- Kresťania sú povolaní žiť podľa katolíckej viery pre spásu duše.
- Indiferentizmus je smrteľný omyl, ktorý ohrozuje večnú spásu.
- Moderný svet podkopáva katolícke hodnoty a podporuje kultúru smrti.
- Obnova katolíckej viery je nevyhnutná pre ochranu života a pravdy.
Jedna z prvých otázok a odpovedí vo vydaní Príručky katolíckeho náboženstva pre katechétov, učiteľov a samoukov z roku 1861 od otca F. X. Weningera’sa týka našich povinností ako kresťanov:
Q. K čomu nás zaväzuje meno kresťan? O. Zaväzuje nás vzdávať vďaky Bohu za neoceniteľnú milosť, že sme povolaní k pravej viere. Zaväzuje nás poznať všetko, čo nám Kristov zákon prikazuje veriť a konať. Okrem toho nás zaväzuje, aby sme viedli život zodpovedajúci tomuto menu, lebo ak by sa niekto hrdil menom kresťan, a napriek tomu by žil životom pohana, takýto človek by toto meno niesol len na svoju väčšiu zodpovednosť a odsúdenie. A napokon nás zaväzuje, aby sme všetko znášali a boli pripravení položiť aj svoj život za Krista a za pravdu našej svätej viery, tak ako Kristus trpel a položil svoj život za nás. (s. 9-10)
Páter Weninger píše o našom “povolaní k pravej viere”, aby tým naznačil, že všetci kresťania sú povolaní praktizovať katolícku vieru, ktorá je jediným náboženstvom, ktoré nám dal Boh a ktorým sa mu môžeme páčiť a spasiť svoje duše. Na inom mieste svojej Príručky katolíckeho náboženstva páter Weninger opisuje obmedzené okolnosti, za ktorých si tí, ktorí skutočne nepoznajú katolícku vieru, môžu spasiť dušu, ale tu nám pripomína, že Boh chce, aby všetky duše, ktoré sa nazývajú kresťanmi, patrili do Katolíckej cirkvi a nasledovali jej učenie. Ten, kto by sa nazýval kresťanom bez toho, aby žil podľa záväzkov viery, “by toto meno niesol len pre svoju väčšiu zodpovednosť a odsúdenie.”
Tí, ktorí rozumejú slovám otca Weningera a veria im, nemajú pochybnosti o tom, či naozaj potrebujú dodržiavať to, čo Katolícka cirkev vždy učila. A z tohto dôvodu sa takíto verní kresťania (katolíci) postavia do cesty tým, ktorí sa snažia šíriť zlo v spoločnosti. Pretože katolíci musia “byť pripravení položiť za Krista a za pravdu našej svätej viery aj svoj život,” nepodľahneme ľahko nátlaku svetskej moci, ktorá nám hrozí časnými trestami za to, že sa odmietame podrobiť večnému odsúdeniu.
A preto vieme, že nepriatelia Boha a jeho Cirkvi by chceli urobiť všetko, čo je v ich silách, aby katolíkov odvrátili od tohto pravdivého chápania ich povinností. V encyklike o liberalizme a indiferentizme z roku 1832 Mirari Vos pápež Gregor XVI. varoval pred hlavným prostriedkom, ktorým sa nepriatelia Cirkvi’snažia oklamať katolíkov:
Nynie Uvažujeme o ďalšom hojnom zdroji zla, ktorým je Cirkev v súčasnosti postihnutá: indiferentizme. Tento zvrátený názor sa šíri zo všetkých strán podvodom bezbožníkov, ktorí tvrdia, že je možné získať večnú spásu duše vyznávaním akéhokoľvek náboženstva, pokiaľ sa zachováva morálka. Určite v takej jasnej veci vyženiete tento smrteľný omyl ďaleko od ľudí, ktorí sú vám zverení do starostlivosti. S napomenutím apoštola, že ‘je jeden Boh, jedna viera, jeden krst’, nech sa boja tí, ktorí si vymýšľajú predstavu, že bezpečný prístav spásy je otvorený osobám akéhokoľvek náboženstva. … Preto ‘bezpochyby navždy zahynú, ak sa nebudú držať katolíckej viery celí a neporušení.’ Nech počúvajú Jeronýma, ktorý v čase, keď Cirkev bola rozpoltená na tri časti schizmou, hovorí, že kedykoľvek sa ho niekto pokúšal presvedčiť, aby sa pridal k jeho skupine, vždy zvolal: ‘Kto je za Petrovu stolicu, je za mňa.’ Schizmatik si falošne lichotí, ak tvrdí, že aj on bol obmytý vo vodách obnovy. Augustín by totiž takémuto človeku odpovedal: ‘Ratolesť má tú istú podobu, keď bola odrezaná od viniča; ale aký úžitok má pre ňu podoba, ak nežije z koreňa?"’ Toto hanebné písmo indiferentizmu dáva vzniknúť tej absurdnej a chybnej téze, ktorá tvrdí, že sloboda svedomia musí byť zachovaná pre každého.
