O. Heimerl: Eerimer: Kňazský celibát je pre Cirkev nenahraditeľným darom

Církevní reformátori vždy spochybňovali celibát. To sa nezmenilo od čias Martina Luthera’a platí to najmä v ére synodálnej aberácie, do ktorej sa Cirkev pustila: celibát musí byť zrušený za každú cenu; to je prvoradý problém.

Keď katolícka viera zaniká, ako prvé vždy zaniká prijatie kňazov a celibátu; tí, ktorí sa vzďaľujú od Krista, sa nevyhnutne vzďaľujú aj od chápania spôsobu života, ktorý nám on ukázal ako príklad. “Celibát pre nebeské kráľovstvo” (Mt 19, 12) sa potom javí už len ako zastaraný doplnok, nie ako hlavný motív evanjelia a ohlasovania apoštolov (1 Kor 7, 7). Ako obyčajný “zákon” celibát už dávno zastaral; hoci je “vhodný” pre kňazstvo, je v podstate prežitkom minulosti. Namiesto nich majú byť vysväcovaní ženatí kňazi.

Všetky tieto tendencie opísal kardinál Alfons Maria Stickler (1910 - 2007) vo svojej vysoko cenenej knihe Der Klerikerzölibat (Klerický celibát) už v roku 1993.

Stickler v nej veľmi jasne ukazuje, že celibát nikdy nebol len dutým zákonom, ktorý by sa mohol kedykoľvek zrušiť rovnako svojvoľne, ako bol kedysi zavedený; naopak, ako ukazuje Stickler, klerická zdržanlivosť siaha v ústnej tradícii až k apoštolom a už v prvotnej Cirkvi sa očakávala od všetkých duchovných. Samozrejme, väčšina z nich bola ženatá, ale to nič nemenilo na tom, že od chvíle vysvätenia už nesmeli mať vzťah so svojimi manželkami; od tej chvíle ich mali milovať ako sestry.

Stickler presvedčivo sleduje túto prax už v 1 Kor 9 a poukazuje na príslušné rozhodnutia koncilov v Tours (461), Gerone (517) a Auvergne (535). Predovšetkým však objasňuje, že v celibáte ide o oveľa viac než o vonkajšie zriekanie sa alebo prísnu prax: ide o Krista a s ním o kňazstvo Novej zmluvy; skrátka, ide o všetko alebo nič. Tam, kde zomiera viera v Krista, píše Stickler, “zomiera aj abstinencia, ” a tam, kde vznikajú herézy a schizmy, sa zrušenie celibátu vždy objavuje ako predzvesť. Bolo to vidieť počas reformácie medzi protestantmi, kalvínmi, zwingliánmi a anglikánmi – dnes to možno vidieť medzi nemeckými “synodálmi” a ich stúpencami na celom svete.

Celibát sa vlastne stal meradlom vernosti Cirkvi, a pretože v konečnom dôsledku ide o Krista, Cirkev ho vždy zachovávala, a to aj v ťažkých časoch, a určite v časoch ťažších ako dnes. Ako príklad uvádza Stickler situáciu Cirkvi vo Francúzsku na začiatku 19. storočia. Počas Francúzskej revolúcie sa ženatí kňazi museli buď vzdať svojich (neplatných) manželstiev, alebo boli vylúčení z cirkevnej služby. Namiesto toho nikdy nesúhlasili s pohodlnejšou strednou cestou, ktorá by sa navrhovala dnes. Neboli to žiadne ústupky svetu, nie keď išlo o najsvätejšie veci a o tých, ktorí ich sprostredkúvajú.

Nikto však nepridŕža na obyčajnom doplnku alebo svojvoľnom zákone celé stáročia, najmä nie vtedy, keď ho svet neustále odmieta. V konečnom dôsledku však aj toto odmietnutie pochádza od Krista a je akoby jeho pečaťou schválenia: Tak ako svet vždy odmietal Jeho, odmieta aj tých, ktorí nasledujú jeho spôsob života a sú s ním sviatostne spojení ako jeho kňazi.

Dnes je toto odmietnutie nepochybne dramaticky badateľné v spoločnosti a teraz sa dokonca rozšírilo aj do Cirkvi, pretože aj tu je celibát v súčasnosti vystavený neustálym útokom: biskupi a kňazi sa stali zradcami kňazského spôsobu života; dokonca by sa dalo povedať, že zradcami Krista, zradcami toho, ktorému boli pri vysvätení pripodobnení a ktorého celibátny život majú zdieľať. Práve celibát poukazuje na najvnútornejšiu podstatu kňazstva s Kristom: kňaz je spojený s Kristom vo sviatostnej a ontologickej jednote, a pretože je to tak, kňazstvo sa nikdy neobmedzuje na vonkajšiu funkciu. Nie je to “povolanie” ako každé iné, ale posvätné povolanie; predovšetkým zahŕňa celého človeka. Stickler píše, že ho zahŕňa “z hľadiska jeho vnútorného a vonkajšieho bytia a z hľadiska jeho služby. Kristus chce od svojho kňaza dušu, srdce a telo a vo všetkých jeho činnostiach čistotu a zdržanlivosť ako svedectvo, že už nežije podľa tela, ale podľa Ducha (Rim 8, 8).”

