- Vatikán odmieta titul "Spoluvykupiteľka" ako teologicky nevhodný a neprospešný.
- Nové smernice oslabujú Máriinu úlohu v Kristovom diele vykúpenia.
- Dokument podporuje ekumenické úsilie na úkor tradičnej katolíckej identity.
- Odmietnutie historických titulov narúša dlhoročnú katolícku zbožnosť a teológiu.
Vatikán vyhlásil mariánsky titul “Spoluvykupiteľka” za nevhodný a teologicky “neužitočný.”
Vyjadrenia sa objavili v doktrinálnej nóte s názvom Mater Populi Fidelis (“Matka verného Božieho ľudu”), ktorú 4. novembra vydalo Dikastérium pre náuku viery (DDF) a podpísal ju jeho prefekt kardinál víctor Manuel Fernández. Dokument schválil pápež Lev XIV. 7. októbra.
“Keď si výraz vyžaduje mnohé, opakované vysvetlenia, aby sa zabránilo jeho odklonu od správneho významu,”uvádza sa v nóte, “neslúži viere Božieho ľudu a stáva sa neužitočným.”
Uvádzalo sa v nej, že titul “spoluvykupiteľka” riskuje “zatienenie výlučnej úlohy Ježiša Krista” a “nebol by pravou poctou jeho Matke.”
Nóta tiež odrádza od rozšíreného titulu “Prostredníčka všetkých milostí”, pričom naznačuje, že nemá pevný základ v Zjavení a nesie “obmedzenia, ktoré neprospievajú správnemu chápaniu Máriinho”jedinečného miesta.”
Vatikán namiesto toho povzbudil veriacich, aby si osvojili tituly vychádzajúce z Máriinho’materstva, ako napríklad “Matka Božia” a “Matka verného Božieho ľudu.”
V rozhovore pre LifeSiteNews páter Dave Nix povedal: “Mária nie je len predmetom našej sladkej úcty. Je známa aj ako vyhubiteľka všetkých heréz.”
“Preto ňou modernisti pohŕdajú. A títo zlí chlapci vo Vatikáne vedia, že ich čas je obmedzený, pretože sa rýchlo blíži triumf Nepoškvrneného Srdca.”
Fernández’v predslove k dokumentu upozornil na nárast zbožného jazyka “intenzívne vyjadrovaného prostredníctvom sociálnych sietí” a varoval pred tým, čo označil za zmätok vyplývajúci z niektorých “mariánskych reflexných skupín,” publikácií a navrhovaných mariánskych dogiem.
V skutočnosti sú oba tituly súčasťou ľudovej zbožnosti už po stáročia. Zatiaľ čo Vatikán uvádza, že “Co-Redemptrix” vznikol v 15. storočí, teológ páter Juniper B. Carol vystopoval jeho používanie v liturgickej knihe zo 14. storočia zo Salzburgu.
Dodal, že novosť slova nediskvalifikuje jeho legitímnosť, a poukázal na termíny ako “transubstanciácia” a “Theotokos,” ktoré boli kedysi nové, ale stali sa základnými kameňmi doktríny.
Takisto argumentoval, že titul tvorí súčasť bežného magistéria, pričom je “posvätený cirkevným zvykom” v pápežských textoch 20. storočia.
Služba na počesť “Panny Márie, Prostrednice všetkých milostí” sa objavuje v tradičnom Rímskom misáli v časti pre Služby pre rôzne miesta – liturgické uznanie, ktoré podčiarkuje historické prijatie titulu. (p. 194)
Akkoľvek majú spomínané tituly hlboké korene v katolíckej zbožnosti a teológii, poznámka signalizuje jasný odklon od tejto trajektórie a kladie opätovný dôraz skôr na Máriinu’vnímavosť než na jej aktívnu účasť na Kristovom’diele vykúpenia či posvätenia kresťanov.
Tón dokumentu’je ozvenou predchádzajúcich pokoncilových snáh o obmedzenie teologického jazyka, ktorý sa považuje za prekážku ekumenického dialógu. Nové obmedzenia rámcuje ako snahu prehĺbiť “vernosť katolíckej identite” a zároveň podporiť ekumenické úsilie o jednotu s nekatolíckymi telesami.
Nota’svojím prístupom pripomína posun k ekumenickému prispôsobeniu po Druhom vatikánskom koncile. Arcibiskup Annibale Bugnini, hlavný architekt liturgickej reformy, slávne stanovil, že obrady Veľkého týždňa treba zrevidovať, aby sa “odstránil každý kameň, ktorý by mohol čo i len vzdialene predstavovať prekážku” jednoty s “oddelenými bratmi.”
Tradičná teológia zastáva názor, že dekréty rímskych kongregácií’, najmä ak sú v konkrétnej podobe schválené pápežom, si vyžadujú náboženský súhlas. Avšak tzamýšľaná autoritatívna váha Mater Populi Fidelis zostáva nejednoznačná. V čase písania tohto článku nebola na webovej stránke DDF viditeľná latinská verzia a nebolo jasné, či ju pápež Lev XIV. schválil v konkrétnej alebo všeobecnej forme.
Nóta tiež nasadzuje diskurzívnejší tón a svoje odmietnutie titulov Co-Redemptrix a Mediatrix prezentuje ako vec teologickej obozretnosti a ekumenického záujmu.
Jeho praktické dôsledky sú však jasné. Očakáva sa, že nóta bude usmerňovať biskupské’ konferencie a teológov pri presadzovaní revidovaných noriem pre mariánsky jazyk — predstavuje rozhodujúci odklon od stáročného liturgického precedensu a teologického potvrdenia.