- Cirkev musí jasne hlásať Boží plán pre manželstvo a sexualitu.
- Nejednoznačnosť v Cirkvi ohrozuje duše a oslabuje vieru.
- Obnova Cirkvi prichádza návratom k tradičným hodnotám a svätosti.
- Pastieri musia odvážne hlásať pravdu, aj keď je nepopulárna.
Písmo samozrejme odsudzuje pýchu, nespravodlivosť a zanedbávanie chudobných. Proroci to jasne zdôrazňujú. Sväté Písmo však zároveň jednoznačne predstavuje Sodomu ako mesto, ktoré odmietlo Boží zámer pre ľudskú sexualitu a oddalo sa závažnej sexuálnej nemorálnosti.
Cirkev túto lekciu chápe už 2 000 rokov. Slovo „sodómia“ pochádza z mesta Sodomy a príbehu v knihe Genezis. V tomto príbehu dvaja anjeli navštívia Lota, ktorý sa nachádza v Sodome, a keď muži obkľúčia Lotov dom a žiadajú, aby im vydal mužských návštevníkov, je jasné, že ich chceli sexuálne zneužiť. Preto Boh zničí Sodomu a susedné mesto Gomoru ohňom a sírou.
Prečo teda dnes panuje také váhanie to povedať?
Prečo toľko ľudí v Cirkvi, dokonca aj na najvyšších pozíciách, odmieta tento hriech pomenovať a namiesto toho ho zahalujú do slov ako „pohostinnosť“? A prečo sa Cirkev dnes obzvlášť vyhýba otvorenému hovoreniu o homosexuálnych činoch? Cirkev nikdy neučila, že Boží morálny zákon sa mení s kultúrou. Dôsledne hlásala, že manželstvo je posvätným zväzkom jedného muža a jednej ženy a že každá forma sexuálnej aktivity mimo tohto zväzku je v rozpore s Božím plánom. Nie je na nás, aby sme tieto učenia prepisovali. Patria Kristovi. Dnes však vidíme rastúci zmätok v samotnej Cirkvi. Vidíme v Cirkvi hlasy, ktoré sa čoraz viac stotožňujú s obhajobou LGBTQ. Počujeme hlasy, ktoré zdanlivo hovoria s neistotou tam, kde Cirkev vždy hovorila jasne.
Tieto obavy nemožno jednoducho ignorovať. Pastieri majú posvätnú povinnosť učiť jasne. Veriaci majú právo počuť evanjelium v jeho plnosti – nie evanjelium pretvorené podľa preferencií kultúry, ale evanjelium odovzdané Kristom prostredníctvom Jeho Cirkvi. Tu nejde o poukazovanie na jednu konkrétnu skupinu hriešnikov. Každý z nás musí stáť pred krížom a priznať si svoje vlastné hriechy: pýchu, chamtivosť, žiadostivosť, cudzoložstvo, pornografiu, antikoncepciu, smilstvo, homosexuálne činy. Každý ťažký hriech nás oddeľuje od Boha, ak ho vedome a úmyselne prijímame bez pokánia. Cirkev tieto hriechy neoznačuje preto, že by nenávidela hriešnikov. Označuje ich preto, že miluje duše. Ak by lekár odmietol pomenovať smrteľnú chorobu zo strachu, že urazí pacienta, nazvali by sme to nedbanlivosťou, nie súcitom.
Cirkev je povolaná k niečomu oveľa väčšiemu: je povolaná hovoriť pravdu v láske, aj keď je táto pravda ťažko prijateľná. Čo robí túto situáciu obzvlášť alarmujúcou, je skutočnosť, že veľká časť zmätku už nepochádza len z kultúry – teraz prichádza zo samotnej Cirkvi. Namiesto jasného hlásania večného učenia Cirkvi o manželstve a sexuálnej morálke sa stretávame s posolstvami a konaniami, ktoré zdanlivo naznačujú niečo úplne iné.
Napríklad teraz máme dokument, ktorý povoľuje určité požehnania pre páry v neštandardných situáciách, vrátane „párov“ rovnakého pohlavia. Konajú sa omše a pastoračné aktivity spojené s ľuďmi, ktorí sa „identifikujú ako LGBTQ“, ktoré namiesto jasnosti vytvárajú zmätok. Významné hlasy v rámci Cirkvi naliehajú na nové pastorálne prístupy, ktoré stierajú rozdiel medzi prijatím každého človeka a schvaľovaním správania, ktoré Cirkev dôsledne vyučuje ako protirečiace Božiemu plánu.