Gregor XVI. označil indiferentizmus za “smrteľný omyl”, pretože zvádza duše k tomu, aby si mysleli, že môžu spasiť svoju dušu bez toho, aby žili podľa povinností, ktoré tak dobre opísal otec František. Weninger. Tí, ktorí si myslia, že sa môžu spasiť, ak budú nasledovať iné náboženstvo ako to, ktoré ustanovil náš Pán — katolicizmus —, môžu vzorne plniť povinnosti svojho nekatolíckeho náboženstva, ale často budú pohŕdať povinnosťami náboženstva, ktoré skutočne ustanovil Kristus. Z tohto dôvodu Gregor XVI. pripomenul katolíkom večné dôsledky indiferentizmu citovaním slov Atanázskeho vyznania viery: “Bezpochyby zahynú naveky, ak sa nebudú držať katolíckej viery celí a neporušení.”
Koľkí biskupi dnes súhlasia s týmito slovami z Mirariho VosuGrigora XVI’? Koľko veriacich mimo kongregácií s tradičnou latinskou omšou počulo takéto veci od svojich duchovných? Koľko katolíkov dnes skutočne žije podľa svojich kresťanských povinností? Koľko katolíkov je dnes ochotných odolať všetkým pokušeniam moderného sveta, aby zostali skutočnými kresťanmi bez ohľadu na cenu?"
Zdá sa, že najjednoduchšou odpoveďou na tieto otázky je, že indiferentizmus, ktorý odsúdil Gregor XVI. sa stal v podstate najrozšírenejším prístupom ku katolicizmu medzi drvivým percentom duchovných v Cirkvi. Všetky zlá, ktoré dnes sužujú Cirkev, tak či onak súvisia s mylným presvedčením, že kresťania v skutočnosti nemusia dodržiavať to, čo Cirkev vždy učila, aby sa páčili Bohu a spasili svoje duše.
Ako charakterizoval situáciu Ján Pavol II. pred viac ako 20 rokmi
Aby sme si nepredstavovali, že indiferentizmus bol medzi katolíkmi až do zla šíreného Františkom relatívne neznámy, stojí za to pripomenúť slová Jána Pavla II’z apoštolskej exhortácie z roku 2003, Ecclesia in Europa:
Toto posolstvo je dnes adresované aj cirkvám v Európe, často pokúšaným zatemnením nádeje. … Spomedzi aspektov tejto situácie, o ktorých sa počas synody často hovorilo, by som chcel osobitne spomenúť stratu kresťanskej pamäti a dedičstva Európy, sprevádzanú akýmsi praktickým agnosticizmom a náboženskou ľahostajnosťou, v dôsledku ktorej mnohí Európania pôsobia dojmom, že žijú bez duchovných koreňov a tak trochu ako dedičia, ktorí premrhali dedičstvo, ktoré im zverili dejiny. Nie je teda žiadnym prekvapením, že sa objavujú snahy o vytvorenie vízie Európy, ktorá ignoruje jej náboženské dedičstvo, a najmä jej hlbokú kresťanskú dušu, presadzuje práva národov, ktoré tvoria Európu, bez toho, aby tieto práva boli štepené na kmeň, ktorý je oživený miazgou kresťanstva.
Nákaza indiferentizmu sa rozšírila po celej Európe už v roku 2003, takže Ján Pavol II. konštatoval “akýsi praktický agnosticizmus a náboženskú ľahostajnosť, ktorou mnohí Európania vyvolávajú dojem, že žijú bez duchovných koreňov.”Z tohto praktického agnosticizmu a náboženskej ľahostajnosti pramenili rôzne hnilobné plody vrátane beznádeje, tichého odpadlíctva a kultúry smrti:
Pôvodom tejto straty nádeje je snaha presadzovať víziu človeka mimo Boha a mimo Krista. Tento druh myslenia viedol k tomu, že človek je považovaný za ‘absolútny stredobod reality, čo je pohľad, ktorý z neho robí – falošne – miesto Boha a ktorý zabúda, že nie človek tvorí Boha, ale skôr Boh tvorí človeka. Zabudnutie na Boha viedlo k opusteniu človeka.’ … Európska kultúra vyvoláva dojem ‘tichého odpadlíctva’ zo strany ľudí, ktorí majú všetko, čo potrebujú, a ktorí žijú, akoby Boh neexistoval. … Táto kultúra sa vyznačuje aj rozšíreným a rastúcim náboženským agnosticizmom, spojeným s hlbším morálnym a právnym relativizmom, ktorý má korene v nejasnostiach týkajúcich sa pravdy o človeku ako základu neodňateľných práv všetkých ľudských bytostí. Niekedy sú známky oslabenia nádeje zjavné v znepokojujúcich formách toho, čo by sa dalo nazvať ‘kultúrou smrti.