Byť kňazom nie je polovičná záležitosť a tí, ktorí sa neobetujú, nikdy nemôžu vykonať Kristovu obetu. Stickler to jasne nazýva “nepretržitým obetným životom” kňaza, ktorý je dnes rovnako málo pochopený ako obetný charakter svätej omše. Toto novozákonné kňazstvo nemá nič spoločné s levitským kňazstvom Starej zmluvy, ktoré praktizovalo kultickú zdržanlivosť obmedzenú len na čas chrámovej služby; prevyšuje ho, ako hovorí Stickler, “v celej svojej podstate.”

Nikde to nie je viditeľnejšie ako v celibáte, a práve preto sa proti nemu tak vehementne vystupuje. Vždy, keď sa diskutuje o celibáte, vynára sa tá istá otázka, a to, či by sa mal konečne zrušiť alebo aspoň zmierniť. Údajný nedostatok kňazov si to vyžaduje, hoci v skutočnosti vyplýva z do očí bijúceho nedostatku veriacich. Stickler zasa na túto otázku odpovedá protiotázkou, ktorá nenecháva veľa priestoru na manévrovanie:

Vzhľadom na teológiu novozákonného kňazstva, ktorú potvrdilo a prehĺbilo oficiálne magistérium Cirkvi, si môžeme položiť otázku, či dôvody pre celibát skutočne hovoria len o jeho “vhodnosti,” alebo či predsa len nie je potrebný a nevyhnutný, či medzi nimi nie je súvislosť.

Tento “balíček”, na ktorý sa odvoláva Stickler, má korene v apoštolskej tradícii a napokon v Kristovi. Skutočnosť, že latinská Cirkev si zachovala túto balíčkovú dohodu, ju odlišuje ako “katolícku a apoštolskú”; dalo by sa povedať, že je to jej “značková podstata”, a preto je nevyhnutná. Navyše Cirkev tu nikdy nemohla konať proti svojmu apoštolskému dedičstvu. A aj keď vo výnimočných prípadoch vysväcuje ženatých mužov, práve v týchto prípadoch by sa mala znovu objaviť prax manželskej zdržanlivosti a objasniť jej nevyhnutnosť.

Bez obety úplnej oddanosti Kristovi nemôže nikto viesť kňazský život. Kardinál Stickler na to poukazuje v rozpore s dnešným mainstreamom’a práve to robí jeho knihu stále takou osviežujúcou a aktuálnou.

To isté platí aj o knihe, ktorú v roku 2019 napísal kardinál Robert Sarah o kňazstve a celibáte a ktorá obsahuje záverečnú nádhernú esej Benedikta XVI: “Katolícke kňazstvo.”

O tom, že táto téma je blízka srdcu zosnulého pápeža i kardinála, svedčí nielen názov knihy; je napísaná úplne “z hĺbky srdca,” totiž zo srdca, ktoré horí pre Boha, Cirkev a kňazstvo. V súlade s tým ju kardinál venoval “kňazom celého sveta.”

Pastieri ako kardinál Sarah sa stali vzácnosťou, najmä v Nemecku, kde biskupi na čele s biskupom Georgom Bätzingom rozkladajú sami seba, nehovoriac o kňazstve a celibáte.

Ale práve kňazi a kandidáti na kňazstvo potrebujú biskupov, ktorí ich otcovským spôsobom povzbudzujú v celibáte a patrične si ho vážia. Na druhej strane nikto nepotrebuje biskupov, ktorí, podobne ako kardinál Reinhard Marx, označujú celibát za “neistý” a neodporúčajú tento spôsob života. Tam, kde pôsobia takíto biskupi, je sústavný nedostatok kandidátov na kňazstvo.

Keďže v Nemecku teraz opustili cirkevné’magistérium, Sarah odovzdáva poklady cirkevnej tradície a celé bohatstvo tejto tradície. Robí to s veľkou sviežosťou a každý cíti, že cez neho hovorí Božia pravda, a nie malomeštiacke krkolomnosti, ktoré hlásajú “synodálnu Cirkev” ako nové “zjavenie.”

Ak existujú knihy, ktoré sa píšu na kolene, tak sú to naozaj knihy kardinála Saraha. Je zrejmé, že autor si dal načas a otvoril sa Duchu Svätému skôr, ako začal písať, a sám Sarah to opisuje ako skutočnú metodiku svojho písania. Aj to je iný postoj ako v Nemecku a preniká celým textom. Ak existuje duchovná oáza pre kňazov a tých, ktorí sa chcú stať kňazmi, vo vyčerpávajúcej diskusii o celibáte, potom je to nepochybne táto kniha.

