž náboženstvo nevylučuje, ale je schopná ho oceniť ako výchovný zdroj. Práve preto majú katolícke školy oprávnené miesto vo vzdelávacom prostredí krajiny, ako je Francúzsko. Je to súčasť širšej problematiky, ktorá je podstatná pre akýkoľvek dialóg, či už v školách, alebo v spoločnosti ako celku: naučiť sa poznať a milovať samých seba, aby sme mohli stretávať druhých s rešpektom a otvorenosťou. Skutočná (laïcité) teda nespočíva vo vylúčení náboženstva z verejnej sféry alebo zo vzdelávania, ale v úsilí zabezpečiť, aby štát a náboženské inštitúcie udržiavali dialóg a spojili sily v službe spoločného dobra, aby svet mal život. [1]

Pojem „laïcité“ sa vo všeobecnosti, hoci neadekvátne, prekladá ako „sekularita“.#x201D; Vo francúzskom kontexte, ako som vysvetlil inde, ide o zásadne agresívny termín, svojou povahou antiklerikálny a antikatolícky, zameraný na „ochranu“ občianskeho života pred Cirkvou.

Vzhľadom na takmer posvätný charakter tohto pojmu v živote Francúzskej republiky som ja aj iní vyjadrili prekvapenie nad myšlienkou, že Lev XIV. si dovolil povedať Macronovi, čo laïcité„naozaj“ znamená, alebo ako vyzerá jej „autentická“ podoba.

Niektorí obhajcovia však poukázali na prejav z roku 1958, v ktorom Pius XII. zdanlivo vytvoril precedens použitím tých istých pojmov:

Čo je laïcité?

Ako by sme mali vnímať tento zjavný precedens?

V prvom rade treba poznamenať, že anglické, francúzske a talianske slová secularity, laïcité, a laicità nie sú jednoducho zameniteľné. Francúzsky pojem laïcité je jedinečný a má obrovský, ba až takmer sakrálny význam. Je úzko spätý s hodnotami Francúzskej revolúcie, s „guerre scolaire“ (dlhotrvajúcim konfliktom o úlohu štátu a cirkvi vo vzdelávaní), so zákonom z roku 1905 &#„zákon o oddelení“ z roku 1905 a – v istom zmysle – samotná francúzska identita. Laïcité je natoľko základná, že je prekvapujúce, že nie je zahrnutá medzi rytinami Liberté, Égalité a Fraternité na mestských budovách.

Cirkev mnohokrát odsúdila myšlienku francúzskej laïcité. Je to porušenie prvého prikázania, ktoré nariaďuje uctievanie pravého Boha spôsobom, akým On sám zjavil, že má byť uctievaný. Každý jednotlivec je povinný dodržiavať toto prikázanie, a to bez ohľadu na to, či je sám, so svojou rodinou alebo ako súčasť občianskej spoločnosti. Preto pápeži označili rozmach laïcité za princíp – tak vo Francúzsku, ako aj inde – ako „deliramentum,“ alebo ako „právne odpadlíctvo.“ Doktrína Kristovho „sociálneho kráľovstva“ je s tým tiež diametrálne v rozpore.

Učenie Cirkvi o týchto otázkach je vysvetlené tu:

V roku 1925 francúzski kardináli a arcibiskupi vydali vyhlásenie, ktoré to otvorene a jasne vyjadrilo:

Zákony laïcité sú nespravodlivé predovšetkým preto, lebo sú v rozpore s formálnymi právami Boha. Vychádzajú z ateizmu a vedú k nemu v individuálnej, rodinnej, spoločenskej, politickej, národnej a medzinárodnej sfére. Predpokladajú úplné ignorovanie nášho Pána Ježiša Krista a Jeho evanjelia. Snažia sa nahradiť pravého Boha obyčajnými modlami (sloboda, solidarita, ľudstvo, veda atď.); k dechristianizácii všetkých životov a všetkých inštitúcií.

Stručne povedané, je to synonymum pre celú politickú a filozofickú tradíciu. V tomto zmysle by mohlo byť rétoricky legitímne, ale stále trochu neprimerané (mierne povedané), keď Lev XIV. povedal Francúzskej republike, čo laïcité „skutočne znamená“, môže byť rétoricky legitímne, ale stále trochu nepatričné (mierne povedané).

Naopak, militantný, mýtický a totemický charakter francúzskeho laïcité nie je v talianskom laicità až taký prítomný. Má inú históriu a viac odkazuje na skutočnosť, že civilná moc je oddelená od cirkevnej moci – a hoci existuje ako ústavný princíp, chýba mu agresivita francúzskeho pojmu.

