- Ľudský život je posvätný a musí byť chránený od počatia po prirodzený koniec.
- Každé dieťa má právo na život a dôstojnosť od okamihu počatia.
- Potraty sú vážny zločin, ktorý ničí nevinné životy a traumatizuje ženy.
- Spoločnosť musí podporovať matky a brániť kultúre života a lásky.
Ľudský život je posvätný a nedotknuteľný. Musí byť chránený od počatia až po jeho prirodzený koniec.
Dôstojnosť každého človeka pochádza od samotného Boha. Stvoriteľ povolal ľudské bytosti k existencii na svoj obraz a jeho otcovská Prozreteľnosť ich sprevádza od začiatku:
Ty si stvoril moje vnútro; Uplietol si ma v lone mojej matky. Chválim ťa, lebo som obdivuhodne stvorený; Obdivuhodné sú tvoje diela! Moje vnútro poznáš. Moje kosti nie sú pred tebou skryté, keď som bol stvorený v skrytosti, v hlbinách zeme. Tvoje oči ma videli ešte nesformovaného; V tvojej knihe je všetko zapísané; moje dni boli utvorené, skôr než človek vznikol. (Ž 139, 13-16)
Tí, ktorí nechajú tieto slová Svätého písma vstrebať do seba, spoznávajú príbeh lásky Boha’s ľudstvom, ktoré v čase stvorenia opisuje ako “podobné nám” (Gn 1, 26). Vidíme úplne pôsobivý zázrak života, nad ktorým môžeme len s vďačnosťou žasnúť. Ľudské bytosti sa nestvorili samy, ani nie sú biologickou náhodou. Táto pravda je vyjadrená v známej piesni Vergiss es nie (Nikdy nezabudni)[1], ktorá oslovuje samotné dieťa:
To, že žiješ, nebol tvoj vlastný nápad,
a to, že dýchaš, nebolo tvoje rozhodnutie.
Nikdy nezabudni: To, že žiješ, bol nápad niekoho iného’
a to, že dýchate, je jeho dar pre vás!
Si chcený, nie dieťa náhody, nie rozmar prírody!
Nezáleží na tom, či svoju pieseň života spievaš v molovej alebo durovej verzii.
Si Božou myšlienkou, a to geniálnou!
Stvoriteľ je garantom neodňateľného práva človeka’na život, pretože ho vždy chcel, dal mu nesmrteľnú dušu a volá ho po mene:
Miluje nás od večnosti.
‘Uvažuj, človeče,’ hovorí, ‘že som ťa prvý miloval.
Ty si ešte nevidel svetlo sveta, svet ešte neexistoval, a už som ťa miloval. Odkedy som bol, miloval som ťa!"[2]
Z toho vyplýva, že každé dieťa – narodené alebo nenarodené – treba brániť a rešpektovať jeho dôstojnosť. Každý človek má právo na život od okamihu počatia. Od okamihu počatia sa embryo nevyvíja ako ľudská bytosť, ale ako človek. Oplodnením sa začína život nového tvora s jeho vlastným vývojom. Vedecké poznatky o význame genetického materiálu potvrdzujú: tu je ľudská bytosť od samého začiatku!"
Genetický výskum “preukázal, že od prvého okamihu je stanovený program toho, čím táto živá bytosť bude: človekom, touto individuálnou osobou s jej charakteristickými aspektmi, ktoré sú už presne určené. Hneď od oplodnenia sa začína dobrodružstvo ľudského života a každá z jeho schopností potrebuje čas - pomerne dlhý čas na to, aby si našla svoje miesto a mohla konať.”[3]
V okamihu počatia sú teda “základné charakteristiky ľudskej osoby už prítomné. Vyvíjajú sa v zložitej vzájomnej súhre a vo výmene s materským organizmom.”[4] Ľudská bytosť tak prechádza fascinujúcim vývojom. “Dôležité vlastnosti a znaky jej osoby, ako napríklad farba očí a vlasov, sú už vtlačené a možno ich nájsť na hlavičke špendlíka. Z biologického hľadiska oplodnenie odštartuje búrlivý vývoj. V prvých štyroch týždňoch života sa vytvárajú milióny buniek.”[5] Už po tomto intervale sú viditeľné pôsobivé prvotné začiatky tvorby stavcov a srdce zásobuje malé telo krvou.”[6]
Dieťa teda nedostáva pri narodení príslušnú nedotknuteľnú dôstojnosť, ale má ju od prvého okamihu počatia. Musí byť chránené a dôsledne obhajované v každom štádiu! “Ľudská bytosť musí byť rešpektovaná a musí sa s ňou zaobchádzať ako s osobou od okamihu počatia, a preto sa od tohto okamihu musia uznať práva osoby, z ktorých prvé je nedotknuteľné právo na život, ktoré má každá nevinná ľudská bytosť.”[7] To platí samozrejme aj v prípadoch choroby a postihnutia.