Podobne ako pred ním kardinál Stickler, aj Sarah sleduje celibát až k praxi prvotnej Cirkvi a apoštolov. A podobne ako Stickler aj Sarah zdôrazňuje, že Cirkev nikdy nemôže zrušiť to, čo jej odovzdali apoštoli. Celibát nie je rigidný zákon, ani zákon, ktorý by mohol byť zbytočný; je to oveľa viac. A Sarah jasne poukazuje na to, čo je to “viac”: ide o lásku. Píše to tak jednoducho a jasne ako svätý Curé z Arsu, ktorého Sarah cituje hneď na začiatku: “Kňazstvo je (…) láska k Ježišovmu srdcu.”

Toto je asi jediný dôvod, prečo sa človek stáva kňazom a prečo si volí celibát: ide o vzťah podobný manželstvu, o vzťah lásky s Ježišom, o “milovanie až do krajnosti,” tak ako nás miloval Ježiš. Bez lásky nie je sviatosť kňazstva, tak ako by bez nej nemohla byť sviatosť manželstva. Obe sviatosti si navzájom zodpovedajú v zmysle “pravej analógie” a ich vyvrcholením nie je nič iné ako “úplná oddanosť” už len z tohto dôvodu sa manželstvo a vysvätenie navzájom vylučujú; nič také ako dvojitá totalita neexistuje, a aj keby existovala, sotva by bola vierohodná.

Sára, samozrejme, vie, že vo výnimočných prípadoch existujú ženatí kňazi, ba čo viac, že sú platne vysvätení. Ale to nie je to, čím sa zaoberá. To, čím sa zaoberá, je ideál kňazstva. Ide mu o vzácnu perlu, o poklad na poli (porov. Mt 13, 45 a nasl.), skrátka o to, čo sa nikdy nesmie opustiť ako posvätná norma katolíckeho kňazstva.

Podľa Sáru nemožno nikdy hovoriť o celibáte bez toho, aby sme nehovorili o láske. Je to rovnako osviežujúce ako hlboko pravdivé. Bez lásky nemožno pochopiť kňazstvo, pretože kňaz, ako píše Sarah, je predovšetkým jedno: je milujúci. A je ešte viac ako to. Je ženíchom a ako taký stojí s Kristom pred Cirkvou.

Toto “svadobné povolanie” kňaza “zahŕňa výzvu k úplnej a výlučnej oddanosti podľa príkladu Ježišovej’ oddanosti na kríži.”Avšak iba celibát dáva kňazovi “možnosť vstúpiť do tohto autentického povolania ženícha,” ktoré je podľa Ježišovho príkladu zároveň “eucharistickou formou života.”Sarah píše: “Celibát zodpovedá eucharistickej obete Pána, ktorý z lásky raz a navždy daroval svoje telo až po krajné sebaobetovanie, a vyžaduje podobnú odpoveď od povolaných, a to absolútnu, neodvolateľnú a bezpodmienečnú."”

Je jasné, že Sarah toto všetko píše so srdcom milovníka, a práve to dáva celej veci ešte väčšiu hĺbku. Na druhej strane však Sarah ukazuje aj to, že láska sa stratila všade tam, kde sa spochybňuje kňazstvo, ako aj celibát: tam, kde už láska nie je argumentom, sa vytratil Boží Duch. Tí, ktorí chcú zrušiť celibát, v skutočnosti už dávno zrušili lásku.

Sárova’prosba za celibát je na druhej strane prosbou za “radikálne evanjeliové kňazstvo”, ktoré pozná len jednu logiku: logiku sebaodriekania, ktorá má svoj vzor opäť v Kristovi. Táto logika, “ktorá so sebou prináša celibát, musí ísť až k poslušnosti a odriekaniu v chudobe.” Bez tejto logiky “evanjeliových rád” neexistuje kňazstvo, najmä nie v bohatom Nemecku, a práve tam by bolo dobré počúvať hlas afrického kardinála, ktorému buržoázna, bohatá a chorá Cirkev našich zemepisných šírok zostala vždy cudzia.

V závere svojej knihy kardinál Sarah pripomína, že aj Druhý vatikánsky koncil konštatoval, že celibát v žiadnom prípade nie je jednoduchým predpisom kánonického práva, ale “vzácnym darom od Boha”, podobne ako pred ním kardinál Stickler vidí “ontologicko-sakramentálnu súvislosť” medzi kňazstvom a celibátom. Z tohto dôvodu Cirkev vždy považovala celibát za najvhodnejší spôsob života pre kňazstvo, ktorého najhlbším dôvodom je zhoda kňazského života so spôsobom života Krista.

Akékoľvek oslabenie celibátu by preto bolo, ako píše Sarah, “spochybnením učenia posledného koncilu a pápežov Pavla VI, Jána Pavla II a Benedikta XVI.”

Celibát zostáva tým, čím bol od čias apoštolov: nevyhnutný a neodvolateľný!"