Shutterstock_1508417039-1-810x500.jpg

Zázrak v Neapole: Svätá krv sa v auguste prvýkrát od roku 1389 skvapalnila

209
Kultúra života
  • Skvapalnenie krvi svätého Januára je výnimočné božie požehnanie pre Cirkev a svet.
  • Liturgický týždeň posilňuje účasť veriacich a obnovuje ich vzťah s Pánom.
  • Nádej je potrebná pre svet, aby sme sa nevzdávali v ťažkých časoch.
  • Liturgia nás učí odolávať materializmu a hľadieť na duchovné hodnoty.

Dňa 25. augusta o 17.50 hod. sa pri výnimočnej udalosti skvapalnila krv svätého Januária po tom, ako bola relikvia vystavená na uctenie pri otvorení stretnutia v rámci Národného liturgického týždňa.

Táto udalosť bola zriedkavá. Naposledy sa krv skvapalnila v auguste pred viac ako 600 rokmi v roku 1389. Obyvatelia Neapola privítali toto znamenie ako mimoriadne požehnanie pre Cirkev a svet.

“V okamihu, keď bol relikviár s relikviami svätca vynesený von, krv sa objavila úplne tekutá,” vyhlásil Vincenzo De Gregorio, opát Kaplnky pokladu.

Krv svätého Januára je tradičnou katolíckou relikviou, ktorú si obyvatelia Neapola hlboko cenia. Tvoria ju dve malé sklenené fľaštičky s krvou biskupa, ktorý je patrónom mesta a bol umučený v treťom storočí počas prenasledovania za cisára Diokleciána.

Každý rok je relikvia verejne vystavená na uctenie veriacim pri troch príležitostiach:

Počas týchto liturgických príležitostí neapolskí veriaci s obavami očakávajú skvapalnenie krvi — to znamená prechod z pevného skupenstva do tekutého. Keď k tomu dôjde, kresťanský ľud túto udalosť prijíma ako znamenie osobitného božieho požehnania pre celé spoločenstvo. V určitých prípadoch sa krv svätého Januára skvapalňuje za úplne výnimočných okolností.

Tento rok bolo rozhodnuté vystaviť relikviu pri príležitosti otvorenia 75. národného liturgického týždňa. Ide o každoročné stretnutie organizované Talianskou biskupskou konferenciou, na ktorom sa stretávajú kňazi, teológovia, rehoľníci a laici, aby sa zamýšľali nad tým, ako urobiť liturgiu, ktorú považujú za zrozumiteľnejšiu a účastnejšiu pre veriacich. Toto podujatie sa po prvýkrát konalo v Neapole a medzi účastníkmi bol aj vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin.

Keď opát zodpovedný za vystavenie relikvie vyzdvihol, údajne s prekvapením zistil, že je už skvapalnená. Relikviár bol potom ponúknutý Parolinovi na uctenie a ten ho pobozkal. Neapolský arcibiskup kardinál Domenico Battaglia následne relikviár ukázal veriacim, ktorí túto udalosť privítali dlhým a búrlivým potleskom.

Pápež Lev XIV. poslal osobné posolstvo s prianím všetkého dobrého katanzaroskému arcibiskupovi Claudiovi Maniagovi, predsedovi Centra pre liturgickú činnosť, ktoré podujatie zorganizovalo.

“Liturgický týždeň mi ponúka príležitosť vyjadriť hlboké uznanie všetkým tým, ktorí sa v talianskej Cirkvi venujú liturgickej animácii Božieho ľudu, povolaného — prostredníctvom rozmanitosti úloh a služieb — vzdávať chválu Pánovi,” povedal pápež.

Pápež Lev tiež vyjadril nádej, že tieto dni “môžu podporiť čoraz aktívnejšiu účasť veriacich na liturgickom dianí v Cirkvi“a prebudiť v nich obnovené vedomie evanjelizačného charakteru posvätných slávení. Nech sympózium povzbudí k reflexii a vypracovaniu praktických pastoračných usmernení, aby veriaci znovu objavili kostoly ako miesta kultu, kde sa slávi viera, stretáva sa s Pánom — prítomným a činným vo sviatostiach — a prežíva sa bratské spoločenstvo.”

Témou tohtoročného liturgického týždňa bola nádej. Kardinál Parolin preto pripomenul, že “nádej je potrebná nielen pre Neapol, ale pre celý svet, pretože dnes nám skutočne chýbajú mnohé prvky, ktoré nám pomáhajú dúfať — najmä na medzinárodnej úrovni, a to kvôli ťažkostiam pri iniciovaní cesty k mieru v konfliktných situáciách. Preto sa nesmieme poddať rezignácii, ale musíme pokračovať v práci za mier a zmierenie.”

Poukazujúc na zázračné skvapalnenie krvi svätého Januára, Parolin dodal, že “na dosiahnutie mieru vo svete potrebujeme aj príhovor svätých”.

Kardinál Battaglia tiež pripomenul, že “v tejto dobe poznačenej materializmom a individualizmom nás liturgia učí umeniu zastaviť sa a naučiť sa odolávať pokušeniu beznádejnej rezignácie. Dobre nás to učia naši bratia a sestry, ktorí slávia a modlia sa medzi ruinami Gazy, ako aj tí, ktorí spievajú uprostred ohlušujúcich sirén, ktoré zapĺňajú oblohu a kláštory ukrajinských miest a všetkých krajín zničených vojnou.”