Nezbytná ochrana ľudského života má v Nemecku osobitný historický rozmer. Po temných a mimoriadne bolestných skúsenostiach bol 8. mája 1949 prijatý Základný zákon Spolkovej republiky Nemecko. V jeho preambule sa zdôrazňuje “zodpovednosť pred Bohom a človekom.” Jeho nezvratné posolstvo je uvedené v článku 1: “Ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Rešpektovať a chrániť ju je povinnosťou všetkých štátnych orgánov.”
Ústavný zákon jasne stanovuje, čo to znamená.
“Kým osobný rozsah ochrany článku 1 ods. 1 základného zákona sa vzťahuje na dôstojnosť ‘človeka’, článok 2 ods. 2 prvá veta základného zákona chráni ľudský ‘život’. Základný zákon nielenže zakazuje štátu priamo zasahovať do ľudského života, ale ho aj zaväzuje chrániť a podporovať všetok ľudský život. To zahŕňa aj nenarodený život.&rsdquo;[8]
Katastrofálna situácia pre deti však spočíva v tom, že štát si svoju povinnosť chrániť ich fakticky neplní. Podľa súčasného zákona sa interrupcia vo všeobecnosti považuje za nezákonnú, ale za určitých podmienok zostáva beztrestná.
V Trestnom zákone je do očí bijúci rozpor!
V § 218 ods. 1 sa uvádza: “Kto preruší tehotenstvo, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky alebo peňažným trestom.”
Toto je potom v § 218a fakticky zrušené. V odseku 1 sa uvádza nasledovné:
“Znaky § 218 nie sú naplnené” ak je interrupcia vykonaná v prvých 12 týždňoch– a lekárom. Okrem toho musí tehotná žena vyhľadať poradenstvo aspoň tri dni vopred.
Podľa kánonického práva je však situácia jasná: “Každý, kto vykoná potrat, podlieha trestu exkomunikácie latae sententiae po vykonaní skutku,” čo znamená, že trest sa ukladá automaticky po spáchaní deliktu.
Exkomunikácia sa vzťahuje na všetkých, ktorí sa tohto deliktu dopustili s vedomím trestu, vrátane spolupáchateľov, bez ktorých konania by nebol spáchaný.
Touto opätovne potvrdenou sankciou Cirkev prezentuje tento delikt ako jeden z najvážnejších a najnebezpečnejších zločinov, a tak povzbudzuje tých, ktorí sa ho dopustili, aby rýchlo našli cestu späť k pokániu. V Cirkvi má totiž trest exkomunikácie za cieľ plne si uvedomiť závažnosť konkrétneho hriechu, a tak povzbudiť k náležitému pokániu a ľútosti. 9]
Každý rok sa v našej krajine stane obeťou perfídnej praxe štátu, ktorý používa poradovník ako povolenie na zabíjanie, veľké mesto’nenarodených detí. V prípade postihnutia, ako je Downov syndróm, je selekcia možná dokonca až do narodenia.
Matka Tereza našla silné slová proti tejto krvavej kultúre smrti, keď jej v roku 1979 udelili Nobelovu cenu mieru: “Dnes sa zabíjajú milióny nenarodených detí a my nič nehovoríme. V novinách čítame to a to, ale nikto nehovorí o miliónoch maličkých, ktorí boli počatí s rovnakou láskou ako ty a ja, s Božím životom. […] Pre mňa sú národy, ktoré legalizovali potraty, tými najchudobnejšími krajinami." ” Jej apel proti tomuto ohavnému zločinu bol jasný: “Najväčším ničiteľom mieru je dnes krik nevinného, nenarodeného dieťaťa. Ak môže matka zavraždiť svoje vlastné dieťa vo vlastnom lone, čo je horší zločin, ako keď sa zabíjame navzájom?" ”[10]
Politici zodpovední za potratové zákony sa budú musieť zodpovedať Stvoriteľovi! To isté platí pre všetkých, ktorí priamo i v zákulisí prispievajú ku kultúre smrti. V tejto súvislosti je poľutovaniahodné zväčša hluché mlčanie nemeckého episkopátu. Okrem toho je zrejmá veľká zodpovednosť zainteresovaných lekárov. Nie je zriedkavé, že otcovia nenarodených detí vyvíjajú rozhodujúci tlak.