Ján Pavol II. pomenoval mnohé príznaky tejto tichej apostázy a kultúry smrti, vrátane “klesajúceho počtu pôrodov, poklesu počtu povolaní ku kňazstvu a rehoľnému životu a ťažkostí, ak nie priamo odmietania uzatvárať celoživotné záväzky vrátane manželstva.” V našich časoch vidíme, že táto kultúra smrti sa rozširuje na nominálne katolíckych politikov, ktorí propagujú potraty, antikoncepciu a eutanáziu, pričom nominálni katolíci patria medzi najväčšiu skupinu voličov, ktorí ich dosadzujú do funkcií.
Rad ‘médií’ ako ho videl Benedikt XVI
Desať rokov po Jánovi Pavlovi II’s Ecclesia in Europa, Benedikt XVI. hovoril o podobných katastrofách, ktoré postihujú Cirkev. Vo svojom rozlúčkovom oslove k rímskemu kléru 14. februára 2013 pripísal vinu tomu, čo označil za “Radu médií”:
Vieme, že tento mediálny koncil bol prístupný všetkým. Preto bol tento koncil dominantný, účinnejší, a spôsobil toľko katastrof, toľko problémov, toľko utrpenia: zatvorené semináre, zatvorené kláštory, banálna liturgia … a skutočný koncil mal problém sa etablovať a formovať; virtuálny koncil bol silnejší ako skutočný koncil.
Teda podľa Benedikta XVI. médiá istým spôsobom skreslili význam skutočného koncilu, aby spôsobili toľko katastrof a toľko utrpenia. Ak to s riešením zla v Cirkvi myslíme vážne, zdá sa, že musíme nasledovať Benedikta XVI’a pokúsiť sa čeliť tomuto zlému “mediálnemu koncilu.”
Ak Gregor XVI. aj Ján Pavol II. spomínali katastrofy spôsobené indiferentizmom, mali by sme sa zamyslieť nad tým, či koncil médií nejakým spôsobom neprispel k rozšíreniu tohto moru. Keď si pripomenieme, že Gregor XVI. opísal indiferentizmus ako “tvrdenie, že je možné získať večnú spásu duše vyznávaním akéhokoľvek náboženstva,” existuje nejaký spôsob, akým koncil médií podporoval takúto zlú vieru?
Aj keď, správne povedané, nejde o “médiá,” luteránsko-rímskokatolícka komisia pre jednotu (ktorej spolupredsedajú heretický kardinál Walter Kasper a luteránsky biskup) vydala v roku 2006 štúdiu o “apoštolskosti Cirkvi”, ktorá s istotou poukazuje na interpretácie koncilu, z ktorých vyplýva indiferentizmus odsúdený Gregorom XVI. Tu sa napríklad štúdia odvoláva na dekrét II. vatikánskeho koncilu o ekumenizme Unitatis Redintegratio, aby podporila tvrdenie, že katolicizmus a luteránstvo majú spoločný podiel na Kristovej’spáse:
Dekrét II. vatikánskeho koncilu o ekumenizme (Unitatis redintegratio) položil ústredný základ nášho dialógu tým, že uznal, že ostatné cirkvi a cirkevné spoločenstvá ‘v žiadnom prípade neboli zbavené významu a dôležitosti v tajomstve spásy. Veď Kristov Duch sa nezdržiaval používať ich ako prostriedky spásy…’ (UR 3). V tom istom úryvku sa opäť spomínajú ‘prvky posvätenia a pravdy,’ so zosilnením na liturgické bohoslužby medzi darmi, ktoré pochádzajú od Krista a tvoria oddelené spoločenstvá ako prostriedky, ktorými Kristov Duch koná spásu ich členov. Z tohto koncilového potvrdenia kresťanských darov oddelených cirkví katolícka ekumenická teológia oprávnene vyvodzuje záver o implicitnom uznaní týchto cirkví a cirkevných spoločenstiev za apoštolské, pretože samotné vymenované prvky nie sú meteoritmi spadnutými z neba do cirkví našej doby, ale pochádzajú od Krista prostredníctvom služby jeho apoštolov a sú zložkami apoštolskej tradície. Okrem našej spoločnej účasti na Kristovej’spáse z milosti a osobnej viery sme aj v skutočnom, ale predsa len nedokonalom cirkevnom spoločenstve (UR 3), pretože máme spoločné sprostredkujúce prvky posvätenia a pravdy, ktoré nám dal Boh prostredníctvom Krista a apoštolov. [Zvýraznenie pridané.]