Tieto udalosti viedli mnohých katolíkov k položeniu bolestivej otázky: zmenila Cirkev svoje učenie? Odpoveď musí znieť „nie“. Cirkev nemá právomoc meniť to, čo Boh zjavil. Božia pravda sa nevyvíja spolu s verejnou mienkou. „Kristus je ten istý včera, dnes i naveky.“ (Hebr 13, 8) To, čo Cirkev vždy učila o manželstve a sexuálnej morálke, platí aj dnes, lebo to nepochádza z meniacich sa ľudských názorov, ale z nemenného Božieho múdrosti.
Preto je jasnosť taká dôležitá. Keď ide o duše, nejednoznačnosť nie je prejavom lásky. Ľudia si zaslúžia počuť pravdu v jej plnosti, lebo len pravda nás oslobodzuje. Každý z nás je povolaný k obráteniu. Každý z nás je povolaný k svätosti. A každý z nás potrebuje milosrdenstvo Kristovo aj odvahu odvrátiť sa od všetkého, čo nás od Neho oddeľuje.
To, čo robí túto situáciu tak veľmi znepokojujúcou, je skutočnosť, že táto zmätenosť vznikla práve v čase, keď verní katolíci vnímajú tlak zo strany cirkevnej hierarchie smerujúci k odkloneniu sa od vlastných tradícií Cirkvi. Už nejaký čas katolíci, ktorí sú verní tradičnej liturgii, pobožnostiam a večným učeniam Cirkvi, sledujú, ako sa na tradičnú latinskú omšu ukladajú čoraz väčšie obmedzenia. Sú svedkami opakovaných výziev, aby prijali novú cirkevnú víziu, tzv. synodálnu Cirkev, čo viedlo k tomu, že tí, ktorí si jednoducho želajú zachovať to, čomu generácie katolíkov verili a čo praktizovali, sú vnímaní s podozrením. Mnohí verní katolíci sa pýtajú, prečo sa toľko energie venuje obmedzovaniu tradičných prejavov viery, zatiaľ čo okolo základného morálneho učenia panuje toľko zmätku, ktorý sa zdá, že zostáva bez nápravy.
Preto je to všetko také alarmujúce. Práve v čase, keď naša kultúra zúfalo potrebuje jednoznačné hlásanie Božieho plánu pre manželstvo, rodinu a sexuálnu morálku, veriaci vidia len neistotu tam, kde túžia po presvedčení, a nejednoznačnosť tam, kde túžia po pravde.
Keď som sa práve vrátil z ekvádorského Quita, kde som videl posolstvá Panny Márie Dobrého úspechu, spomenul som si na to, čo v týchto posolstvách povedala.
Keď pred stáročiami hovorila k matke Mariane, Panna Mária varovala pred dobou, ktorá začne v našej dobe, keď viera oslabne, do Cirkvi vstúpi zmätok a bude bujnieť nečistota. Hovorila o čase, keď bude mnoho duší v nebezpečenstve, pretože sa rozšíria bludy a bude chýbať odvaha.
Jej posolstvo však bolo posolstvom nádeje. Sľúbila, že keď sa tma bude zdať najhlbšia, nastane obnova. Nie tým, že opustíme vieru, ktorá bola kedysi zverená svätým, ale tým, že sa k nej vrátime s väčším zápalom, väčšou čistotou a väčšou dôverou v Božiu milosť.
Cirkev sa však nikdy neobnovila tým, že by sa stala podobnejšou svetu. Každá veľká obnova v jej dejinách viedla k návratu ku Kristovi, k návratu k svätosti a k návratu k plnosti viery odovzdanej apoštolmi. Ak je toto skutočne záverečná bitka o manželstvo a rodinu, potom teraz nie je čas na zmierňovanie evanjelia. Teraz je čas hlásať ho s väčšou jasnosťou a väčšou vernosťou než kedykoľvek predtým. A predsa vidíme, že Rím v mnohých prípadoch postupuje proti tým, ktorí sa držia Svätej tradície, zatiaľ čo tých, ktorí hlásajú svetový názor, ktorý je úplne nezlučiteľný so Svätou tradíciou Cirkvi, necháva na pokoji.
Nie je to len otázka liturgie alebo pastoračného štýlu. Je to otázka toho, či Cirkev bude naďalej bez váhania a ospravedlňovania sa hlásať pravdy, ktoré jej zveril Kristus. Každá doba má svoju rozhodujúcu bitku. Ak Panna Mária varovala, že záverečná bitka sa bude týkať manželstva a rodiny, potom určite nie je čas na neistotu. Je čas na odvahu.
Svet nepotrebuje Cirkev, ktorá len opakuje jeho vlastné názory. Svet potrebuje Cirkev, ktorá je ochotná hlásať pravdu, ktorá oslobodzuje duše. Potrebuje pastierov, ktorí milujú svoj ľud natoľko, aby hovorili pravdu, aj keď je táto pravda ťažká, aj keď je nepopulárna, aj keď si vyžaduje obrátenie.