Kontext prejavov o laïcité/laicità 

Okrem toho kontext Pia XII. je úplne odlišný od kontextu Leva XIV. Bezprostredne pred svojimi komentármi sa Lev XIV. odvolával na ľudskú dôstojnosť, ľudské práva a motto Francúzskej revolúcie „Sloboda, rovnosť a bratstvo“““, ktoré označil za „univerzálne etické imperatívy“ naplnené v evanjeliách, a povedal:

V súčasnosti existuje pokušenie očakávať, že veda odstráni alebo zmierni každú formu utrpenia. To so sebou často prináša riziko sebaklamu. Keď totiž veda a technológia nie sú vedené hlbšou múdrosťou, môžu ponúkať okamžité riešenia, ktoré zdanlivo reagujú na želania ľudí a ich bolesť, ale môžu ich vážne odviesť od vyššieho dobra, ku ktorému smerujú. Občas ma znepokojujú tie spoločenské trendy, ktoré hrozia premenou vedy a techniky na ziskové podniky propagujúce genetické manipulácie, náhradné materstvo, obchod s ľudskými orgánmi alebo možnosť zariadiť si vlastnú smrť.vlastnej smrti. Nezabúdajme, že vzájomná úcta a ochrana každého ľudského života je povinnosťou, ktorá spočíva na každom z nás. Je to povinnosť, ktorá začína premenou našich myslí a sŕdc a vyžaduje si úprimné a nezištné nasadenie pre dobro našich bratov a sestier.

Hneď po týchto vyjadreniach pochválil niektoré skupiny podporujúce dialóg medzi Vatikánom a francúzskou vládou, ako aj rôzne svetské iniciatívy realizované vo Francúzsku. Vo svojom vysvetlení toho, ako vníma vzťah medzi Cirkvou a štátom, sa odvolal na „zdravú komplementaritu opísanú Druhým vatikánskym koncilom“ – toho istého koncilu, ktorý „odkorunoval” Krista Kráľa a inicioval sekularizáciu katolíckych štátov v Dignitatis Humanae.

Naopak, poznámky Pia XII. boli v kontexte kresťanizácie národa, regiónu, mesta, rodiny a jednotlivca. Vyzval obyvateľov talianskych Marches, aby „boli živou súčasťou Cirkvi“ vo všetkých týchto spoločenstvách a aby všetko podriadili Cirkvi a Kristovi. Tu je úryvok, v ktorom sa jeho komentáre nachádzajú:

Nech sú vaše mestá živou súčasťou Cirkvi. V Taliansku sú ľudia, ktorí sú rozrušení, lebo sa obávajú, že kresťanstvo berie Cézarovi to, čo patrí Cézarovi. Akoby dať Cézarovi to, čo mu patrí, nebolo Ježišovým prikázaním; akoby legitímna a zdravá sekularita (laicita*) štátu nebola jedným zo zásad katolíckej náuky; akoby nebolo tradíciou Cirkvi neustále sa usilovať o to, aby boli tieto dve moci oddelené, avšak zároveň, vždy v súlade so správnymi zásadami, zjednotené; akoby naopak zmätok medzi posvätným a svetským nebol v dejinách najsilnejšie spôsobený práve vtedy, keď sa časť veriacich oddelila od Cirkvi.

Mestá budú živou súčasťou Cirkvi, ak v nich bude život jednotlivcov, život rodín, život veľkých i malých spoločenstiev živený učením Ježiša Krista, ktorým je láska k Bohu a v Bohu láska k blížnemu – to všetko.

Kresťanskí jednotlivci, kresťanské rodiny, kresťanské mestá, kresťanské Marky.

Nech sa Marky stanú úplne ako veľký Svätý dom; a nech je markijská rodina jednou veľkou Svätou rodinou!

Zhrnime to teda:

Stručne povedané, poznámky Leva XIV. si skutočne zaslúžia kritiku a – na rozdiel od týchto „kritikov precedensov“ –x201D; táto kritika sa neodráža na Piusovi XII.

Komentáre Leva XIV. k Liberté, Égalité a Fraternité

Leo XIV. povedal nasledovné:

„Vďaka veľkým mysliteľom renesancie a neskôr Grand Siècle, po ktorých nasledovali myslitelia osvietenstva, sa Francúzsko zaslúžilo o významný pokrok v našom svete, vrátane uznania ľudských práv zakorenených v prirodzenosti ľudskej osoby, najmä náboženskej slobody.

„Toto neustále zameranie na dôstojnosť vlastnú každej osobe sa odráža aj vo vašom národnom mottu. Sloboda, rovnosť a bratstvo nie sú len slová vyryté na fasádach vašich verejných budov; odkazujú na univerzálne etické imperatívy, ktoré nachádzajú v posolstve evanjelia nevyčerpateľný zdroj inšpirácie a naplnenia.

„Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorá bola vyhlásená práve tu v Paríži – a na príprave ktorej sa podieľal francúzsky právnik a nositeľ Nobelovej ceny za mier René Cassin – zohral vedúcu úlohu – sa snažila podporiť širšie povedomie o nezciziteľnej dôstojnosti ľudskej osoby.“

Kontext je opäť jasný: ide o kontext Francúzskej revolúcie. Po stáročia francúzski katolíci odmietali toto trojité motto, ako aj jeho „dôstojnosť“ a „ľudské práva,”x201D; považovali za naturalistické vo svojom význame (a teda rúhavé) a pokrytecké vo svojom uplatňovaní.

Na konci svojho prejavu sa zdalo, že toto trojité motto opísal aj ako „tradičné hodnoty“ Francúzska:

„Nech Francúzsko, verné svojim tradičným hodnotám, pracuje na mieri, ktorý je neozbrojený a odzbrojujúci, a zodpovedne prispieva k tomuto cieľu svojím jedinečným spôsobom. Nech vaša sloboda rastie v neustálej starostlivosti o spoločné dobro. Nech vaše bratstvo objíme celú ľudskú rodinu. A nech je rovnosť, ku ktorej túžite, vždy postavená na základoch spravodlivosti a lásky – nie vymazaním rozdielov medzi ľuďmi, ale tým, že im umožníte harmonicky sa rozvíjať v prospech spoločnosti ako celku.“

Naopak, takto kardinál Louis Billot opísal túto záležitosť, keď hovoril o „ideológov“ Francúzskej revolúcie:

„Títo ideológovia, samozrejme, neváhali vyhlásiť, že jedinou príčinou verejného nešťastia a korupcie vlád bola nevedomosť alebo pohŕdanie ľudskými právami, z ktorých prvým, ako tvrdili, bola sloboda, nevyhnutne sprevádzaná rovnosťou a bratstvom.

„Ó, ľahkomyseľnosť! Ó, pošetilosť! Ó, hlúposť! A určite …

  • … ich sloboda skončila despotizmom, horším než akákoľvek barbarskosť, mocných nad slabými.
  • … ich rovnosť v podobe stále rastúceho množstva proletárov na jednej strane a čoraz prevládajúcejšej oligarchie milionárov na strane druhej.
  • … ich bratstvo nakoniec vyústilo do kvasenia vnútorných rozporov roztrúsených všade a do neodpustiteľnej nenávisti jednej triedy voči druhej.

„Ani tieto veci nie sú skryté pred bystrými mysľami našej doby. V skutočnosti mnoho myslí stále zostáva na povrchu a ešte nevníma podstatný charakter revolúcie, ktorý je satanský.“

Niekto by však mohol namietať, že katolíci veria v slobodu, rovnosť a bratstvo, “správne chápané.” Tu však narážame na ten istý problém ako v prípade laïcité: toto “správne chápanie“ týchto pojmov by muselo znamenať „úplne iným spôsobom, než ako to chápu všetci ostatní, a bez ohľadu na kontext, v ktorom sa bežne používajú.“ A ak chce niekto vyjadriť takýto rétorický postoj, musí to jasne vysvetliť.

Poskytuje Lev XIII. precedens?

Okrem toho, rovnako ako v prípade Pia XII. a laïcité, bolo poukázané na to, že Lev XIII. sám vyslovil podobnú myšlienku:

Kľúčovým bodom je však to, že Lev XIII. to jasne vyjadril v Humanum Genus.

Celý kontext sa týkal „druhého“ prostriedok boja proti slobodomurárstvu (ktorého ideológia vychádza z Francúzskej revolúcie) – konkrétne, že „usilovným vyučovaním a napomínaním treba pritiahnuť množstvo ľudí, aby sa usilovne učili náboženské prikázania.“x201D; Konkrétny úryvok chválil Tretí rád svätého Františka ako prostriedok, ktorým sa ľudia vyzývajú „k napodobňovaniu Ježiša Krista, k láske k Cirkvi a k dodržiavaniu všetkých kresťanských cností.“ Práve tu Lev XIII. poskytuje úplné vysvetlenie toho, čo skutočne znamená „správne pochopené“:

„Tretí rád svätého Františka, ktorého disciplínu sme pred nedávnom opatrne zmiernili, by sa mal usilovne podporovať a udržiavať; lebo celým cieľom tohto rádu, tak ako ho ustanovil jeho zakladateľ, je pozývať ľudí k napodobňovaniu Ježiša Krista, k láske k Cirkvi a k dodržiavaniu všetkých kresťanských cností; a preto by mal mať veľký vplyv na potláčanie šírenia zhubných spoločností.

