- Synodálny proces je neefektívny a odkláňa Cirkev od Ducha Svätého.
- Modernizácia Cirkvi ohrozuje jej doktrinálnu identitu a vedie k schizme.
- Liturgia by mala byť centrom Cirkvi, nie byrokracia a ľudské nápady.
- Bez kňazov a svätej omše Cirkev nemôže prežiť a stráca svoju podstatu.
To, čo prichádza z Ríma – mám na mysli dielňu takzvaného „synodálneho procesu“, ktorý vyhlásila univerzálna Cirkev –, je len ľudská múdrosť. Zjavne nemajú protagonisti na práci nič lepšie, ako opakovane vydávať smernice miestnym cirkvám o tom, ako by sa mal synodálny proces – od začiatku mŕtvy projekt – riadiť a udržiavať v chode. Veria, že dokážu usmerňovať Ducha Svätého a že On si nájde cestu k veriacim cez kanály, ktoré oni vybudovali. Výsledkom je byrokratizácia vytúženej obnovy a misie.
Široké a prosté Božie ľud stojí na okraji. Sú to práve aktéri na plný úväzok tejto nefunkčnej cirkvi riadenej výbormi, ktorí sa za veľké náklady zaoberajú poverenými riadiacimi mechanizmami a synodálnymi dokumentmi. Všetko, čo z toho vyplýva, sú dokumenty, ktoré sa majú čítať znova a znova, heterodoxné výsledky štúdií a novo vytvorené komisie (ktoré sa pridajú k mnohým už existujúcim).
Pritom by stačilo, keby každý katolík bol skutočne tým, čo naznačuje jeho meno: soľou zeme. Duch Svätý by pôsobil skrze nich. Ale v akcii sú „profesionálni katolíci“, ktorí si vo voľnom čase dávajú pauzu od bytia katolíkmi. Mnohí z nich ani pravidelne nenavštevujú nedeľnú omšu. Samozrejme však vedia, ako sa musí Cirkev obnoviť; potom sa o tom dá čítať – sú to chytro vymyslené nápady.
To platí aj pre architektov tohto synodálneho procesu v Ríme. Medzitým je už jasné, čo je cieľom tohto procesu: prebudovanie dlhoročných a neotrasiteľných doktrinálnych postojov Cirkvi týkajúcich sa rozvodu a „opätovného sobáša“, homosexualitu (celú agendu queer), synodálnu demokratizáciu cirkevného vedenia, nové úlohy pre ženy a ekumenický a medzináboženský pokrok na úkor vlastnej katolíckej identity. Túto identitu si skutočne treba hľadať.
Toto tak veľmi propagované začlenenie sa týka hlavne normalizácie homosexuality v rámci Cirkvi a nie je ničím iným ako revíziou jej doktríny v otázkach, ktoré zostali nezmenené už 60 rokov. Veľa rozruchu okolo agendy, ktorú je ľahké prekuknúť. Zrejme máme v duchovenstve a cirkevnej hierarchii dosť homosexuálov, ktorí rovnako vytrvalo a neúnavne ako vo zvyšku spoločnosti pri každej príležitosti strkajú dúhové farby priamo pred naše oči a veria, že sú bližšie k svojmu cieľu ako kedykoľvek predtým.
Skutočnosť, že dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu už neplatia, je však naozaj prekvapujúca. Koncil ešte hovoril o zásadnom rozdiele medzi vysväteným kňazstvom a nevysvätenými laikmi; hovoril o jednote vysvätenia a jurisdikcie/vedenia, o hierarchicky usporiadanom Božom ľude. To je už všetko minulosťou! Dnes je táto jednota vysvätenia a vedenia (jurisdikcie), ktorú si koncil želal, ničená nielen Spoločenstvom sv. Pia X. (s ich pomocnými biskupmi bez jurisdikcie), ale aj tými v Ríme a medzi nami, ktorí menujú laikov za predstavených alebo prefektov dikastérií, pričom biskupi sú ich podriadenými pomocníkmi alebo spoluvodcami, a tu za farských vedúcich a predstavených pastoračných jednotiek a farností s takzvanými „spolupracujúcimi“ kňazmi ako svojimi podriadenými.
Ale počítajú kurčatá skôr, ako sa vyliahnu – bez toho, aby zohľadnili často spomínaného Ducha Svätého. Ten kráča úplne inými cestami. Pozrite sa na mnohých mladých kandidátov na krst – rastúci fenomén, ale nie ovocie synodálneho procesu.
Cirkev by urobila lepšie, keby svoju pozornosť obrátila na liturgickú otázku, ak nechce len bezmocne sledovať, ako sa jej loď naďalej unáša po prúde rieky. Presne to si želám pre tento synodálny proces, od ktorého nič neočakávam. Zatiaľ skutočne nepriniesol nič iné ako neustálu zaneprázdnenosť, prebytok slov a smerníc, ale žiadny nadprirodzený život v srdciach veriacich. Ten by pochádzal zo skutočného obrátenia, z preliatia vlastnej krvi. Tieto procesy sú naopak čisto výplodom ľudského rozumu; nepreniknú vám do krvi, aspoň nie do mojej. Pravdepodobne nie som jediný.
Stane sa jasným, že tento pokus o obnovu Cirkvi a jej preformátovanie v záujme vlastnej agendy – myslím na toľko propagovanú zmenu paradigmy z apoštolskej na synodálnu Cirkev – zlyhá. Horšie je, že už dnes urýchľuje odstredivé sily a nové hrozby schizmy, a to vnútorné aj vonkajšie!
Možno by sme mali opäť urobiť z oltára stred Cirkvi. Možno by si každý v Cirkvi mal uvedomiť, že bez kňaza nie je svätá omša a bez svätej omše nie je Cirkev. Cirkev bez kňazov – o ktorej snívajú niektorí z nás, tí, ktorí kňaza marginalizujú alebo nahrádzajú a veria, že nadišla hodina laikov – zanikne.
Mnohých mladých ľudí preto tak priťahuje stará liturgia [tradičná latinská omša]. Je však tichá (najmä vo vrcholnej časti). V pokoncilovej Cirkvi neustále prebieha reč, či už liturgická, alebo synodálna. Existuje prakticky nutkanie tak konať, pretože sa stratilo tajomstvo, pred ktorým človek kľačí, aby od KRISTA prijal všetko, čo prináša skutočný život.
Musíme sa vrátiť späť, obrátiť sa k Nemu a vzhliadať k Nemu. Kňazi sa však pozerajú smerom k veriacim, ktorí sa definujú podľa druhoradých kategórií, a potom slávia liturgiu ako predmet týchto kategorických liturgií. Kňaz je iba predsedajúcim zhromaždenia. KRISTUS, hlavná atrakcia (doslova aj obrazne!) každej bohoslužby, im uniká z dohľadu. Dokonca aj pápež Ho odsúva do úzadia počas pápežských omší, ktoré sa stávajú predovšetkým stretnutím s ním, s pápežom (s „superstar“?), a nie s KRISTOM. Mali by sme nad tým všetkým premýšľať – nie nevyhnutne o tom hovoriť, ale zmeniť to, každý z nás sám za seba!