V mediálnom priestore hlavného prúdu, ktorému dominuje ľavicová ideológia, ktorá potraty často banalizuje tým, že ich označuje ako “ukončenie tehotenstva,” je dôležité pozrieť sa realite do očí: každý potrat zabíja malú, bezbrannú ľudskú bytosť! Rôzne používané metódy sú desivé.[11] V tomto kontexte sa takmer úplne ignoruje aj ťažký psychický stres, ktorý ženy zažívajú, keď si uvedomia – často až po tom, – čo sa naozaj stalo.
Je absolútne nevyhnutné, aby všetci ľudia dobrej vôle spolupracovali v prospech kultúry života, odvážne bojovali za ochranu nenarodených detí a bránili skutočné blaho žien!
Matky v núdzi potrebujú našu plnú solidaritu a podporu! Postihnuté ženy často hovoria, že vo svojom zúfalstve by na potrat nešli, keby im pomohol len jeden človek. Zaslúžia si každú podporu prostredníctvom modlitby, ľudského sprevádzania a materiálnej pomoci.
Keď dôjde k tragédii, je potrebná predovšetkým skutočná pastoračná starostlivosť. Nie je zriedkavé, že postihnuté matky majú pocit, že už je všetkému koniec a že už niet nádeje. Niektoré vyjadrujú dojem, že sú teraz stratené kvôli závažnosti svojej viny a že niet východiska. To však nie je pravda! Preto sa odvolávame na smerodajné slová, ktoré nám zanechal pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Evangelium vitae.
“Teraz by som chcel povedať osobitné slovo ženám, ktoré podstúpili interrupciu. Cirkev si je vedomá mnohých faktorov, ktoré mohli ovplyvniť vaše rozhodnutie, a nepochybuje o tom, že v mnohých prípadoch išlo o bolestné a dokonca zdrvujúce rozhodnutie. Rana vo vašom srdci sa možno ešte nezahojila. Určite to, čo sa stalo, bolo a zostáva strašne zlé. Nepodliehajte však skľúčenosti a nestrácajte nádej. Snažte sa radšej pochopiť, čo sa stalo, a čestne sa tomu postaviť. Ak ste tak ešte neurobili, s pokorou a dôverou sa oddajte pokániu. Otec milosrdenstva je pripravený dať vám svoje odpustenie a svoj pokoj vo sviatosti zmierenia. Tomuto istému Otcovi a jeho milosrdenstvu môžete s istou nádejou zveriť svoje dieťa. S priateľskou a odbornou pomocou a radou iných ľudí a ako výsledok vlastnej bolestnej skúsenosti môžete patriť medzi najvýrečnejších obhajcov práva každého’na život.”
[1] Jürgen Werth, pieseň „Vergiss es nie – Du bist du“.
[2] Alfonz Mária de Liguori, O Kristovej láske [De praxi amandi Iesum Christum], Rím 1909, 9–14.
[3] Pápež Ján Pavol II, encyklika Evangelium vitae o hodnote a nedotknuteľnosti ľudského života (25. marca 1995), 60.
Popri Kongregácia pre náuku viery, Deklarácia o predčasnom potrate Quaestio de abortu procurato (18. novembra 1974), č. 1, s. 1. 12–13: AAS 66 (1974), 738.
[4] Sekretariát Nemeckej biskupskej konferencie’ (ed.), Brožúra “Mensch von Anfang an,” Bonn 1980, s. 2.
[5] Tamže, s. 2–3.
[6] Porovnaj tamže, s. 3.
[7] Pápež Ján Pavol II. 60.
Srov. inštrukcia Kongregácie pre náuku viery o úcte k ľudskému životu v jeho počiatkoch a o dôstojnosti plodenia Donum vitae (22. februára 1987), časť 1, 1: AAS 80 (1988), 79.
[8] Nemecký Bundestag – Vedecké služby, Správa o stave “Der Schutz des ungeborenen Lebens in Deutschland,” 2018, WD 7 – 3000 – 256/18, s. 4.
[9] Pápež Ján Pavol II, 62.
Codex Iuris Canonici, can. 1397 § 2; porovnaj tamže, can. 1329.
[10] Matka Tereza, Príhovor pri príležitosti udelenia Nobelovej ceny za mier 10. decembra 1979 v Osle.
[11] Porov. Sundaysforlife, “Die verschiedenen Methoden für Abtreibungen,” in: sundaysforlife.org/de/ressourcen/abtreibung/methoden; prístup 7. septembra 2025.
[12] Pápež Ján Pavol II, 99.