Toto vyhlásenie jednoznačne podporuje náboženský indiferentizmus, ktorý odsúdil Gregor XVI. vo svojom Mirari Vos. Je jeho odvolávanie sa na Druhý vatikánsky koncil’Unitatis Redintegratio nelegitímne? Ako inak by sme mali presne čítať nasledujúcu pasáž z Dekrétu II. vatikánskeho koncilu o ekumenizme’aby sme sa vyhli záveru, ku ktorému dospela luteránsko-rímskokatolícka komisia pre jednotu?"
Bratia, ktorí sú od nás oddelení, používajú aj mnohé liturgické úkony kresťanského náboženstva. Tie celkom určite môžu skutočne plodiť život milosti spôsobmi, ktoré sa líšia podľa stavu každej cirkvi alebo spoločenstva. Tieto liturgické úkony treba považovať za schopné umožniť prístup do spoločenstva spásy. Z toho vyplýva, že oddelené cirkvi a spoločenstvá ako také, hoci sa domnievame, že sú v niektorých ohľadoch nedostatočné, v žiadnom prípade neboli zbavené významu a dôležitosti v tajomstve spásy. Kristov Duch sa totiž nezdráhal používať ich ako prostriedky spásy, ktoré svoju účinnosť odvodzujú práve z plnosti milosti a pravdy zverenej Cirkvi.
Niezdá sa vám tvrdenie, že Duch Kristov používa nekatolícke náboženstvá ako prostriedky spásy, obmedzené na prípad krstu, ktorý je účinný aj vtedy, keď ho správne udeľujú nekatolíci? Nie, zmienka o liturgických úkonoch, ktoré “plodia život v milosti”, zjavne siaha ďaleko za hranice krstu. Nezdá sa teda, že by existoval iný rozumný výklad tejto kľúčovej pasáže z Druhého vatikánskeho koncilu ako ten, ktorý urobila luteránsko-rímskokatolícka komisia pre jednotu.
Ale ak sú luteráni a katolíci každý na ceste spásy nasledovaním svojich náboženstiev, čo môžeme povedať o “kultúre smrti”, ktorú tak nenávidia praví katolíci? Čo si o príslušných otázkach myslia luteráni? Tu sú stanoviská Evanjelickej luteránskej cirkvi v Amerike k trom kľúčovým otázkam:
Potraty: “Potrat by mal byť len krajnou možnosťou. Preto sa ako cirkev usilujeme znížiť potrebu obracať sa na potrat ako na odpoveď na neplánované tehotenstvo.”
Kontracepcia: “Táto cirkev učí, že potraty a starostlivosť o reprodukčné zdravie vrátane antikoncepcie musia byť legálne a dostupné.”
Rovnopohlavné “manželstvo”: “Luteránsky úrad pre vládne záležitosti (LOGA), Washington D.C, federálna kancelária pre verejnú politiku Evanjelickej luteránskej cirkvi v Amerike (ELCA), sa 3. júna pripojila k 25 ďalším náboženským organizáciám a vyzvala členov Kongresu USA, aby odmietli navrhovaný ‘federálny dodatok o manželstve.’Náboženské organizácie uviedli, že návrh ohrozuje individuálne občianske práva a náboženskú slobodu. V dodatku, ktorý vo februári navrhol prezident George W. Bush, sa uvádza, že ‘Manželstvo v Spojených štátoch bude pozostávať len zo zväzku muža a ženy.”
Ak sú luteráni a všetci ostatní protestanti spasení tým, že nasledujú svoje nekatolícke náboženstvo (ako sme sa dočítali vyššie), ako môžu byť katolíci zatratení za prijatie autorizovaných protestantských postojov v týchto otázkach? A ako môžu katolíci hodnoverne požadovať od nekatolíckych politikov, aby sa postavili proti luteránskym (alebo iným protestantským) pozíciám, keď ich prijalo aj vysoké percento katolíkov? Kultúra náboženskej ľahostajnosti medzi katolíkmi sa stala jedným z najväčších prispievateľov ku kultúre smrti na celom svete. Dôležitým krokom pri pomoci obnoviť kultúru života je preto obnovenie katolíckeho presvedčenia o potrebe všetkých kresťanov žiť podľa skutočných záväzkov katolíckej viery. Kým sa tak nestane, posolstvo, že musíme chrániť život, bude neustále podkopávané posolstvom, že nie je potrebné skutočne praktizovať katolícku vieru, aby sme sa páčili Bohu a zachránili si dušu. Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, oroduj za nás!