„Nech sa teda toto sväté spoločenstvo posilňuje každodenným rastom. Medzi mnohými prínosmi, ktoré od nej možno očakávať, bude aj veľký prínos v tom, že bude smerovať mysle ľudí k slobode, bratstvu a rovnosti práv; nie takým, aké si absurdne predstavujú slobodomurári, ale takým, aké pre ľudstvo získal Ježiš Kristus a ku ktorým smeroval sv. František:

  • Sloboda, máme na mysli synov Božích, vďaka ktorej môžeme byť oslobodení od otroctva Satana alebo našich vášní, ktoré sú obaja najzlejšie páni
  • Bratstvo, ktorého pôvod je v Bohu, spoločnom Stvoriteľovi a Otcovi všetkých
  • Rovnosť, ktorá, založená na spravodlivosti a láske, neodstraňuje všetky rozdiely medzi ľuďmi, ale z rozmanitosti životov, povinností a činností vytvára tú jednotu a harmóniu, ktoré prirodzene smerujú k prospechu a dôstojnosti spoločnosti.“

Rovnako ako v predchádzajúcej otázke, aj komentáre Leva XIV. si skutočne zaslúžia kritiku, pričom táto kritika sa neodráža na Levovi XIII.

Záver

Arcibiskup Marcel Lefebvre cituje viacerých liberálov, ktorí výslovne uvádzajú, že Druhý vatikánsky koncil bol „revolúciou“ Cirkvi. Napríklad:

Paralela, ktorú som nakreslil medzi krízou v Cirkvi a Francúzskou revolúciou, nie je len metaforická. Vplyv filozofov osemnásteho storočia a prevratu, ktorý vo svete vyvolali, pretrváva až do dnešných čias. Tí, ktorí tento jed vniesli do Cirkvi, si to sami priznávajú.

Bol to kardinál Suenens, kto zvolal: „Druhý vatikánsky koncil je Francúzska revolúcia v Cirkvi,“x201D; a medzi inými neopatrnými vyhláseniami dodal: „Francúzsku ani ruskú revolúciu nemožno pochopiť, ak človek nepozná niečo o starých režimoch, ktorým urobili koniec… To isté platí aj v cirkevných záležitostiach: reakciu možno posudzovať iba vo vzťahu k stavu vecí, ktorý jej predchádzal.“[2]

Citoval tiež pátra Yvesa Congara, OP, ktorý uviedol niečo podobné:

„Père Congar, jeden z tvorcov reforiem, sa vyjadril podobne: ‚Cirkev prešla pokojnou októbrovou revolúciou.‘“ Plne si uvedomujúc, čo hovorí, poznamenal: „Deklarácia o náboženskej slobode hovorí opak toho, čo Syllabus.“

Sám kardinál Joseph Ratzinger povedal to isté o dokumente Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et Spes — že predstavoval zmierenie so svetom, ako ho ustanovila revolúcia z roku 1789:

„Jednostrannosť postoja, ktorý Cirkev zaujala za Pia IX. a Pia X. v reakcii na situáciu vytvorenú novou fázou dejín, ktorú odštartovala Francúzska revolúcia, bola do veľkej miery napravená via facti, najmä v strednej Európe, ale stále chýbalo základné vyhlásenie o vzťahu, ktorý by mal existovať medzi Cirkvou a svetom, ktorý vznikol po roku 1789 (…)

“Stačí, ak tu povieme, že text (Gaudium et Spes) slúži ako protisylabus a ako taký predstavuje zo strany Cirkvi pokus o oficiálne zmierenie s novou érou, ktorú odštartoval rok 1789. Iba z tejto perspektívy môžeme na jednej strane pochopiť jej „ghetto-mentalitu“, o ktorej sme hovorili vyššie; iba z tejto perspektívy môžeme na druhej strane pochopiť význam tohto pozoruhodného stretnutia Cirkvi a sveta. V podstate slovo „svet“ znamená ducha modernej éry, v kontraste s ktorým sa skupinové vedomie Cirkvi vnímalo ako samostatný subjekt, ktorý teraz, po vojne, ktorá bola striedavo horúca aj studená, bol odhodlaný k dialógu a spolupráci.“&#“[3]

Komentáre Leva XIV. tvoria súčasť toho, čo Ratzinger nazval „oficiálnym zmierením s novou érou, ktorá začala v roku 1789“. Ide o priame a otvorené prijatie hesiel a sloganov Francúzskej revolúcie a jej ideologických dedičov – hoci formulované spôsobom, ktorý by mohol niektorých upokojiť vďaka určitým podobnostiam s komentármi spomínaných predchádzajúcich pápežov.

Tieto paralely sú však v konečnom dôsledku iluzórne; a akonáhle sa objasní kontext, ideologické zameranie Leva XIV. sa stane zreteľným. [4]